Každá snaha presadiť moje výchovné metódy zlyhala skôr, ako vôbec začala. Byť starou mamou je úžasné.

Byť dobrým starým rodičom je…

Poznám rôzne pekné slovné spojenia o ženách… napríklad:

Byť ženou je úžasné.

Byť matkou je úžasné.

Ja mám ďalšie:

Byť starou mamou je úžasné.

Mám to veľké šťastie, že som starká. Už skoro šesť rokov. Máme troch vnúčikov. Riško bude mať šesť rokov, Vilko tri a najmenší Sebastiánko šesť týždňov.

Je to niečo výnimočné. Iné. Keď sa narodil Riško, bol to malý zázrak. Bolo to pre mňa niečo neuveriteľné. Zrazu vidíte ten malý uzlík šťastia, ktorý je váš a nie je váš. Naozaj to neviem ani opísať. Ako s obľubou hovorím: „To vám je úplne iná láska“.

Riško mi odmalička ukazoval, že je a bude osobnosť. Stal sa mojím veľkým učiteľom. Ibaže som to musela najprv, ako starká, prijať. Ja že sa mám niečo učiť? Všetko viem. Dve deti som vychovala. Každá moja snaha presadiť moje výchovné metódy zlyhala skôr, ako vôbec začala. Čo sa to deje? Prečo ma moja dcéra nepočúva tak, ako som ja počúvala moju mamu?

Samozrejme, že som mala poruke vagón dobre mienených rád typu: nenos ho na rukách stále, neuspávaj ho na rukách, nedávaj mu cumeľ, neber si ho do postele… (že vám to je známe?).

Čuduj sa svete, neuspela som.

Ani prvýkrát, ani druhýkrát (tretíkrát sa snažím neskúšať to J). Ako je to možné, že ma tie moje dcéry nepočúvajú, alebo počúvajú, ale nerešpektujú? Dostala som odpoveď:

„Mami, ty si už šancu na výchovu mala, nechaj mňa vychovávať svoje deti, dobre? Ľúbim ťa, ale chcem to robiť tak, ako to je mne blízke.“

Bum. A to čo? To akože čo má znamenať? Ďakujem za moju povahu, pretože vďaka nej som síce ťažko, ale s o to väčším odhodlaním urobila nádych výdych a „sklapla“ (na chvíľu J J J).

Začala som premýšľať, hľadať, čítať a prišla som na veľa múdrych vecí, ktoré sme akosi zabudli. Napríklad, že kojenie na požiadanie je v poriadku, že nosenie a uspávanie na rukách je v poriadku, ba dokonca spanie s rodičmi v jednej posteli je úplne prirodzené. Veľa som sa od Riška naučila. Napríklad takú vec, ako sila prítomného okamihu. Skúšali ste niekedy myslieť len na to, čo práve robíte? Celkom fuška, vyskúšajte.

Áno, chvíľu som bola s tým v pohode, ale chápete – niekoľko desiatok rokov zaužívané vzorce boli (a sem-tam stále sú) silnejšie ako ja.

Veď predsa… my sme to robili takto a dobre bolo.

No… áno robili.

Vtedy.

Doba sa posunula.

A my sa chtiac-nechtiac musíme prispôsobiť a otvoriť novému.

Po troch rokoch prišiel na svet Vilko. Vilko je malý dospelák. Vie sa hnevať, keď treba. Chce robiť veci sám. Bez pomoci. „Ja to zvuádnem stajká“. Len raz som skúsila niečo urobiť za neho… Stal sa z neho druhý môj učiteľ (jeden evidentne nestačil). Taký istý malý, a predsa iný. A čuduj sa svete, s vlastným názorom, ktorý treba rešpektovať. Treba? URČITE. Kým som toto pochopila.

Priznávam, že dnešný prístup k deťom je lepší ako ten, na ktorý sme boli zvyknutí my (nie, v žiadnom prípade sa nechcem nikoho dotknúť, že nevie vychovávať dieťa – všetci sme to robili v tej dobe najlepšie, ako sme vedeli).

Ale je tu nová doba, nové štúdie, nové možnosti. Podľa mňa je úplne najdôležitejšie pristupovať k tomu malému človiečikovi ako k rovnocennému partnerovi.

Aj on má také isté právo na únavu a „deň blbec“ ako jeho rodičia. Má právo sa hnevať, má právo byť pochopené. Netreba ho prirovnávať k nikomu, je samo sebou a je tu samo za seba.

Čím viac a dôslednejšie ich budeme v prvých rokoch života počúvať a akceptovať, tým budú mať lepší štart do života. Mám sa ešte čo učiť. Uvidíme, aký chlapček vyrastie zo Sebastiánka. Viem už teraz, že aj on má pre mňa nachystanú svoju lekciu.

Byť dobrým a chápajúcim starým rodičom je naozaj náročné. Niekedy by sa hodilo školenie, alebo webinár (smejem sa). Pochopiť malú detskú dušičku je naozaj dôležité. Tí naši drobci majú presne také isté starosti ako my.

Akurát nám sa to zdá banálne.

Ale nie je, verte mi.

Eva Rybaková

Autorka bloguje o živote a varení