ZAMYSLENIA

Tento rok som vôbec po prvýkrát v živote mohla obdarovať na Mikuláša svoje vnúčatá. Sedela som v nedeľu ráno pri jedálenskom stole a balila do balíčkov banán, mandarínky, ovocnú tyčinku a nakoniec figúrku čokoládového Mikuláša – aby boli spokojné aj deti, aj ich rodičia.

Zasiahla ma ako šíp tá nemilosrdná ENERGIA, ten pretrvávajúci konflikt, boj jedného proti druhému. Cítim z davu priam zhmotnený STRACH z nedostatku práce, peňazí na živobytie, strach z choroby, zo smrti, aj obrovský strach z autorít. Atmosféra zhustla a dala sa priam krájať. Zatajila som dych, s obavou, či sa ešte niekedy nadýchnem čerstvého vzduchu.

Som otec a keďže ma nikto neučil, ako vychovávať moje deti, robím to teda najlepšie, ako len viem. Nie, naozaj ma to nikto neučil, aj keď to znie neuveriteľne. Zato ma naučili mnoho iných vecí.

Poznáte to...z času na čas vám Facebook ukáže fotku alebo status, ktorý ste kedysi uverejnili a pripomenie vám, čo sa udialo v ten istý deň pred rokom, dvomi, desiatimi...ďalej presne neviem, lebo ja som začala Facebook používať až v roku 2007 po mojom odchode do Anglicka, predovšetkým preto, lebo som chcela byť v kontakte s rodinou a priateľmi na Slovensku...

Kúpila rozbitú chalupu, kdesi na konci sveta. Náročnú opravu chcela zveriť domácim majstrom, vraj aby zapadla medzi miestnych. Za tučnú zálohu jej nasľubovali hory doly a ešte kus role navyše. Prešiel mesiac, dva a nič. Ani robota, ani peniaze. Po oficiálnej hrozbe od právnika nakoniec šéf partie doniesol úbohý zvyšok vyplatenej sumy a kopu bločkov od nafty. Vraj to prejazdil, keď zháňal ľudí a materiál.

Pozeráme na seba zachmúreným pohľadom ponad rúško, odvraciame tváre ak vidíme že sa deje neprávosť, small talk sa považuje za čudnú vec.  Rastie nezáujem, frustrácia, spolupatričnosť sa niekam vytratila. Internetové diskusie sú plné nešťastných, neprajných komentárov. Nečudujem sa, že sa dobro skrýva.  

Nenávistné komentáre v štýle, že ... „dobre vám tak, umelci, načo ste sa producírovali s kabelkami za 2.000 euro v Smotánke...“ alebo „tak vám treba, aspoň teraz vidíte, ako žijú obyčajní ľudia...“, ktoré na mňa vyskočili včera na Facebooku pod komentárom o sľubných rokovaniach s Ministerkou kultúry, ktorý tam uverejnil môj priateľ, tiež momentálne nezamestnaný divadelný režisér, ma úplne odrovnali.

Je pravda, že niektoré krúžky a aktivity záujmovej činnosti sú organizované v skupinách menších ako 15 osôb, súčasne však platí, že často ide o deti/žiakov z rôznych tried či dokonca škôl. Keďže zmiešavanie rôznych skupín osôb je podľa epidemiológov a odborníkov na verejné zdravie veľmi rizikové z pohľadu šírenia ochorenia Covid-19, protiepidemické opatrenia a odporúčania pre všetky druhy škôl a školských zariadení (vrátane krúžkovej činnosti, CVČ, škôl v prírode a pod.) boli navrhnuté tak, aby sa také zmiešavanie minimalizovalo.

