Učím sa žiť PRÍTOMNÝ OKAMIH

Učím sa žiť PRÍTOMNÝ OKAMIH. Žitie V PRIJATÍ TU A TERAZ.

„Ako sa máš? Bojuješ?“, opýtal sa kolega, ktorého som nevidela už takmer štyri týždne.

Som na „home office“ a tak spoznávam, aké to je, pracovať naplno a zvládať fungovanie celej rodiny. Zastihol ma telefonicky medzi rozpracovaným stanoviskom, dvadsiatym rozpísaným mailom a krájaním zeleniny na polievku. A to som už mala za sebou ranné stíšenie, krátke cvičenie, prípravu časti obeda a skorý rozhovor cez Skype so šéfom. Pretože my ženy sme multifunkčné a čo všetko naraz robiť dokážeme…

Úprimne, SPOMALENIE, ktoré vnímam ako potrebné, a po ktorom som toľko túžila, som si predstavovala trochu inak.

Ale ani s tým NEBOJUJEM.  „Je to o prijatí“, hovorím kolegovi. Pretože ak bojujeme, posilňujeme energiu boja, sme v odpore s tým, čo práve je a to nám uberá z našej sily.

Prijatie neznamená pasivitu, apatiu, ignoráciu či rezignáciu. Nie je to ani prejav slabosti, že v danej veci už konať nebudeme. Stav prijatia znamená postaviť sa k situácii zodpovedne a ak nie je v našich silách to zmeniť, nebojovať s tým.

Prijatie znamená, že sa nedáme spútať našim očakávaním, je to AKCEPTÁCIA situácie takej, aká je. Znamená vnútorné rozhodnutie neposudzovať veci ako dobré či zlé, či už ide o prežitie pri náročnej situácii alebo o udalosti všedného dňa.

Viem, že táto situácia nás veľa učí.

Predstavujem si, že som v kine a pozerám sa ako divák na nový film. Neviem, ako skončí a nemyslím na to, pretože to vedieť nemôžem. Vyvarujem sa očakávaní, pretože tie určujú, čo prežívame. Ak očakávame problémy, na problémy sa zameriavame a potom ich aj zažívame. Očakávania totiž určujú, kam smerujeme, či dovolíme našej mysli, aby sa zaoberala tým najhorším scenárom.

Dávame takto priestor strachu, ktorý blokuje akékoľvek POZITÍVNE ZMENY. Čakáme, kým sa skončí toto obdobie, hovoríme si, že až potom budeme spokojní a šťastní. To znamená, že zatiaľ sme sa rozhodli byť nešťastní ? No nie je to hlúposť ? Pretože BYŤ ŠŤASTNÝM za každých okolností je ROZHODNUTIE.

Takže, čo tak byť šťastný už tu a teraz s tým, čo máme ? Načo čakať na niečo, čo bude „až potom“. Otvorme oči. Nie je podstatné, či dnes prší a aký je dnes deň. VĎAČNOSŤ a TRPEZLIVOSŤ nás posúvajú vpred.

A tak sa na ten film, ktorý sa odohráva pred mojimi očami iba pozerám a užívam si každú jednu chvíľu. Učím sa žiť PRÍTOMNÝ OKAMIH. Cítim, že toto je správna cesta. Žitie V PRIJATÍ TU A TERAZ.

Zora Vypušťáková, povolaním právnička a manažérka, ale tiež autorka a koučka zaoberajúca sa etikoterapiou

Mohlo by vás zaujímať…

Čo čaká našu psychiku počas karantény a po jej skončení? Radí psychológ Martin Miler

 

Diskriminácia na základe veku v pracovnoprávnom vzťahu

Mohlo by vás zaujímať