fbpx
Domáce vyučovanie pokračuje. Ako ho viesť?

Korona zasiahla aj deti. Je pondelok. A domáce vyučovanie pokračuje? Ako ho viesť?

Viackrát mi dobre mieniaci ľudia odporúčali, že mám so synmi skúsiť domáce učenie. Hlavne s tým mladším, ktorý je síce veľmi múdry, ale jeho šikovnosť sa nezmestí do hraníc vymedzených školským systémom. Bolo mi však vždy jasné, že ja by som to nezvládla. A ak mi niečo momentálna situácia priniesla, tak je to praktické potvrdenie, že som mala pravdu.

Ako som sa (ne)stala Mary Poppins

Akože, nebudem vám klamať, že na začiatku domácej izolácie som sa videla ako Mary Poppins. Učenie bude hrou, spolu sa zabavíme, napečieme, vyšantíme, zahráme. Dobehnem čas s deťmi, ktorého nikdy nebolo dosť, a budeme z toho všetci mať radosť. Normálne som sa tešila. Už za pár dní však z Mary Poppins bola Baba Jaga.

Aj napriek tomu, že sme sa spoločne dohodli ako tieto dni prežijeme, deti majú stále pocit, že sú to prázdniny a nechápu – nechcú pochopiť –  prečo ich stále naháňam k štúdiu. Nemáme čas sa zabávať, spoločne piecť, ani nič podobné, lebo som zistila, že jedia trikrát viac ako keď chodia do školy. A teda zo školy väčšinou donesú polovicu desiaty späť. Takže som Mary Poppins, ale len v kuchyni. A veru si už pritom nespievam. Vlastne mám pocit, že buď upratujem kuchyňu alebo som nervózna, že je v kuchyni taký bordel.

Domáce vyučovanie pokračuje. Ako ho viesť?

Ale teda, koniec koncov, som vďačná za tento spoločný čas. Našli sme si režim v chaose, akceptovali sme vzájomné potreby a aj sme sa nasmiali. Kuchyňa je práve uprataná, tak som sa rozhodla, že zrekapitulujem úspechy nášho homeschoolingu (lebo teda treba hľadať pozitíva):

  1. Jednoznačne sa deti najviac zlepšili v architektúre (škoda, že sú ešte len na základnej škole). Myslím, že spoločnosť Lego by určite mala záujem patentovať niektoré výtvory, ktoré u nás za posledné dni vznikli.
  2. Pokroky sme urobili aj v oblasti umenia. „Mami, idem si radšej kresliť.“ Túto vetu dostanem ako spätnú väzbu, keď sa správam ako tá vyššie spomínaná Baba Jaga. A teda ďakujem im, že aspoň oni majú súdnosť, keď mne začne šibať. Okrem toho sa určite zlepšili v dráme (opäť to asi nevyužijú na základke), lebo sme zažili plač, hádzanie sa po zemi a iné formy presviedčania, že určite urobili úlohu, ktorá záhadne zmizla. Všetko to boli predstavenia hodné ocenenia.
  3. Možno sme sa trochu zlepšili aj v biológii, lebo deti sa naučili, že keď sú hladní, tak nezomrú, ak si vezmú jesť. A že teda nezomrú ani ak si vezmú sami namiesto toho, aby vykrikovali „som hladný“. Za toto by mohli dostať kredit aj v občianskej náuke, nie? Akože úcta k starším (to som ja) alebo zmysel pre riešenie problémov a samostatnosť?
  4. Ja som sa naučila premeniť hektáre na áre a opačne. Mal sa to síce naučiť môj syn, ale nejako tú desatinnú čiarku zatiaľ zanovito posúva opačným smerom.
  5. Potvrdili sme, že chalani majú najradšej telesnú výchovu. Na to sme síce nepotrebovali nútený homeschooling, ale teším sa z toho. Pohyb je skvelý spôsob ako sa nezblázniť.

Tak asi to nebude na samé jednotky.

Ale viete čo? Uvedomila som si, že najlepšie dni máme, keď len tak spolu sme. Keď ja upustím od očakávaní. Keď to necháme len tak plynúť. A za to som vďačná. Lebo či už môj syn bude vedieť premeniť áre na hektáre alebo nie, zážitok vzájomnosti a rodinnej pohody mu dá do života oveľa viac.

Katarína Mayer

Autorka je redaktorka a spisovateľka

Mohlo by vás zaujímať…

Iba správne vydezinfikované rúško vás chráni! Plus návod ako si ušiť rúška ručne – aj bez stroja