Žijeme dobu, ktorá je plná paradoxov. Na jednej strane počúvam, že svet ovládli informácie a pritom slová, akoby strácali svoju hodnotu. Je ich príliš veľa. Poletujú naoko nezáväzne vzduchom, horšie než dotieravé komáre. Vyrušujú, často znepríjemňujú všedný čas. Veď kto z nás je schopný každý deň vnímať všetky tie katastrofy a hrôzy čo sa dejú všade naokolo?!  A tak ich možno podvedome, možno zámerne ignorujeme. Pre istotu. Pretože bolia našou vlastnou bezmocnosťou.

Viete prečo majú niektorí ľudia peniaze? Nie je to len tým, že ich vedia zarobiť. Teda samozrejme zarobiť je prvá časť cesty. Peniaze si je treba vedieť UDRŽAŤ. A to je pre mnohých ľudí takmer nepredstaviteľné. Poznáte takých?

Niektoré filmy sú tak kultové, že sa vám zarúbu pod kožu. Zarúbu sa vám tak, že ak by mohli vytvoriť skutočné podložie, tak vám to vypne kožu a pleť, že nikdy nebudete mať vrásky. Nikdy a ani vtedy nie.

Asi pichnem do osieho hniezda, lebo u nás je normálne piť a nie nepiť, ale prečo nie... Možno to, čo poskladám zo slov do viet o pár riadkov nižšie, prinesie niečo dobré každému kto si prečíta a prípadne vyjadrí aj názor.

Po dvoch tehotenstvách sa nezmenila ani moja váha ani moje bruško. Zväčšilo sa trošku až po päťdesiatke, keď logicky s menopauzou prichádzali hormonálne zmeny aj v mojom organizme. Ale nebolo to nič hrozné, stále som sa zmestila do vecí spred desiatich rokov a aj keď som vymenila bikiny za celé plavky, nemala som problém pozrieť sa do zrkadla. Teraz po korone je to priam hrôza!

Priznám sa, že uhorky milujem a že tento trochu dehonestujúci prívlastok si, podľa mňa, táto skvelá zelenina nezaslúži. Všetci vieme, čo sa pod uhorkovou sezónou myslí - pomalé, ospalé letné obdobie, kedy dozrievajú uhorky, divadlá majú prázdniny a ľudia dovolenkujú, a tak nie je o čom písať, lebo dovolenkujú aj celebrity a je náročné hrať sa na paparazzov a naháňať ich niekde na vzdialených plážach, aby ste predsa len mali niečo do letného čísla...

K úcte neodmysliteľne patrí vďačnosť. Uvedomiť si význam a prínos každého človeka v našom živote. Každý v našom okolí má svoju úlohu, prínos v našom príbehu/osude. Každý je akousi skladačkou v mozaike vytvárajúcej našu budúcnosť. Možno jeho úloha pre nás nepríde hneď dnes, ale možno časom a postupne. 

Cesta z riti býva nepríjemná, pretože v riti je tma a smrad. Ťažko sa tam orientujete. Zároveň však hrozí, že ak sa na cestu von nevyberieme, tak sa o pár mesiacov či rokov zobudíme ešte viac zakliesnení v útrobách, kde všetko končí a prakticky nič nezačína.

Vo vedľajšom meste majú automat na duše. Bicyklové. Môžete si tak za pár eur kedykoľvek cez deň alebo v noci kúpiť dušu potrebnej hrúbky a veľkosti. Dokonca si môžete kúpiť nejaké duše aj do zásoby, aby vás prípadný defekt na ceste nevyradil z príjemného výletu. Rezervnú dušu si hodíte do ruksaku (spolu s horalkami a škatuľkou poslednej záchrany, ak neviete, čo to je, spýtajte sa Martina Milera) a v prípade potreby si ju vymeníte a idete ďalej.

Sú to ZLODEJI! Nemajú IQ vyššie ako kopírka od Minolty z 1987-eho. Tá dokaže presne to isté, čo oni. Raz keď na to nemám, tak ticho sedím, šúcham nohami a idem robiť niečo iné. Narážam teraz najmä na plagiátorov v kreatívnej sfére, čo vykrádajú úspešné značky.

