fbpx

Delenie na MY a ONI je nebezpečné a aj v nedávnej histórii bolo mnohokrát zneužité politikmi a médiami…

Delenie na MY a ONI je nebezpečné a aj v nedávnej histórii bolo mnohokrát zneužité politikmi a médiami

Vždy ma zaujímali genocídy. Mne samej to tiež prišlo trochu pritiahnuté za vlasy, ale ten ťah na bránu tam bol – aj jednu zo svojich diplomoviek som urobila na tému ukrajinského umelo vytvoreného hladomoru 1932-33, v ktorom zomreli milióny ľudí. Z hladu. Kým sýpky navôkol boli vlastne plné (ich obsah následne exportovali), jedlo bolo dostupné iba vyvoleným, tým, ktorí to v priamom prenose sledovali. Približne v tom období som zistila, že brat mojej babičky v tom čase pred jej očami takto postupne odišiel.

Mňa však zaujímali aj genocídy menších rozmerov, napríklad v Rwande, Srebrenici či masaker vo Vietname (My Lai).

A vôbec, každé zverské správanie sa jedného človeka voči druhému človeku, bez ohľadu na to, či to dosiahlo odborne definované parametre genocíd. Neskôr som pochopila, že to, čo ma tak na týchto zverstvách zaujíma, je túžba pochopiť – AKO JE, DOČERTA, TOTO MOŽNÉ. Ako je možné, že vidím trpieť a umierať a spôsobujem toto utrpenie a smrť za iných okolností, ako je obrana vlastného života.

Čo v nás spôsobuje, že nám takto prepne?

Alebo, inak, že sa v nás niečo prepne a my prestaneme pred sebou vidieť ľudskú bytosť s presne tými istými životnými funkciami, emóciami, prežívaním a problémami a vidíme len švába, ktorého je treba prišliapnuť.

Presne to. Robert M. Sapolsky napísal, okrem iných, aj fenomenálnu knihu Behave (v českom preklade ako Chování). Je to miestami ťažšia neuroveda, no zároveň kniha výborne prepletená príbehmi, ktoré umožňujú mnohé pochopiť. Na jednej strane hovorí, že rozdeľovanie na my a oni je nám úplne prirodzené, schopnosť rozlišovania svojho „kmeňa“ od tých druhých je nám daná už od mala a súvisí s formovaním identity.

Na druhej strane, vo vyhrotenej podobe je toto delenie na MY a ONI nebezpečné…

Aj v nedávnej histórii (napr. počas Balkánskych vojen) bolo mnohokrát zneužité politikmi a médiami na rozpútanie vojny, či už skutočnej alebo jej obdoby, vojny v spoločnosti. Avšak to ešte nemusí viesť ku genocíde alebo k obdobným krutostiam, pomyslíme si. No nie, nemusí. Pokiaľ do hry nevstúpi ešte faktor zneľudšťovania. Dehumanizácie. Keď sa ľudia stávajú švábmi, hadmi, špinavými potkanmi (prípadne si tam dosaďte ovce a dezolátov).

Sapolsky dokumentuje, že práve toto spôsobuje to pomyselné prepnutie v našom mozgu (t. j. aktiváciu jeho špecifických častí) a vtedy prestávame vidieť pred sebou ľudskú bytosť, ale vidíme iba niečo špinavé a primitívne, čo je treba eliminovať. Práve tieto nálepky umožňujú zaobchádzať s druhými krutým spôsobom. A, samozrejme, tu nemusí ísť len o eskalovanú podobu krutosti v genocíde, avšak aj tie začínali uveriteľnou verbálnou kampaňou, ktorá viedla k strate schopnosti rozlišovania.

Ďalším spomenutia hodným faktorom je strach a vyvolávanie strachu o život alebo bezpečie (mojej osoby alebo krajiny, či kultúry).

To je filter, ktorý skresľuje moje vnímanie druhého človeka patriaceho do inej skupiny a automaticky ho vidím ako nebezpečenstvo a ohrozenie môjho vlastného života. Bez ohľadu na to, či to tak vskutku je. V súčasnosti máme veľa možností čítať o tom, čo strach spôsobuje v našom tele a ako je potrebné mať pod kontrolou našu psychiku. Ale strach sa nepodarilo skrotiť ani veľkým politikom, ako to môžeme chcieť od bežných ľudí?

Strach bol na pozadí vojny vo Vietname (konkrétne strach z rozšírenia komunizmu), napríklad. Strach bol umelo vyvolaný falošnými nálepkami počas rôznych spoločenských zápasov o rovnosť určitých minorít, rasových, náboženských alebo iných.

A kam tým smerujem?

Len k tomu, aby sme si dnes pri čistení zubov pozreli do očí v odraze zrkadla a vo vnútri sa opýtali, či vidím toho druhého, ktorý patrí medzi ONI, t. j. do inej skupiny (napríklad očkovaní), než patrím ja (napríklad neočkovaní)*, ešte stále ako človeka? Sú moje dni určované strachom alebo vôľou žiť dobrý život? A ak áno, viem v sebe nájsť tú silu sa za to v každodennom živote postaviť? Pretože pri vyšetrovaní historických krutostí sa zvykne tvrdiť, že ja som len počúval príkazy zhora.

Súhlasím s tým, že praktizovať individuálnu zodpovednosť počas kolektívneho besnenia a pod hrozbou smrti je ťažké, ak nie nemožné. Na druhej strane je aj mnoho príbehov jednotlivcov, ktorí precitli z kolektívneho blúznenia, odmietli sa na ňom zúčastňovať a vrátili sa späť k ľudskosti (nielen v spomínanej knihe, o. i. napríklad v knihe Ľudskosť od Rutgera Bregmana).

My, ako spoločnosť, ešte nie sme stratení, aj keď celkom úspešne tam zatiaľ smerujeme.

Mám na mysli rôzne krutosti (zatiaľ) verbálneho charakteru. Je to dobrý pocit patriť ku skupine, ktorá sa domnieva, že má navrch: šuchoríme si svoje „egoperie“ a voči „tým druhým“ sa cítime nadradene. Je však fajn pamätať na to, že je to individuálna zodpovednosť a integrita každého jedného z nás, ktorá práve počas týchto spoločenských zápasov napokon formuje kolektívnu realitu, v ktorej sa ocitajú všetci, a to bez ohľadu na skupinovú príslušnosť. 

Inak si len znova zopakujeme históriu. Ale o tom, a o existujúcej možnosti zmierenia, inokedy.

*Skupiny sú uvedené iba ako príklad, nie sú v uvedenom poradí zámerne. Samozrejme, je možné si tam dosadiť aj iné skupiny, odlišujúce sa na základe politickej, náboženskej, etnickej či inej príslušnosti.

Natália je mamou troch detí, prekladateľkou a zároveň vyštudovanou politologičkou (pokračuje v PhD štúdiu, ktoré má teraz prerušené).

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať