Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Áno viem. Je ADVENT. Všetci by sme mali byť milí. Usmievať sa. Hľadať dobro. Veď snažím sa. ALE.
Mám takú zásadu. Je staronová. Chvíľu som poľavila a nerobilo to dobre mojej postave a nastaveniu. Tak som sa k nej vrátila. Cieľ je odbehnúť, alebo svižnou chôdzou, či indiánskym behom prejsť 10 000 krokov denne.
Zaujímavé je, že akonáhle si takéto niečo dáte do svojho denného režimu, ide to. Áno. Niekedy sa nepodarí. Ale inokedy urobím aj 12 000 a v konečnom dôsledku sa dostanem v priemere nad 9 000 krokov denne. 10 000 to v priemere nie je, ale blížim sa!
Tak to bolo aj minulú nedeľu.
Mala som čosi vyše 6 000 a čakala som na text od Soni Borušovičovej. Hovorím si, že ešte stihnem doplniť dávku pohybu. Vybehla som do tmy. Mám svoje trasy pre denný aj nočný režim. Spokojná sa vraciam domov. V tom som si spomenula, že ešte by sa zišlo zopár schodov zbehnúť a vybehnúť. Bývam vedľa kostola. Tak som teda šla.
Chodievam so psom. Je to Jack Russel. Neposedný. Dala som ho na vôdzku, lebo schody sú pri kostole a teda vedľa cintorína. Nech mi neodbehne kam nemá. Zachcelo sa mu ale prebehnúť cez park. Zvyknem ho strhnúť, ale tentokrát som ho nechala. Schody už boli na dohľad. A v tom to prišlo.
Zakopla som. Preletela som asi štyri metre a pristála som s jednou časťou tela na chodníku a s druhou som sa zaborila ako Superman do lístia a trávniku. Chvíľu som ležala – telo bolelo. Celé. Či som už taká stará a neschopná, že sa viem takto potknúť? Strašne som bola na seba nahnevaná.
Keďže v rámci tréningu chodím v šortkách, odniesli si to kolená.
V prvom rade. Krv tiekla z oboch a miešala sa so zemou, ktorá sa mi na kolená nalepila. Krívajúc som sa zberala domov. A vtom som to našla. Nie nepotkla som sa iba tak. Pri kostole vyrúbali stromy. Teda presnejšie vypílili. Zo zeme trčali pníky. Nízke, že ani cez deň si ich hádam nevšimnete. A už vôbec nie na jeseň, keď sú zasypané lístím.
Na druhý deň ráno som zistila, že kolená boli ten najmenší problém. Pri páde som si narazila rameno a pravý bok. Inak bolia ma dodnes – teda už 9 dní.
Vrátila som sa teda na miesto činu.
Odmerala som vzdialenosť – naozaj som letela 4 metre. V trávniku ešte poli pozostatky odtlačku mojej ruky. Páni. Ak by sa mi to stalo len kúsok ďalej, tak zletím tými schodmi.
Niektorí známi mi hneď dávali rady. To preto, že stále veľa robíš. Spomaľ. To je znamenie. A ešte pri kostole!
Ja sa však pýtam. Prečo ľudia nerobia svoju prácu s láskou? Všetci? Prečo spílili stromy a nevybrali aj korene? Alebo prečo ich nespílili úplne pri zemi? Napočítala som ich tam päť. Päť pníkov, ktoré čakajú na ďalšie obete.
Je ADVENT. Blížia sa Vianoce. Ak pôjdete náhodou v Senci na polnočnú omšu, buďte opatrní.
P.S: Ak stretnete ľudí, ktorí robia svoju robotu dobre, pochváľte ich. Možno sa časom nakazia aj ostatní a začnú robiť svoju robotu s väčšou láskou a ochotou.