ZAMYSLENIA

Oznámené, podčiarknuté, sčítané. Udalosť, doteraz pre mňa nepredstaviteľná, je viac než reálna. A čo teraz s tým sa pýtam… Ja, workoholik, čo nevie obsedieť len tak nečinne. Lomcujú mnou zmiešané pocity. Bolesť, strach, smútok, sklamanie. Dokolečka dokola.

Poznáte ten výrok: „ Všetko, čo naozaj potrebujem  vedieť, som sa naučil v materskej škole!“ Čím dlhšie som, počas korony so svojím dieťaťom, tým viacej tomuto výroku verím. ČO SA MOŽEME, MY DOSPELÍ, NAUČIŤ OD DETÍ? Ihneď sa Vám objaví námietka: „Čo sa hentá chce učiť od detí, veď my rodičia vychovávame!“ To je hlboké nedorozumenie.  My ideme len príkladom.  Keď …

Keď pred mesiacom vyhlásili karanténu, nevedela som si predstaviť, ako to zvládnem s mojími bonusovými deťmi. Žijeme totiž v komponovanej rodine. To znamená, že okrem deväťmesačnej Olivky, mám ešte tri bonusové deti; Alexis (6), Liselot (8) a Vincent (11).  

Predstavujem si, že som v kine a pozerám sa ako divák na nový film. Neviem, ako skončí a nemyslím na to, pretože to vedieť nemôžem. Vyvarujem sa očakávaní, pretože tie určujú, čo prežívame. Ak očakávame problémy, na problémy sa zameriavame a potom ich aj zažívame. Očakávania totiž určujú, kam smerujeme, či dovolíme našej mysli, aby sa zaoberala tým najhorším scenárom.

V tomto čase každoročne spomalím. Niekedy viac a inokedy menej. Snažím sa dopriať si ten „časový luxus” byť častejšie sama so sebou, so svojimi myšlienkami, poohliadnutím sa a akýmsi zrevidovaním mojej cesty.

Karanténa v krajine vyplavuje kopec pocitov aj sklony k šibalstvu. Fungujeme inak ako sme zvyknutí. Sme pod tlakom. Žartovať a smiať sa akosi nepatrí. Je to neadekvátne, ale darmo. V pamäti rezonujú okamihy, keď nám prišlo hrozne smiešne vždy tam, kde smiať sa bolo tabu. Na omši; na hodine matematiky alebo na speve, keď spolužiak snaživo vydával zo seba zvuky v pevnej viere, že spieva; v divadle; na koncerte vážnej hudby. Stačil minimálny spúšťač, za iných okolností s nulovým efektom.

Ale viete čo? Uvedomila som si, že najlepšie dni máme, keď len tak spolu sme. Keď ja upustím od očakávaní. Keď to necháme len tak plynúť. A za to som vďačná. Lebo či už môj syn bude vedieť premeniť áre na hektáre alebo nie, zážitok vzájomnosti a rodinnej pohody mu dá do života oveľa viac.

Prestáva byť podstatné, kto má aké drahé auto, aký dom, či byt, kto má aké oblečenie, či šperky. Vírus nemá rešpekt pred nikým a pred ničím. Veď aj skvelý Tom Hanks so svojou manželkou leží s koronavírusom v austrálskej nemocnici. Svet má hranice a vírus nie.

Som ohromená online priestorom a nástenkami mojich priateľov. Je strašidelné vidieť do súkromia mnohých a dnes, keď som sa po dlhej dobe stretla s kamarátkou, nevedela som, na  čo sa mám pýtať, pretože mám od nej denne naservírované všetko. Viem, ako sa cíti, viem, kde bola a s kým, viem čo čítala, aký film videla, čo jedla, čo sa jej snívalo. Poznám jej politické názory, viem, kedy je empatická, ako veľmi veriaca, ale aj to, kedy je sebavedomá a naopak, kedy sa bojí. A poznám aj jej značkový klobúk z plachetnice...

Ťažké otázky.  Jedno je však isté. Neskúsiš – nevieš. Plahočenie sa na mieste nič neprináša.  Prílišným váhaním sa môžu rozplývať naše sny o tom čo by sme skutočne chceli. Jedného dňa podobný nápad možno zrealizuje niekto mladší, menej skúsenejší, ale odvážnejší.

