fbpx
Tri prekvapujúce benefity korony

Tri prekvapujúce benefity korony

Keď pred mesiacom vyhlásili karanténu, nevedela som si predstaviť, ako to zvládnem s mojími bonusovými deťmi. Žijeme totiž v komponovanej rodine. To znamená, že okrem deväťmesačnej Olivky, mám ešte tri bonusové deti; Alexis (6), Liselot (8) a Vincent (11).  

Pre tých, ktorí ste to nezažili, komponovaná rodina má veľmi zložité psychologické pozadie. Nejde ani tak o to, že je veľa roboty s praním, varením, rozvážaním detí a pod. 

Problém pramení v tom, že  po rozvode si deti so sebou nesú žiaľ a hnev zo straty ich pôvodnej rodiny a neutíchajúcu túžbu, aby sa ich rodičia vrátili k sebe. Pýtajú sa koho vina to je, že sa ich sen rozbil? Istotne nie ich rodičov, pretože tých nekonečne milujú. Rodičom sa môže zdať, že je všetko ok, pretože deti už neplačú. Až keď si jeden z nich nájde nového partnera, frustrácia detí začína vychádzať na povrch. Konečne našli osobu, ktorej môžu pripísať vinu za ich žalostivú situáciu. 

Vždy som mala rada deti.

Na začiatku ma moje bonusové deti zbožňovali. Bola som pre nich niečo, ako nová hračka. Dávala som im veľa pozornosti a darčekov. Bolo to pre mňa jednoduché, keď sme sa videli len občas. Neskôr, keď som sa presťahovala do ich domu, snažila som sa byť dokonalá láskavá macocha. Ale po roku som sa ocitla na hranici vyhorenia a už som nedokázala byť stále tá zábavná tetuška s nekonečnou trpezlivosťou.

Deťom logicky napadlo, že by im bolo lepšie bezo mňa. Posledná kvapka bola, keď im otec po dvoch rokoch oznámil, že sa budeme brať. Deti boli voči mne drzé, útočné, vo všetkom hľadali nejakú chybu a doslovne sa ma snažili zbaviť. 

Až spätne chápem, že oni v skutočnosti nebojovali proti mne, ale proti situácii, kde im skončila posledná nádej, že by sa ich mama mohla vrátiť a že by mali ich vysnívanú rodinu späť.

Zároveň mali pocit, že je nefér, že ja mám podľa nich všetko, zatiaľ čo oni žijú v tejto pozliepanej rodine, ktorú si nikdy neželali. Tieto pocity však deti nevedia priamo povedať. Vyjadrujú svoju frustráciu nevhodným správaním a bojom proti osobe, ktorá zosobňuje všetko zlé. Deti neriešia logicky, že ja som vôbec nebola na príčine rozvodu ich rodičov, stal sa dávno pred mojím príchodom. Deti riešia emocionálne videnie situácie. A v tej som jednoducho na vine všetkému zlému ja. 

Žijeme spolu už štyri roky…

Snažíme sa spolu budovať pozitívny vzťah. Niekedy sa nám to darí viac a niekedy zas menej. Nesieme ako záťaž vyššie popísanú frustráciu detí a zároveň moju frustráciu, že nestačí mať rád a prijať cudzie deti a očakávať, že budeme ako “normálna” rodina. Vychovávať bonusové deti si vyžaduje veľa energie a návratnosť tejto investície je prinajlepšom neistá. 

Tráviť spolu veľa času je náročné pre obe strany, lebo nemáme prirodzenú rezervu nekonečnej lásky. Prvý týždeň bol, ako by sa dalo predpokladať. Po pár dňoch najstarší syn skúšal moje hranice a vznikla kríza. Bol drzý a s výsmechom ma ignoroval. Mala som riadne nervy. A toto ma čaká neviem koľko týždňov. Ako to zvládnem? Po dvoch týždňoch bolo jasné, že situácia s coronou je vážna a karanténa bude trvať dlho. Vtedy sa stalo niečo nepredstaviteľné. 

 

  • Prvý benefit  – Spolupatričnosť 

 

Deti sa stavajú na odpor robiť akékoľvek domáce práce. Berú to ako krivdu z mojej strany, pretože pred piatimi rokmi nemuseli robiť vôbec nič. Nevšimli si, že medzitým vyrástli. Chápem ich. Je príjemnejšie dostať všetko na zlatom podnose. Na mňa toho bolo tým pádom priveľa a tak k nám chodila vypomáhať pani upratovačka. 

