ZAMYSLENIA

„Ak ste na Edupage nezaregistrovali možnosť objednať si testy na ďalší rok, pripomínam, že v septembri pri nástupe po prázdninách budú musieť opäť žiaci preukázať negativitu. Máte možnosť sa do tejto nedele prihlásiť v Edupage a požiadať o domáce testy. Ďakujem.“

Tam, vo svojom svete, to nejak prežijem. Vo mne to vrie a navonok sa to prejavuje tak, že som nas*atá, zachmúrená tvár, ide zo mňa strach, vyžaruje arogancia. Som ako v klietke, ako zatvorená v truhlici. Dusím sa, neviem sa nadýchnuť. Až kým sa to nedá inak a vybuchnem spolu so slzami.

Byť príťažlivým (pokojne aj v 50+) znamená byť tvorcom, stále sa vyvíjať, venovať pozornosť sebe samému aj všetkému ostatnému. Kde je zvedavosť a chuť poznávať, nikdy nič nezovšednie, ani šedivé vlasy a každodennosť pokojne môže byť v podobe 50 odtieňov všednosti.

Rada hovorím, že ľudské telo je nesmierne múdre. Dokáže byť tichým radcom, navigáciou a to aj práve vtedy, keď všetko ostatné zlyháva. A som presvedčená, že je veľmi pomáhajúce učiť sa mu načúvať! Avšak zároveň plne rešpektujem to, že bez hlavy a rácia sa strácame, neorientujeme v systéme.

Celý ten čas bol svet tam „vonku“ stále rovnaký. Bezpečný. Stále bola „doma“, nič jej nehrozilo. Ale stačila maličkosť a pohodový život sa zmenil na nočnú moru. Lebo tá maličkosť vyvolala silnú spomienku na život predtým.

Priznám sa, nebol som v kine asi dva roky. Nie že by som zanevrel na kino, ale bohužiaľ koronahlúposti nedovolili. To bol asi hlavný dôvod, prečo som sa hrozne tešil do kina. Po čom muži túžia?

O SAMOTE Včera som sa opäť ocitla v situácii, že som sedela večer sama na gauči v plači, a cítila som sa tak veľmi sama a bezmocná. Spustila to taká banalita. Prišiel mi nový mixér vybalila som ho a nevedela som si s tým ďalej poradiť. A vravela som si, mňa už to fakt takto nebaví. Načo vlastne to všetko? …

Konšpiračná teória – názor na ľubovoľnú tému, ktorý predkladá, že istá skupina ľudí vedome a tajne pôsobí v neprospech inej skupiny ľudí alebo celého ľudstva. Samotné použitie pojmu „konšpiračná teória“ je do istej miery problematické, pretože tento termín používajú predovšetkým skeptici a odporcovia teórií sprisahania v hanlivom zmysle ako naivný omyl. Ak niekto označí nejaké tvrdenie ako „konšpiračná teória“, potom tým zvyčajne dáva najavo, že ho považuje za vymyslené a nepodložené.

Myšlienka o konci vojen však zostane len utópiou, tak ako jeho knihy Stroj času a Vojna svetov. Politika je totiž pánske huncútstvo a ženy majú na starosti oveľa dôležitejšie veci ako ich páchať – vychovávajú predsa ľudstvo.

Ale zomieranie je tu často rovnako dlhé, bolestivé a kruté ako kedysi. Dokážeme humánne ukončiť život. Vtedy, keď už nie je inej cesty. A všetci to vedia. Okrem pacienta. Ten je zbavený práva poznať svoj zdravotný stav a rozhodovať o sebe. Hoci neprebehol žiadny súd a nikto ho oficiálne nezbavil svojprávnosti. A tak o ňom rozhodujú iní. Lekári, rodina

V prípade, ak sa podmienky nedodržiavajú, vodcovia ich menia a prispôsobujú tak, aby dávali taký hlboký zmysel, že ich dodržiavanie bude pre všetkých úplne prirodzené. Pokiaľ vedúci spoločenstva nevedia takéto podmienky stanovovať, odstupujú a ponúkajú svoje miesta schopnejším. Pokiaľ sa schopnejší nenájdu, spoločenstvo sa rozpadá. Toto je úplne prirodzený vývoj a takto to má byť a vždy aj bude.

