fbpx
Najväčšia odvaha je prijať strach zo zlyhania

Najväčšia odvaha je prijať strach zo zlyhania

Pristihla som sa, že v koncoročnom zhone mám jeden svetlý bod. Vždy o tomto čase zablúdim do jedného papiernictva, kde majú nádherné zápisníky a kalendáre. Vyberám dlho, aj keď mi vždy padne do oka jeden, hneď na prvý pohľad. Ten si vždy nakoniec aj kúpim. Nájdem si v ňom prázdnu stranu a tam začínam nový život.

Do nového zápisníka si novým perom ešte v starom roku zapisujem svoj sen o novom živote. Päťkrát do týždňa budem hneď po zobudení cvičiť yogu. Potom budem každý deň písať, každý deň, minimálne… tri hodiny. Telefón bude zatiaľ v letovom režime, ani obraz ani zvuk. O strave, kultúre, jazykoch už ani nehovorím. Tohto roku už určite prečítam Zolu vo francúzštine. Uf, je to super pocit, tak keď toto dám…

A keď si to tak zrekapitulujem, zrazu ma to hneď prejde a objaví sa starý známy pocit. Príde a ukradne mi ďalší rok zo života. Vryje sa mi pod kožu, zaplaví moje myšlienky, usadí sa v solárnom pletenci a odtiaľ mi neustále ničí život. Volajú ho rôzne, ale ja som si do svojho nového zápisníka dala aj vetu, že budem nazývať veci pravými menami. Takže to, čo sa mi usadí vždy na začiatku môjho nového začiatku v solárnom pletenci je STRACH. Čo ak sa mi to podarí? Žiť podľa vlastných predstáv? Čo na to rodina, známi, klienti?

Na záver si vždy určím motto nového roka. Tým tohtoročným je ODVAHA.

Niekoľkokrát som tie svoje mottá odvolala, pretože v momente, ako som ich vyslovila, mi život začal klásť do cesty príležitosti, aby som ich mohla začať žiť v reálnom živote. A nebola to žiadna sranda, napríklad motto roka: „Každú prekážku budem vnímať ako príležitosť“, alebo: „Budem pozitívna za každých okolností“, tieto dve som zmenila už vo februári. Ospravedlnila som sa vesmíru a zvolila som „Šport“.

Mať odvahu žiť v roku 2020 svoju ODVAHU… uvidíme.

Ak to do apríla vydržím, ak zvládnem aj jún, už to nebude mať zmysel meniť. Takže som vyhlásila boj svojim strachom. Ešte v decembri som vytasila meč a začala ich analyzovať. Priviedol ma k tomu môj minuloročný motivačný diár, ktorý som už tak nenávidela, že som mu začala nadávať a papuľovať, písala som mu odkazy, posielala ho do teplých krajín. Nemyslel to so mnou zle, len neskúmal príčinu, prečo nechcem pochváliť samu seba, prečo nechcem spomenúť, aké mám prednosti a talenty a prečo som zas nezavolala na úrad, ale som to odložila na neurčito.

Keď som ho so zadosťučinením na Silvestra rituálne pálila v krbe, bolo mi ho trocha ľúto. Aj roka, ktorý sa mi prešmykol pomedzi prsty, ochromený strachom, pochybnosťami, sebakritikou. A vtedy mi to došlo. S posledným vzplanutím motivačného diára som si povedala: „No a čo! Tento rok bol taký. Priviedol ma presne sem, aby som mohla začať ďalší.“

Celý čas som vyhlasovala boj svojim strachom. Skrývala som ich za tvrdosť a sebadisciplínu. V duchu som si nadávala do zbabelcov a strachopudov, trestala sa za svoje zlyhania.

Ale prišla som na to, že najväčšia odvaha je, prijať ich.

Postaviť sa im čelom, s láskou a pochopením. Pravdivo a úprimne, aj keď s roztrasenými kolenami.

Každý deň máme novú šancu spoznávať seba a skryté zákutia svojej duše. A potom je to na nás, čo s tým poznaním spravíme.

Vlastne už sa celkom teším, ako budem tento rok prekračovať svoj tieň, vystupovať zo svojej komfortnej zóny. Citlivo, s láskou a s rešpektom k sebe. Pretože ja nie som ten strach. Pripíjam si na odvahu.

Andrea Gallen

Mohlo by sa vám páčiť…

 

Víkendový Reštart Tela a Mysle | Wellness Hotel Kontakt