Chcem poprosiť všetkých, aby sme tieto posledné dni vydržali a skúsili presvedčiť našich priateľov nevoličov, aby sa postavili a išli voliť. Každý z vás presvedčte aspoň dvoch. Lebo je vás veľa, milí moji, čo nechodíte voliť. Prosím choďte. Lebo aj keď vás politika nebaví, slobodu si treba vážiť a chrániť. Lebo je dôležitá a dejiny ukazujú, že vôbec nemusí byť samozrejmosťou...

Donedávna som bol dobrý otec. Vedel som to, a bol som na to hrdý. Mám 11-ročnú dcéru, ktorá žije s mamou a dochádzam za ňou 140 km tak často, ako sa nám podarí sa vzájomne dohodnúť. Nejde však o pravidelnosť a čas, ktorý s ňou trávim, ale o čosi viac. Ide o lásku, porozumenie a pochopenie, ktoré sa jej snažím dať. Čo sa však stalo, že som zistil, že všetko je inak?

Do nového zápisníka si novým perom ešte v starom roku zapisujem svoj sen o novom živote. Päťkrát do týždňa budem hneď po zobudení cvičiť yogu. Potom budem každý deň písať, každý deň, minimálne... tri hodiny. Telefón bude zatiaľ v letovom režime, ani obraz ani zvuk. O strave, kultúre, jazykoch už ani nehovorím. Tohto roku už určite prečítam Zolu vo francúzštine. Uf, je to super pocit, tak keď toto dám...

Neznášam násilie ako také. Tobôž na deťoch a ženách. No čo to vlastne všetko je? Bitka a znásilňovanie v domácnosti je len špička spoločenskej agresie.

Písal sa rok 1994 a môj anjel strážny sa rozhodol, že mi na Slovensku bude dobre. Po všetkom utrpení, strachu, bolesti a beznádeji ktoré som zažila behom občianskej vojny v bývalej Juhoslávii, mi našiel miesto, kde sa zastavím, odpočiniem, pomaly uzdravím a začnem nový život. Vybral mi Slovensko. Neviem, prečo sa tak rozhodol. Možno pre miernu a prívetivú povahu Slovákov …

Každá jedna maličkosť pomôže a každý jeden človiečik je v tom nápomocný, aby sa vyskladala mozaika. Čo mňa doslovne vytáča, a vidím to denne všade navôkol, sú všadeprítomné nedopalky z cigariet. Nejdem rozoberať samotný akt fajčenia a jeho škodlivé účinky, nielen na zdravie fajčiarov, ani ich bezohľadnosť a arogantnosť, hoci nad nimi často krútim hlavou.

Pred tridsiatimi rokmi sa pokladalo za nutnosť, aby sa mladí ľudia naučili v spoločnosti hýbať do taktu hudby. Sama som absolvovala na strednej škole „venček“ a bola to zaujímavá životná skúsenosť. Už tam bolo vidieť, že niektorí si tanec užívali, iní priam trpeli. Tí, ktorí tanec odmietajú doteraz, si často nechcú priznať, čo je v skutočnosti za tým.

Bol to taký obyčajný nedeľňajší večer. Keď si každý člen rodiny s neprítomným pohľadom vybavuje v hlave začiatok nového týždňa. No len do chvíle, kým mobil nezačal chrliť akosi priveľa správ. Píše syn z Holandska, okamžite som v strehu. „Mami, Kobe Bryant je mŕtvy. Nemôžem tomu uveriť.“ V prvej chvíli som si pomyslela, že ide o hoax.

„ČO VÁS ROBÍ ŠŤASTNÝMI, OKREM ZDRAVIA, RODINY ?“, pýtal sa jedno popoludnie moderátor v rádiu poslucháčov a tešil sa, ako sa to pekne rýmuje. Potom sumarizoval odpovede a od väčšiny sa dozvedel, že „keď nás niekto pochváli“ alebo „keď nám niekto niečo pochváli“. Zamyslela som sa, kedy sa to ŠŤASTIE udialo mne. Presne si pamätám moju prvú spomienku. Dokonca je aj zachytená. Ešte …

Tento text vznikol pre ženy, ktoré vedia, že mágia je skutočná a je ňou sám život... Pre ženy, ktoré ak vypnú prúd, čítajú pri sviečkach a pre tie, ktoré keď si ľahnú do trávy, vidia v oblakoch mimozemšťanov. Pre tie, ktoré sa najlepšie cítia vo svetoch, ktoré nie je možné vidieť, a pre tie, ktoré vedia snívať a veria, napríklad na lásku...