Ponúkam vám, ktorých myšlienka zaujíma, aby ste sa zúčastnili online mítingu, ktorý budem realizovať s cieľom dať vám informácie aj priestor na otázky či podnety. Kto by mal záujem zúčastniť sa, pošlite mi mail alebo správu cez sociálne siete, že máte zaujme vedieť viac a v dohľadnej dobe sa spojíme.

Zora Vypušťáková: Snaha hľadať lásku mimo seba vždy zlyhá, pretože nemôžeme dostať niečo, čo si sami odopierame. Minulý rok som vďaka sviatku MDŽ dospela k mnohým uvedomeniam. Niektorí páni nás prekvapili tým, že si ráno privstali a v skorých ranných hodinách nám venovali gratuláciu na Facebooku alebo mailom. Hlavne, ak sme spolu nemohli byť osobne, takéto pekné, aj vtipné vinšíky …

Ako rodičia musíme vidieť a pochopiť ich detskú dušičku, pozorovať správanie sa našich detí, pýtať sa, čo ich trápi a ponúkať im vlastné názory, ktoré však nesmú byť jednostranné, agresívne, nenávistné, dehonestujúce jednu či druhú stranu.

Počas pozerania filmu Babička som v škole usilovne hltala slzy, aby som nevyzerala čudne a slabo, až kým som sa nepozrela na kolegyňu, ktorá ich nechala pokojne stekať po lícach a došlo mi to. Nie je dôvod hanbiť sa preto, že som dojatá, že to prežívam a emócie sú silné, je to viac ako v poriadku.

V strachu robíš rozhodnutia proti sebe samému, ktoré by ti inak ani nenapadli. No hlavne... STRACH je v skutočnosti menší, ako zrnko piesku. To len tvoje oči ho cez optiku zastrašovania zveličujú.

Priznávam, že dnešný prístup k deťom je lepší ako ten, na ktorý sme boli zvyknutí my (nie, v žiadnom prípade sa nechcem nikoho dotknúť, že nevie vychovávať dieťa – všetci sme to robili v tej dobe najlepšie, ako sme vedeli).

ODVAHA BYŤ SLOBODNOU SLOBODA! Čo je to sloboda? Pod týmto pojmom si každý z nás predstaví čosi iné. Toto slovíčko v sebe zahŕňa množstvo významov – ako napríklad voľnosť, nezávislosť, suverenita, samostatnosť. Ale čo v skutočnosti znamená sloboda, byť slobodný? Sloboda neznamená robiť si, čo chceme. Sloboda znamená povedať slobodne nie, ak s čímsi nesúhlasíme, ak je to proti nášmu presvedčeniu. A pôsobiť pritom …

V nás, rodičoch. Je tu určité percento rodičov, ktorým je to jedno, ale stále je nás dosť takých, ktorí si uvedomujeme tento vážny problém. Možno sú medzi vami takí, čo už majú aj vnúčatá. Tak vás poprosím, nekupujte im hračky. Kúpte im knižky, a keď za nimi pôjdete, tak im čítajte, respektíve si spolu čítajte a diskutujte o tom, čo ste si spolu prečítali.

Zamerajme pozornosť na to dobré, čo ešte je. Zapojme sa do projektov, ktoré druhým pomôžu. Porozmýšľajme predtým, než začneme podporovať politickú stranu, ktorá má zas a znova plné ústa bojovných sľubov. Podporme veci, ktoré prispievajú k skutočnej zmene. (Vieme, čo chceme zmeniť?)

Je skoro ráno, digitálne presne 04:25. Práve v tejto chvíli sedia za stolom tri ženy, debatujú a popri tom popíjajú fernet. Asi aj oni majú svoje horké dni a v tej horkosti si vzájomne ošetrujú rany. Kto to je? Len ťažko by ste ich spoznali. Majú síce ušľachtilé črty, hlboké oči a aristokratické pohyby, ale inak sú zohavené na tele aj na duši. Nie je to nik iný ako Pravda, Sloboda a Spravodlivosť.