Ja som začala nosiť okuliare, keď som mala desať rokov. Rodičia tvrdili, že to bolo z čítania - milovala som totižto knihy a furt do nejakej „čumela“, dokonca aj v noci pod paplónom s baterkou. Teraz, s odstupom času, mi je jasné, že to bola skôr genetická predispozícia... ocko bol tiež krátkozraký a brat dokonca kvôli silnej krátkozrakosti prišiel úplne o zrak a už päť rokov je ako nevidiaci invalidný dôchodca.

Vo vedomom tvorení, nejdeme cez hnev, obviňovaní, hľadaní vinníka, schovávaním sa za procesy a pravidlá, to sú nástroje ega. Vedomá cesta je cez hľadanie riešení, poučenie sa z chýb. Vytvorením priestoru, kde počúvanie je prirodzené, pochopiť a rešpektovať ostatných a ich pohľad. Vízia a ciele vedomých firiem sú vznešenejšie, než len maximalizovať zisk, cieľom je vytvoriť ekosystém.

Mudrci hovorili „teraz je ten správny čas na online vzdelávanie“. Naozaj? Až teraz? A čo doteraz? To akože do pondelka som bol diletant, a od utorka je zo mňa renesančný vzdelanec? Vďaka 3 videonávodom ako na to a hento? Nemal som chuť a ani čuch. U mňa jedine Netflix/HBO webináre. Do každej domácnosti.

Sociálne siete fungujú tak, že každému je podsúvaný obsah, ktorý sa mu páči, ktorý komentuje a zdieľa. Tým ľudia znášajú riziko, že ak venujú zvýšenú pozornosť negatívnym veciam, ktoré zdieľajú a komentujú, bude sa im naďalej taký obsah podsúvať.

Slovákov v Saudi je naozaj ako šafranu, nemáme tam ambasádu, ani v podstate žiadne obchodné styky, a tak väčšina z nás, čo sme sa tam našli, sme boli práve manželky expatriantov, ako sa cudzincom, žijúcim tam, hovorí.

„Voniaš stále rovnako. Ako starý dom v prekrásnej vidieckej prírode obklopený zelenými kopcami. Kdesi v benátskom regióne. Je v ňom drevená podlaha a knižnica plná starých kníh viazaných v koži. Má otvorené veľké francúzske okno smerom do záhrady a dovnútra prúdi vôňa čerstvo pokosenej trávy. A sena, machu a záhradných kvetín. Dávno sme sa nevideli, ale tvoju vôňu si budem pamätať do konca svojho života.“

O slobode som písala viackrát. Sloboda je prevzatie zodpovednosti za svoj život. Ak sa zodpovednosti vyhýbame, budeme musieť akceptovať skutočnosť, že sa budeme neustále cítiť ako obeť. Zvolili sme si slobodne, mali sme právo slobodne sa rozhodovať. Prečo sa máme, teda potrebu cítiť ako obeť?

Možno by to bolo riešenie aj na Slovensku. Rozmýšľam, že pošlem tento blog ako otvorený list nášmu premiérovi. Alebo mi v tom môžete pomôcť zdieľaním. AK sa k nemu dostane z viacerých strán, tak bude väčšia šanca, že si to všimne.

Príbeh o Zoji, dospievajúcom dievčati, ktoré sa trápi kvôli nadváhe, bude znieť tak trochu rozprávkovo.  Ale je v ňom zachytená moja reálna skúsenosť.

Spomenie si niekto aj na mňa? Prešlo mi hlavou, keď som videla, ako moje tri bonusové deti chystajú darčeky pre svoju mamu ku dňu matiek. Bolo mi z toho aj trochu smutno. Veď aj ja pre nich varím, periem, vymýšľam zábavky. Všimol si to vôbec niekto? Ja viem, nie som ich ozajstná mama, ale starám sa o nich každý druhý týždeň. To sa nepočíta?