fbpx
V Španielsku nám platí zákaz vychádzania.

Slovenka žijúca v Španielsku. Zákaz vychádzania, smiech, ale aj slzy v očiach…

Karanténa v krajine vyplavuje kopec pocitov aj sklony k šibalstvu. Fungujeme inak ako sme zvyknutí. Sme pod tlakom. Žartovať a smiať sa akosi nepatrí. Je to neadekvátne, ale darmo. V pamäti rezonujú okamihy, keď nám prišlo hrozne smiešne vždy tam, kde smiať sa bolo tabu. Na omši; na hodine matematiky alebo na speve, keď spolužiak snaživo vydával zo seba zvuky v pevnej viere, že spieva; v divadle; na koncerte vážnej hudby. Stačil minimálny spúšťač, za iných okolností s nulovým efektom.

Rada spomínam na rozhovory s ľuďmi.

Také čo nebývajú publikované, sú totálne autentické, spontánne, nezopakovateľné, a zanechávajú celoživotnú ozvenu, ktorá po frčke impulzu zvonku prechádza do crescenda. Svojho času som s prekladateľmi Ivanou a Valerijom Kupkovcami v debatách trávila celé hodiny. Počúvala som, dozvedala sa, hľadala ako sa píše, ako nie; kedy to lepšie napísané v literatúre proste nezafungovalo, a to menej dobré sa ukázalo ako skvelý ťah, a s odstupom času sa to zvrtlo. Reč neraz padla na fenomén komickosti.

Proste v akých situáciách nám tá istá vec nepripadá rovnako smiešna. Živnú pôdu vždy zohráva absencia slobody, či jej oklieštenie. Alebo radšej takto. Keď sa môžeme zabávať na hocičom, ale nepripadá nám smiešne nič, a naopak. Práve zažívame niečo podobné. Ocitli sme sa v priestore, keď je normou  prežívať obavy. Cítiť bázeň, zachovať pietu, pamätať na súcit, držať kolektívny smútok. Hop. A potom príde impulz a opäť nás dobehne naše desaťročné ja. Ako vtedy v kostole, či na hodine spevu.

Pre ilustráciu. V Španielsku nám platí zákaz vychádzania.

Keď do práce, tak len s potvrdením; ak von, tak len cestou do potravín, lekárne alebo keď venčíte psa. Ak nemáte živého, podľa vzoru jedného vtipálka môžete skúsiť ťahať na vôdzke plyšového. Podobná sranda však môže vyjsť na 600 eur alebo aj viac. Zároveň taký paradox, že pes von môže, a dieťa vôbec ani tam, kde niet živej duše, priam vyzýva ku provokáciám. Hoci plyšovým.

Španielske správy sú plné individuálnych protestov, na ktorých sa proste pobavíte najmä, ak vám ich servírujú s celou tou informatívnou patetikou vrátane podtónu, že medzi nami ešte stále kvitnú podobní, neslýchane nezodpovední občania. Zaradil sa k nim aj ďalší chlapík. Skúsil čo to dá, navliekol sa do kostýmu tyranosaura a vyšiel do ulíc. Nemal so sebou problém. Vidno to na záberoch, kde policajti diskutujú s týmto živo gestikulujúcim exemplárom.

Za normálnych okolností nič svetoborné, za výnimočného stavu… hm, nech to čert berie, no nezasmejte sa. Schuti, na doraz a je vám celkom jedno, či chlapík v kostýme opustil svoj príbytok za účelom nákupu potravín, liekov alebo nazbierania lajkov.

Áno, Španielsko žije inak. Pre domácich totálne absurdne. Bez kávičiek, víkendových obedov u rodičov, posedení v reštike, babičkovskej výpomoci s deťmi, hoci v tomto bode prichádza do úvahy výnimka. Vyžaduje štempeľ. Buch. Zaskočilo, prekvapilo, ohromilo. Niektorí rodičia prichádzajú na to, že majú deti. Hej, presne tie čo im chodia s ruksakmi do školy. Teraz ich majú doma, lebo seniori sú najzraniteľnejšou skupinou ohrozenou zákerným vírusom.

Deti sú s vlastnými rodičmi.

Oni im pripravujú im jedlo. Oni im čítajú. Učia sa s nimi. Okrikujú ich. Ukladajú spať. Sami. Bez šance odložiť ich k starým rodičom. Dôkaz, že rodinné štruktúry ochromil neviditeľný nepriateľ. Nadchádza čas veľkého prehodnotenia do akej miery sa potrebujeme a či naozaj túžime byť viac spolu, ako sa často oháňame za normálnych okolností. Lebo vírus tam vonku je jedna vec, ale doma, starostlivo zamietnuté po kobercom na nás číhajú ďalšie výzvy.

Frustrácie, krivdy z minulosti, toxické vzťahy, bezmocnosť. Bez možnosti ventilu niekde vonku. Aj 44-ročný chlapík z prístavného Viga narazil. Hneď na tretí deň po vyhlásení núdzového stavu v krajine o pol siedmej večer narukoval na policajnú stanicu. Nástojil, aby ho zadržali, pretože totálne nezvláda byť doma s matkou. Razantne dodal, že je nakazený koronavírusom. Taký zicher, aby ho pred ňou dostatočne zaizolovali. Zúfalé, naivné, drzé, to je jedno.

Každopádne ukážka, že karanténa môže vyústiť do rôznych situácií.

Chlapíka vyšetrili. Aj presvedčili, že nevykazuje ani minimálne symptómy ochorenia. Smola. Policajti ho poslali domov. Za matkou. O dve hodiny bol späť. Tentokrát prejavil rozhorčenie nad skutočnosťou, že v krajine platí núdzový stav a on fakt musí byť doma s matkou. Svojou matkou.

Pobavilo. Preto, že o tomto zúfalom chlapíkovi informovalo niekoľko denníkov. Preto, že tak učinili so všetkou vážnosťou. Preto, že chlapík vyhodnotil vlastnú matku ako väčšie nebezpečenstvo než vírus. Proste pobavilo. Úprimne a bez výčitiek. Áno, v časoch, keď nesmieme vychádzať z domu. V časoch, keď každý večer o ôsmej vzdávame hold zdravotníkom masovým aplauzom, blikáme z balkónov a v očiach sa nám lesknú slzy.

DANA LJUBIMOVOVÁ
Autorka je redaktorka

Mohlo by vás zaujímať…

Ako doma učiť deti matematiku? Slovenská firma prichádza s riešením

Iba správne vydezinfikované rúško vás chráni! Plus návod ako si ušiť rúška ručne – aj bez stroja