Soňa Borušovičová: Darovanému úľu sa na včely nepozeraj!

Soňa Borušovičová: Darovanému úľu sa na včely nepozeraj!

Boli sme u mužovej sestry na Bošáci. Deň bol idylický, počasie vyšlo ideálne, nálada príjemná. Švagor Martin, čerstvý absolvent kurzu ekologického včelárenia, podchvíľou odbiehal ku včelám. Sledoval, či lietajú veľmi alebo málo, akú majú náladu, či nie sú hladné a netreba ich nakŕmiť.

Dozvedeli sme sa, že včely vedia vycítiť, či sa ich človek bojí, aj ako je naladený, nesmie im priveľmi voňať ani páchnuť a rozhodne sa nemá pri včelách oháňať. Včela si vás väčšinou iba obzrie a vyhodnotí, kto ste zač a že nie ste ani na jedenie, ani ich nechcete ohroziť a odletí.

Martin sa navliekol do parádneho mundúru aj so sieťkovaným klobúkom a išiel nakŕmiť včely.

Pozreli sme sa s mužom na seba a môj muž skonštatoval, že o také včely sa treba starať skoro ako o malé dieťa a že teda k našej hávedi ďalšiu starosť rozhodne nepotrebuje.

„Nieže mi donesieš domov včely!“ pozrel sa na mňa prísne.

A ja som mu sľúbila, že rozhodne sa k ničomu takému nechystám, pretože mi to zakázal alergológ. Som alergická na uštipnutie osy a pri včelárení občas včelár schytá aj viac žihadiel a mohlo by to byť pre mňa riskantné.

Muž si viditeľne vydýchol.

V tom istom čase, len o niekoľko kilometrov ďalej, konkrétne pred naším domom, zastal pútnik. Doputoval k nám neznámo odkiaľ, v krčme oproti povedal, že sa zobudil v Piešťanoch a rozhodol sa, že ide pozrieť svojho dávneho kamaráta. Lenže dávny kamarát, teda môj muž, bol práve v tej chvíli na Bošáci a tak sa pútnik, vyholený a celý potetovaný, zložil oproti v krčme.

Dizajnovo celkom nezapadol, ale po chvíli sa skamarátil s prítomným osadenstvom (platil vraj celej krčme, tak chápem). Prisadol si k nemu miestny včelár, slovo dalo slovo a pútnik od včelára kúpil úľ. Ale nie pre seba. Pre svojho kamaráta, teda môjho muža! Vraj mu už nič iné na pozemku nechýba. A potom sa, ako správny pútnik, zase pohol ďalej.

A tak keď sme prišli večer z Bošáce domov, čakala nás už len mozaika útržkovitých informácií, kto tu dnes bol, hľadal nás, ako vyzeral a čo tu robil. A vždy sa tie informácie končili pri úli. A nebolo jasné, či ten úľ, čo sme získali, bude plný alebo prázdny.

„Ale veď ja som dnes hovoril, že nechcem včely!“ zaprotestoval môj muž.

„Vesmír nepozná zápor,“ povedala som mu ja.

Na druhý deň sme si darovaný úľ vyzdvihli. Našťastie bol prázdny, bez včiel. Vonia medom, propolisom a včelím voskom. Až nám tak príjemne vykrúca nosy, keď okolo neho chodíme.

„Všimla si si, ako ten úľ pekne vonia?“ upozornil ma môj muž.

Zadívala som sa naňho. Jeho odhodlanie nechovať včely už evidentne nie je také silné.

„Dávaj si pozor na želania,“ varovala som ho, pretože si pamätám, ako minulý rok, po tom, čo som tichulinko a veľmi hlboko v sebe zatúžila po malom sivom kocúrikovi, sa nám presne taký sivý kocúrik premňaukal až do predzáhradky a už mu a nám nebolo pomoci: bol náš.

Môj muž sa zatváril záhadne. Radšej nechcem vedieť, čo si práve celou dušou zaželal.

Soňa Borušovičová

Autorka je literárna koučka

Mohlo by vás zaujímať