V poslednej dobe sa ma veľa ľudí pýta, že čo mi je? Mne? Prečo? Vraj som iná. Pred pár dňami mi docvaklo. Áno. Som už pol roka umlčiavaná. V náznakoch alebo aj priamo. Mám pocit silnej pásky cez ústa tak, ako už dávno nie, ak som vôbec takú pásku niekedy v živote cez ústa mala. Ale niečo sa vo mne zlomilo. Chcem vám povedať, čo sa deje. Možno sa v tom nájdeme spoločne.

Viete prečo slon zhorí pri požiari v cirkuse, aj keď nie je priviazaný? Kedysi, pred rokmi, som bola na jednom školení. Obsahovo sa týkalo zmeny našich zaužívaných zvykov. Tej železnej košele, ktorá nám mnohokrát nedovolí pohnúť sa vpred, alebo jednoducho zmeniť celkové smerovanie. Niektoré veci v živote máme totiž tak hlboko zakorenené, že nás držia pripútaných. Ani nám nenapadne, že existuje iná cesta. Že vykročiť sa dá!

Chcete niekomu pomôcť. V takom prípade hľadajte radšej spôsoby, ako pomáhať konkrétne, pravidelne, dlhodobo. Domovy stále hľadajú dobrovoľníkov, ktorí by sa venovali ich obyvateľom. Ibaže verejnosť nemá záujem. Lebo to chce hlavne čas.

OBYČAJNÝ – NEOBYČAJNÝ CHLEBÍK s maslom a kyslou uhorkou alebo zaváranou kapiou. Keď som bola malá, práve v takomto období – bez sezónnej čerstvej zeleniny ako paradajky, paprika, uhorka, ktoré rodičia dopestovali na záhrade, a nemali sme veru každý deň v chladničke šunku, salámu či syr. Mávali sme chlebík s maslom a nakrájanými kyslými zaváranými uhorkami. Alebo chlebík s maslom …

Každý večer si líham do postele s myšlienkou, že zajtra tu už nemusím byť. Možno zajtra umriem. Ako dieťa som si často predstavovala, aké to bude, keď zrazu nebudem. V každom kúsku tela som cítila tmu. Čiernotu. Hlbokú ničotu. Znie to možno strašidelne, ale ja som necítila strach. Cítila som odovzdanie. A zmierenie. Tak ako teraz. Neznamená to, že chcem …

Veľmi dobre poznám ten stav, kedy sa snažím odohnať protivný rozhovor, častokrát len jedna bolestivá veta z celého rozhovoru sa do hlavy prilepí ako sekundovým lepidlom a stále sa vracia. Niekedy takéto omieľanie až fyzicky bolí. Stáva sa mi to aj s nejakou piesňou, tzv. odrhovačkou, to úplne neznášam.

Robte všetko tak, ako cítite, a to, po čom túžite. Ak chcete stromček po strop, urobte si ho. Ak chcete milión vianočných svetielok, dajte si ich. Ak vám stačí iba ikebana, aj tak je to dobré. Pretože nikoho nie je nič do vašich Vianoc.

Aj v nedávnej histórii (napr. počas Balkánskych vojen) bolo mnohokrát zneužité politikmi a médiami na rozpútanie vojny, či už skutočnej alebo jej obdoby, vojny v spoločnosti. Avšak to ešte nemusí viesť ku genocíde alebo k obdobným krutostiam, pomyslíme si. No nie, nemusí. Pokiaľ do hry nevstúpi ešte faktor zneľudšťovania. Dehumanizácie. Keď sa ľudia stávajú švábmi, hadmi, špinavými potkanmi (prípadne si tam dosaďte ovce a dezolátov).

Možno sa v nás prebudí rešpekt k inakosti a začneme hľadať cestu dohody a rozmanitosť budeme vnímať ako paletu farieb, s ktorými boh maľuje svoje umelecké dielo. Možno tomu bohu nakoniec uveríme, že stvoril svet pre radosť, a prestaneme ho zapratávať odpadom z produktov, ktoré sme vlastne nikdy nepotrebovali.