fbpx
Je strašidelné vidieť do súkromia mnohých

Malé veci. Tie, ktoré sa zdajú byť oproti veľkým luxusným lodiam maličkosťami.

Som ohromená online priestorom a nástenkami mojich priateľov. Je strašidelné vidieť do súkromia mnohých a dnes, keď som sa po dlhej dobe stretla s kamarátkou, nevedela som, na  čo sa mám pýtať, pretože mám od nej denne naservírované všetko. Viem, ako sa cíti, viem, kde bola a s kým, viem čo čítala, aký film videla, čo jedla, čo sa jej snívalo. Poznám jej politické názory, viem, kedy je empatická, ako veľmi veriaca, ale aj to, kedy je sebavedomá a naopak, kedy sa bojí. A poznám aj jej značkový klobúk z plachetnice…

Som staromódna, pretože namiesto značkových klobúkov existuje mnoho iných vecí, ktoré sa nedajú odfotiť cez filtre a napriek tomu si zaslúžia našu pozornosť. Zaslúžia si, aby sme o nich hovorili, aby sme vďaka nim nezabúdali na to, že skutočný život nie sú fotografie cez filtre rôznych druhov, ale sú to iné veci.

Čo konkrétne mám na mysli?

Malé veci. Tie, ktoré sa zdajú byť oproti veľkým luxusným lodiam maličkosťami. Tie veci, ktoré vizuálne nie sú natoľko príťažlivé, aby sme sa o nich zmienili na sociálnych sieťach.

Malé veci zo života. Životné situácie. Na prvý pohľad nie oslnivé, ani nie módne. Nie sú k nim potrebné obrovské kytice, ale zanechávajú v duši pocit, na ktorý sa nezabúda ani na smrteľnej posteli.

Sú to tie najdokonalejšie životné fotografie.

Mám pár takých fotiek. Nezvečnených, ktoré si uchovávam v mysli.

– Keď som po ťažkom, ale veľmi úspešnom dni ležala v župane na pohovke,z pokožky mi sálala levanduľová vôňa a spokojne som sa usmievala na plafón. Tešila som sa zo seba, zo svojho úspechu, z toho čo som dosiahla a že som to dosiahla ja a nikto iný.

– Keď som v lete po príchode z práce dala dole podprsenku, aj všetko ostatné, vypla mobil a iba v tričku a v nohavičkách sedela vonku na terase so skvelou knihou a nevstala som, kým som ju nedočítala.

– Keď som sa potom, ako ma v 15. rokoch kusol kôň, opäť k nemu priblížila a pohladila a nakoniec aj objala.

– Keď sme sa presťahovali a zapálili prvú sviečku, pretože nebola elektrina, ale nevadilo to, pretože aj to, že nebola elektrina, bolo naše.

– Keď sme si adoptovali šteniatko a po týždni k nám prišlo samé od seba a vsunulo ňufák pod moje paže.

– Keď som cítila starkú pri sebe, aj keď už nežila. Vedela som, že je pri mne, stála vedľa mňa a pred nami nebolo nič iné, iba naša záhrada.

– Keď sme na Vianoce otvorili víno a naraz sme sa opýtali, či pozrieme Notting Hill.

– Keď sa mi konečne na desiaty krát, no dobre, nie na desiaty, na dvadsiaty krát podarilo upiecť jablkové ruže, ktoré som vždy predtým pokazila na toľko, že z nich boli jablkové príšery.

– Keď som si aj po mesiacoch pamätala, ako som ich robila a uisťovala sa, že ich už nikdy viac nepokazím.

– Keď som prvýkrát v živote napestovala prvú paradajku, a mrkvu.

– Keď kvitol jazmín a krásne voňal.

– Keď kvitli všetky kvety a včely od susedov k nám chodili zbierať nektár.

– Posledný týždeň s mojou starkou, a posledný deň, keď zomrela, keď na mňa počkala, aby sme sa mohli rozlúčiť a keď mi povedala, že vidím, že si v poriadku, už sa o Teba nebojím.

– Keď som sa po kolapse ocitla na Silvestra v nemocnici a potom, keď ma po infúzii brali domov, ešte omámenú, tak sa celé mesto jagalo v tak nádherných farbách, svetlách, že vďaka tým svetlám som zosilnela a spolu so mnou aj viera, že všetko bude v poriadku.

– Keď som našla u našich mikinu, ktorú mi mama ofŕkala cviklovou šťavou a s úsmevom na perách mi vysvetľovala, že fľakaté je v móde.

– Keď vonku lialo a ja som utekala s dvojročnou dcérou domov a jeden starý pán mi ponúkol svoj dáždnik, pretože on už bol pred domom, kde býval a potom nám mával s úsmevom na perách presne tak, ako sa to robieva v starých filmoch.

– Keď som dostala od kamaráta hrozno bez kôstok.

– Keď som musela v kaderníctve presviedčať pani, ktorá tam bola spolu so mnou, že veru, už dávno mám 35, už aj 40 som mala.

– Keď som v úplne najväčšej fujavici ležala s ním na chate a bez slova sme pozerali stromy, ktoré mali možno aj sto rokov a vietor si s nimi robil čo chcel.

– Keď som začala behať a vtesnala sa do nohavíc, ktoré som nevyhodila, aj keď ma všetci presviedčali, aby som ich vyhodila, lebo sa už do nich nikdy nevtrepem.

– Keď sa v kaviarni ozvala naša obľúbená skladba a ja som si uvedomila, že už som nemykla hlavou a nehľadala toho, kto mi zlomil srdce prvýkrát

– Keď som vstúpila do miestnosti plnej ľudí tak, že som nesklonila hlavu a nepozerala sa do zeme, ale priamo hore, sebavedomo a šla si sadnúť na svoje miesto.

– Keď som si obula krásne čierne lodičky a dokázala som v nich chodiť celý deň tak, ako by som sa narodili na nohách s nimi.

– Keď som držala svoju prvú knihu a dostala svoj prvý honorár.

– Keď som otvorila skriňu a usmievala sa, lebo v nej už neboli iba čierne veci.

– Keď som veľmi potrebovala na malú a nemusela som čakať na výťah, lebo presne bol tam, kde mal byť a stihla som to, včas…

Čo ten Váš zoznam.

Máte ho aj Vy?

Bez značiek a flitrov, ale aj tak sú to tie najkrajšie fotografie, ktoré si zaslúžia byť na sociálnych sieťach viac, ako značkové klobúky?

S láskou Linda Chopin

Aktuálne – pozrite si rady od koučky Nely Sullens

Nastavme si zdravý prístup a buďme zodpovední. Iba tak môžeme zastaviť šírenie vírusu.