Sú sviatky. Hľadáme spôsoby ako v sebe aktivovať všetky možné pozitívne emócie. V záplave negativity okolo nás, je akoby čoraz ťažšie tešiť sa zo života. Na „pomoc“ prichádzajú rôzne spôsoby ako si pomôcť. Najdostupnejšia je asi tekutá pomoc, čo v najrôznejších farbách, vôňach a chutiach dráždi naše zmysly. Nakoniec si k nej ešte nájdeme aj nejaké tie „obhajoby“ ako pomáha na tlak, trávenie, pomáha zvládnuť smútok, znásobuje radosť.

Je dvadsiaty druhý december 2019, moje 54-té narodeniny. Zároveň deň Slnovratu, ktorý obvykle prichádza 21.12., no tentoraz to vyšlo práve takto. Spojilo sa toho toľko, že sa mi veriť nechce.

Komunikácia s pubertiakom je rovnaká ako s dospelým! Neodsudzujme, nepohŕdajme, neporovnávajme, nezavrhujme a hlavne sa zaujímajme, nechajme dokončiť myšlienku, podnecujme k ďalším rozhodnutiam a dávajme zodpovednosť za tie rozhodnutia.

Ja sa však pýtam. Prečo ľudia nerobia svoju prácu s láskou? Všetci? Prečo spílili stromy a nevybrali aj korene? Alebo prečo ich nespílili úplne pri zemi? Napočítala som ich tam päť. Päť pníkov, ktoré čakajú na ďalšie obete.

Ľudia, ktorí podporujú aktuálnu situáciu na Slovensku len preto, že niekto z ich rodiny je závislý na svojom pracovnom mieste v štátnej správe akoby nechápu, nerozumejú čo činia. Veď robia iba to, čo môžu.

Každý ďalší pád nám dodáva silu zvládať nasledujúce. Treba sa otriasť a vrátiť sa do života. Takýto postoj oddeľuje šťastných od nešťastných, silných od slabých. Trápením nad minulým "nešťastím" si len privolávame ďalšie, takže dlho nezostávajme v minulosti a pokračujme ďalej. Život nám bol daný, pretože sme dostatočne silní, aby sme zvládli všetko, čo sa v ňom objaví. 

Dnes som sa stretla s príbehmi troch žien. Každá z inej časti Slovenska. Každá úplne iná. Jedinečná. Spájala ich jedna vec. Absolútna strata sebadôvery. Ale absolútna. A pritom... Každá z nich vychovala niekoľko detí a bola mužovi oporou popri podnikaní. Deti však vyleteli z hniezda. A nastala HODINA PRAVDY. Otázka, koho je to HODINA PRAVDY?

Pred pár dňami bola nájdená druhá polomŕtva mladá žena v Bratislave. Nevedeli ju zachrániť.  Tiež týraná? Plakala som. Začiatkom týždňa sa, druhý raz, otrávil liekmi spolužiak zo ZŠ.  Opäť ho zachránili deti u neho doma, spolužiaci. Bolo mi povedané, že žiak má ospravedlnené hodiny a je to „súkromná záležitosť“.

Je to neuveriteľné, ako čas letí. Keď sa hovorí o Nežnej Revolúcii, chcem či nechcem, spomeniem si na jedného „politika“, ktorý si November 1989 nevšimol, lebo kachličkoval kúpeľňu. Ja som nekachličkovala. Bola som čerstvo po pôrode a dojčila som.

Všímajte sú ľudí okolo vás, niekedy úplne nezištná pomoc dokáže zázraky. ️ Keď môžete, tak pomôžte.  A ešte niečo : skúste zdieľať posolstvo dobrých skutkov  nielen na Vianoce, ale po celý rok ....  Ďakujem....