fbpx
Ako sa rozhodovať v zložitej situácii

Existuje „správna“ cesta, existujú „správne“ voľby?

Yoga aj moja terapeutické zameranie ma vedie k tomu, že neustále upriamujem pozornosť na prepojenie práce s telom, rozumom/mysľou či hlavou, ale aj s vnímaním cez srdce, emócie, pocity.

Ako sa rozhodovať v zložitej situácii? Čo nás pri tom riadi? Existuje „správna“ cesta, existujú „správne“ voľby?

Rada hovorím, že ľudské telo je nesmierne múdre. Dokáže byť tichým radcom, navigáciou a to aj práve vtedy, keď všetko ostatné zlyháva. A som presvedčená, že je veľmi pomáhajúce učiť sa mu načúvať!

Avšak zároveň plne rešpektujem to, že bez hlavy a rácia sa strácame, neorientujeme v systéme.

A tiež, že bez srdca/duše sme zasa prázdni, akoby „bezfarební“.

Múdre vety, múdre slová. Čo však naozaj znamenajú? Nie každý vlastne naozaj vieme…

Umenie sa „seba-spoznávať“…

To, ako uvažujeme a podľa čoho sa rozhodujeme o nás veľa vypovedá. Čo zvažujeme a ako v tom ideme do hĺbky, veľmi ovplyvňuje naše vzťahy.

Mať vzťahy vedomejšie a byť v nich zrelší – to je práca na celý život a vlastne tak trochu nikdy nekončiaca. Ak o sebe vieme, k čomu máme prirodzené sklony, kam nás to vedie, čo je nám prirodzené – situácie sa nám „nedejú“, ale vedome si ich volíme.

A teda je tiež dobré vedieť aj to, čomu sa máme tendenciu vyhýbať. Čo nie sme schopní počuť, akej reči vôbec nerozumieme.

Ak nás riadi hlava…

Veľmi veľa z nás je „v hlave“. Analyzujeme, zvažujeme, predstavujeme si možnosti, robíme scenáre, plány, projekcie. Nenachádzame pokoj, kým veciam/situáciám neporozumieme. Túžime mať veci pod kontrolou. Nájsť logiku, nadväznosti. Všetko mimo tento rámec nás desí. Sme zraniteľní, zmätení, ak nám nevychádzajú rovnice typu „má dať/dal“.

Často nás naša neistota môže robiť útočnými, hnevať nás. Vnútorný hnev sa prejavuje navonok a môžme vystupovať konfliktne, aj keď nám o konflikty vôbec nejde.

Počúvame srdce…

Alebo sme, naopak, z úplne iného cesta. Počúvame svoju intuíciu, svoj tichý hlas. Rozumieme prírode, zvieratám, kameňom – vieme sa „napojiť“ na iné zdroje. Robíme rozhodnutia navonok nelogické. Nevieme sa akosi zaradiť, nerozumieme systému. Často sa cítime stratení, neukotvení. Lietame, často máme pocit, že nám nikto nerozumie. Trošku sa stránime ľudí, sme plachí. Cítime energie, ale nevieme o nich veľmi hovoriť.

Ako sa rozhodovať v zložitej situácii - Nina Menkynová
Nina Menkynová

 

Tam, kde iní vidia bielu farbu, my vnímame celú škálu dúhy. Nepamätáme si obsahy filmov, čísla nám nič nehovoria. Nedokážeme argumentovať, zastať si svoj názor. Mávame pocit, že ho ani nemáme naozaj pevný.

Rozumieme reči tela…

Sú medzi nami aj takí, ktorí načúvajú svojmu telu. Využívajú a používajú dych. Vnímajú jemné náznaky, vyciťujú aj najjemnejšie zmeny v tele. Vnímajú akoby aj cez póry na pokožke.

A to v  situáciách, kedy nás hlava zrádza, kedy argumenty nestačia. Alebo naopak vtedy, keď srdce kričí priveľmi hlasno, či, naopak, vystrašené nedokáže reagovať.

Vtedy tí, čo telu veria, ho dokážu zavolať na pomoc.

Poznáte chvíle, kedy vám čosi zovrie hrudník? Kedy máme slabé ruky, alebo sa nám podlamujú kolená? Alebo nedokážeme dýchať od úzkosti, či napätia v žalúdku?

Deje sa nám čosi, čo naše telo „nedáva“. Čosi, čo mu nerobí dobre. Čosi, od čoho potrebuje/chce utiecť. Deje sa mu akési klamstvo a ono s ním nesúhlasí.

Kde je tu riešenie? Ako z toho von, čoho sa teda máme chytiť? Kde je to „správne“, čomu máme veriť? A podľa čoho sa rozhodovať?

Ja osobne často využívam techniku, ktorú som si pre seba nazvala „prepínanie kanálov“. Predstavme si to podobne, ako keď pozeráme telku.

Skúsili ste niekedy pri pozeraní futbalu vypnúť obraz a orientovať sa iba podľa tóniny zvuku hlasu športového komentátora? Alebo pri správách vypnúť zvuk a vnímať iba obrazy alebo mimiku moderátorky? Alebo naopak, počúvať iba zvuk, bez toho vizuálneho?

Prepínať kanály môžme napríklad aj tak, že v lese zavrieme oči. Vtedy nevnímame krásu okolo zrakom, ale dýchame vône. Moja teória prepínania kanalov je totiž postavená na zisteniach, že zmysly sú čosi, čo má systémom okolo nás naučený vzorec. Zmysly nás totiž naozaj môžu klamať. A to preto, že nesú v sebe naučený stereotyp, ktorý sme často bez hlbšieho premýšľania prijali. Keď sme boli malí, učili nás, čo je smrad a čo je vôňa. Vysvetlili nám, čo je sladké, čo slané, čo pekné alebo škaredé. Čo je dobré a čo zlé.

Nechcem však ísť do žiadnych etických, či morálnych konceptov, alebo ich rúcať.

Len možno dávam otázky tam, kde si ich nezvykneme klásť.

Čo ak by to bolo celé ešte inak? Čo ak má sivá naozaj 50 odtieňov a záleží len na uhle pohľadu, ktorým nazeráme? A nie na tom, že sivú sme celý život mali zaradenú ako nezaujímavú, nudnú farbu.

Napríklad…

Rozum nám môže hovoriť, že s daným človekom v dlhodobom vzťahu máme byť a dlhodobo ostať, lebo je spoľahlivý, charakterný a dokáže sa postarať. Naše telo sa však k nemu viac nedokáže pritúliť. Srdce ho odmieta napriek všetkým argumentom ďalej prijímať. Akási energia ho od nás odtláča, dejú sa situácie, kedy sa, aj keď nechceme, ale predsa len vzdaľujeme.

Nie je možno tá pravá cesta položiť si všetky otázky INAK? Zavrieť oči tam, kde sme ich držali otvorené? Cítiť vôňu tam, kde sme doteraz vnímali a hľadali iba to racio?

Inými slovami, rozbiť stereotyp nášho zaužívaného vnímania a používania našich zmyslov a kanálov, ktorými bežne zvykneme poznávať svet.

Túto úvahu ukončím pre mňa krásnou vetou: „Je mi jedno, čo o tebe viem. Nie je mi jedno, čo pri tebe cítim.“

Alebo ešte inak: „Máme tri oči. Dvoma pozeráme. Jedno vidí.“ (Bellamor)

S láskou Nina Menkynová

Podporte špeciálny deň narcisov online