Jedného dňa však neprišla kvôli karanténe. Nastala tak otázka, čo s rozhádzaným domom. Všade špina, kopa riadov, haldy prádla. Hovorím deťom: “Situácia je taká, že pani nepríde a teda si musíme sami poradiť, každý musí nejako prispieť.” Nijako som ich tým nepotešila, ale začali uvažovať. Vymenovala som, čo všetko treba spraviť a začali si vyberať. Jeden kuchyňu, druhý kúpeľňu a tretí obývačku. Vysvetlili sme im, že tato musí zarábať peniažky, aby sme si mohli kúpiť jedlo. To je jeho príspevok k spoločnému.

Prvýkrát som ich teda učila, ako sa vysáva a pod. Zvládli to, aj keď sa pritom museli namáhať. Každý si zároveň vážil svoju prácu a chcel aby čistota ostala čo najdlhšie. Pocit že sme v tom spolu nám pomohol, aby každý pridal ruku k dielu. 

 

  • Druhý benefit  – Samostatnosť

 

Deti boli zvyknuté byť nalepené na otcovi, neustále ho prerušovať svojimi otázkami a požiadavkami. Nedokázali si sami robiť domáce úlohy bez toho, aby ich otec počúval, alebo čosi kontroloval, či diktoval. Rovnako pri hraní požadovali jeho pozornosť. 

Kvôli karanténe sme však museli zaviesť tiché hodiny. Vtedy sa samostatne hrajú alebo študujú vo svojej izbe, aby mohol otec aj ja pracovať a zároveň aby nebudili Olivku. Prijali to ako nutnosť a začali sa tak učiť samostatnosti a ohľaduplnosti. Najstarší syn si napríklad trpezlivo niekoľko dní vytrhával burinu zo svojho hrantíka. Bol hrdý na výsledok. V minulosti by drankal od otca, aby to spravil zaňho, ale teraz pochopil, že otec nebude mat nato čas a ak to naozaj chce, musí si to spraviť.

Dievčatám som zase ukázala, ako môžu maľovať veľkonočné vajíčka, či majstrovať veci z papiera a samé sa do toho pustili. 

 

  • Tretí Benefit  – Blízkosť a podpora

 

Najviac ma však potešilo, že sme sa začali cítiť bližšie jeden k druhému. Ja som napríklad varila predovšetkým jedlá, ktoré deťom chutia. Netlačila som až tak na zdravú výživu, proti ktorej veľmi protestujú. Viac som deti chválila a oni zase ľahšie so mnou spolupracovali. Pri dobrom pocite som napríklad Liselot povedala, že je pekné dievčatko. Vôbec som nečakala že mi hneď odpovedala: “Aj ty si pekná mami, aj Olivka je pekná.” 

Ďalší deň si dievčatá vybrali z chladničky stracciatellovy jogurt. Aj ja som mala na neho chuť a išla som sa pozrieť, či ešte máme, ale už nebol. Prvá myšlienka bola, do kelu, nestihla som si ho uchytiť pred tým, než mi ho deti zjedli. Liselot si všimla, že aj ja som ho chcela a veľkoryso mi ponúkla svoj, bez toho aby som jej niečo hovorila. 

Hovorím jej: „Ďakujem, ale keď ho chceš, môžeš ho ty zjesť.“ Ona na to: „Ja si môžem zobrať aj keksík, ale ty máš alergiu na lepok, tak si zober môj jogurt.“ Až som sa zahanbila, aká je veľkorysá a ako som ja sebecky rozmýšľala. Aké milé dieťa. 

Najmladšia Alexis mi zase napísala ďakovný list za moju starostlivosť. Teda ešte nevie písať, tak požiadala sestru, aby to za ňu napísala a pripravila mi to ako prekvapenie. Vincent si zase všimol, že v kuchyni boli plné smeti. Rozhodol sa to sám odpratať, že aby ten kto bude najbližšie upratovať kuchyňu, nemal toho až tak veľa na starosti. Bolo to od neho veľmi milé. Všetci mi zároveň ochotne pomáhajú s bábätkom. 

V nedeľu ráno prišli všetky deti k nám do postele, hrali sa s Olivkou a spolu sme sa smiali. Hovorím manželovi. “Máme tu rodinný kruh, priam rodinnú idylku.” Nikdy by som nečakala, že práve v dobe karantény prvýkrát pocítim, akoby sme boli ozajstná rodina. Cítim viac lásky a vďačnosti. Manžel tiež vidí zmenu. Prehĺbilo to aj náš vzťah. Častejšie mi hovorí, ako ma má rád. Viac spolu žartujeme, smejeme sa a pomáhame si. Všetko zlé je na niečo dobré. 🙂

Michaela Ray de Witters

NLP koučka a autorka

https://www.michaelaray.com/

Pripravovaná kniha pre deti: “Som skvelé dieťa”

https://www.michaelaray.com/som-skvele-dieta/

Mohlo by vás zaujímať…

Veľká zmena v nosení rúšok na Slovensku

Mohlo by sa vám páčiť…

Pravé zemiakové lokše z Grobu s pečeňovou náplňou