fbpx
Porovnávanie v živote dieťaťa môže byť škodlivé

Porovnávanie v živote dieťaťa môže byť škodlivé

Každé dieťa, ktoré žije v dnešnej dobe inak ako v izolácii na samote, ocitne sa v situáciách, v ktorých sa bude porovnávať.

Samotný školský systém je nastavený na porovnávaní a potláčaní jedinečnosti, ktorou je prirodzene obdarená ľudská bytosť. Tak sa deti stretávajú s učiteľmi, ktorých mentálny svet je skôr dementálny.

Uvediem príklad. Na výtvarnej výchove sú deti často ponižované, školský systém ničí ich prácu a dieťa, ktoré chodilo roky do umeleckej školy, vyhrávalo celoslovenské súťaže, reprezentovalo maľbami Slovensko dostane z výtvarnej trojku. Ale nie o tom som chcel – len mi to nedalo, že taký „učiteľ“ môže byť učiteľom na základnej škole a hlavne, že (de)formovanie detí má základ v spoločnosti, v ktorej vyrastajú.

Späť k porovnávaniu.

Porovnávanie je totiž ešte o niečo škodlivejšie ako zamindrákovaní učitelia, resp. ľudia, s ktorými deti prichádzajú do kontaktu.
Niekedy sa rodičia tešia, že ich dieťa nejaví známky menejcennosti, že sa správa ako víťaz. Ale cesta na vrchol nie je iba o prejave, ktorý vidíme a sme schopní u detí postrehnúť.

Často si iba neuvedomujeme, že dieťa vníma svet viac cez pocity, pretože nie všetkému je schopné rozumieť cez logiku či skúsenosti. Tak to máme aj my, dospelí – rozdiel je v tom, že my dospelí sa tvárime ako dospelí s patentom na rozum. Dieťa je v takom prostredí dezorientované a často, v momente kedy by sa chcelo opýtať a potrebuje odpovede, ostáva ticho. Učí sa. Pozoruje.

Porovnávanie v živote dieťaťa môže byť škodlivé…

Keby si každý uvedomoval, že rodičia deti nevychovávajú, ale sú im príkladom, tak by sa často prefackali alebo aj nakopali do sedacích svalov.

Dieťa vidí/cíti hnev, pohŕdanie, posudzovanie … Rodič si často neuvedomuje, že dieťa nechce sklamať svojho rodiča a bude sa snažiť vtesnať do jeho predstáv. Toto je najnebezpečnejšie pri „výchove“ detí.

Zopakujem. Podstatné je, že „dieťa nechce sklamať svojho rodiča a bude sa snažiť vtesnať do jeho predstáv“.  Čím viac rodič poukazuje na nedostatky druhých, tým viac je dieťa zaťažené!

Predstavme si teraz dospievajúce dieťa, ktoré sa samo musí vysporiadať so svojim „novým“ telom, so zmenami hormónov, zvýšenými nárokmi v škole, ale aj v bežnom živote. Každé dieťa chodí s inými „boliestkami“ na duši a vzájomne sa k sebe začínajú priťahovať tie deti, ktoré majú podobné šrámy.

Rodičia a blízke okolie začínajú tínedžerov moralizovať, snažia sa dávať rozum a usmerňovať a deti bojujú ešte viac. Prečo? Prečo to dieťa musí robiť naprieky?

A čo ak by otázka znela inak?

Prečo rodič často očakáva, že dieťa bude iné ako ho vychovával svojim príkladom, prístupom k druhým, k prostrediu a spoločenstvu ako takému?

Rebélia je v prvom rade odzrkadlením reality, v ktorej rebel vyrastal. Je jedno či to bolo zlo, agresivita, negativita, faloš…

Rebélia je často iba hlasný prejav nesúhlasu s tým v akom prostredí dieťa žilo a rozporov vnútorného hlasu.

Niekedy je rebélia to najlepšie čo sa môže diať.

V akých prípadoch to tak býva?

Napríklad, ak si „rebel“ dokáže svoje konanie uvedomovať, pomenovať a obhajovať. Komu by to nedochádzalo, tak je to ďalšia šanca pre rodiča. Už tretia životná etapa dieťaťa, v ktorej by rodič mal s dieťaťom komunikovať.

Treba si však uvedomiť, čo je práve v období puberty možné vnímať za komunikáciu, lebo inak komunikácia nebude komunikáciou a ľahko sa zvrtne v uzavretosť dieťaťa do seba resp. pred rodičom/dospelým.

Komunikácia s pubertiakom je rovnaká ako s dospelým!

Neodsudzujme, nepohŕdajme, neporovnávajme, nezavrhujme a hlavne sa zaujímajme, nechajme dokončiť myšlienku, podnecujme k ďalším rozhodnutiam a dávajme zodpovednosť za tie rozhodnutia.

Podpora, dôvera a dávanie zodpovednosti sú presne tým, čo dieťa potrebuje aj v období puberty, aby sa plne mohla rozvíjať jeho jedinečnosť, sebaúctu a sebaláska. Potom ide porovnávanie s ostatnými bokom a prichádza na rad práca na sebe samom, pre seba samého a nie „lebo druhí“.

Aj tu platí, že nič nie je jednofarebné a vplyvov na náš vývoj a vývoj detí je veľa.

Krásne je však vedomie, že každý krok sa počíta. A bez ohľadu na množstvo „nesprávnych“ krokov máme vždy možnosť urobiť korektúru svojej cesty.
Prajem vám, aby ste v roku 2020 mali čo najviac krokov smerom k vašim cieľom a hodnotám.

Martin Vacho