fbpx

Predpokladať, že bude stále dobre, je naivné a v konečnom dôsledku spôsobuje modriny na duši.

Nie je každý deň nedeľa

Nie je každý deň nedeľa, hovorieval ktosi múdry. A mal pravdu.

Moja súkromná bublina

Moje bubliny sú krehké, ako tie mydlové. Prasknú, keď príde ich čas, ale presne tak to má byť. Zisťujem, že dni sa skladajú presne z takýchto momentov, z toho, ako cez ne presvitá slnko, ako pomaly letia vzduchom a potom sa rozprsknú na milión strán, drobný, pichľavý dážď všetkých fragmentov, ktoré doteraz tvorili celok. Bola som smutná, že praskajú. Myslela som si, že umierajú a že je to koniec. Ale je to presne naopak, prasknú, aby mohli vzniknúť nové. Kým sú, žijeme.

Dnes, keď žijeme svoje rýchle životy a obávame sa čo bude zajtra, pretože svet sa za posledné roky akoby utrhol z reťaze, pripomínam si každý deň tie malé veci, ktoré ho robia znesiteľným. Aspoň jedna pozitívna vec denne, tak sa ukotvujem a udržiavam v pokoji.

Ja žijem z tohto:

– Keď popadané listy na chodníku kreslia jesennú mozaiku a ja sa na to pozerám z okna mojej kuchyne, ponad črepníky s ružovo-bielym vresom na parapetnej doske.

– Keď sa ráno zobudím, je sobota a cez okno ostro presvitá deň a tvrdohlavo sa prediera do miestnosti aj cez biely záves.

– Keď mi povieš, že si rád, že som s tebou a držíš ma pri tom za ruku, tvoje svetlé vlasy ostro kontrastujú s oranžovou posteľnou bielizňou, počúvam tvoj dych, keď spíš. Všetko je tak, ako má v tejto chvíli byť.

– Keď si môj syn v noci prinesie perinu ku mne a potichu si ľahne vedľa mňa, pousmejem sa v polospánku do tmy.

– Teším sa na túto jeseň, cítim v kostiach, že bude iná, ako tie posledné. Prekvap ma, hovorím jej v duchu, keď kráčam po mokrom chodníku alebo po zelenej hore na kopec.

– Mám radosť z rannej kávy a večerného škoricového čaju, z deky prehodenej cez kolená a z hudby, ktorá, keby nebola, náš svet by bol poloprázdny. Z galérie, kde počuť len kroky po vybrúsených parketách a z tichej krásy v jej priestoroch. Z vlakov, keď monotónne fičia po koľajniciach a za oknom sa míňa krajina, privieram oči a pozorujem ju ako farebnú šmuhu pohybujúcu sa vo vlastnom rytme. Vôňu jesenného večera tesne pred zotmením, nočné ticho nášho dvora a šum listov, keď na nich dopadajú dažďové kvapky.

– Snažím sa nepodliehať panike z vecí, ktoré neviem kontrolovať a prichádzajú ako skúšky, lebo život je presne taký, keď trochu poľavím, pošle mi do cesty nejaký test. Mám to tak celý život, som permanentne v strehu. Ten je ale hnací motor, bráni mi nechať sa učičíkať istotami, aj keď bývam unavená ako po vyfáranej šichte v bani.

Teším sa z kopcov, keď v tichu lesa počujem vlastnú hlavu a zrýchlený dych.

Dojímajú ma pohľady na životy nás, ľudí. Sme malí, ale koľko je v nás ctižiadostivosti a húževnatosti! Mám rada na ľuďoch ich obnovovaciu schopnosť, keď si povedia, že nie, toto ešte nie je koniec! Ja rozhodnem, kedy skončí táto kapitola.

Teším sa z ľudí, ktorí mi prišli do života, aby ma spomalili, aby mi ukázali, že niekedy si treba len ticho sadnúť a počúvať okolie, pozorovať bzukot okolo a sledovať, ako to všetko rýchlo odsýpa. Aj chaos má svoj vzorec, starostlivo prepracovaný systém a je niekedy úplne čitateľný. Vekom sa kazí zrak, ale človek akosi lepšie vidí, povedal P. Gregor, a ja mu každý deň dávam za pravdu.

– Som vďačná aj za chyby, lebo nikto z nás nie je neomylný, ale tak ako naše mamy hovorievali, fakt sa z nich dá poučiť a len hlupák to nevyužije, tú parádnu lekciu, keď tebou život zatrasie a povie: „Ešte si nepochopila, že po tejto ceste nemáš chodiť?“

– Mám rada bubliny zložené z ľudí, ktorí inšpirujú môj život drobnými detailmi. Čím som staršia, tým jasnejšie kontúry rozoznávam, tým pevnejšie miesto v nich majú tie isté tváre. Nič nie je viac, než spoločná vlnová dĺžka, keď sa akceptujete aj s tým, čo nepriznávate často ani sami pred sebou. Mám rada moju bublinu plnú vás, mojich obľúbených ľudí a ľudských mláďat, hreje ma pocit, že ste.

Nie je každý deň nedeľa, hovorieval ktosi múdry. A mal pravdu.

Predpokladať, že bude stále dobre, je naivné a v konečnom dôsledku spôsobuje modriny na duši.

Ale nenechám si tým pokaziť týždeň, viete, čo myslím?

Nora Remiarová

Autorka je redaktorka a blogerka

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

 

 

Pozrite si aj…

Mohlo by vás zaujímať