Možno pranostika „za dobrotu na žobrotu už neplatí“. Kiežby sme sa vedeli k sebe správať pekne…

Redakcia MAGAZIN40plus 12. apríla 2024

Za dobrotu na žobrotu, alebo je to inak?

Nie všetky rána, bývajú svieže a radostné, ako si možno niektorí predstavujeme. Vstaneme namrzení, otrávení a možno aj zlostní. Ako sa vraví, že vstali sme „hore zadkom.“ Nuž, v podobnom znení sa nesie aj môj začínajúci deň.

Uf, povzdychnem si, keď si predstavím, čo ma dnes všetko čaká a ako to len všetko stihnem s tak mizernou duševnou výbavou.

Poctivo uzavieram teplú kávu do malej termosky, ktorá je momentálne jedinou pomocnou barličkou v nastávajúcich okolnostiach dňa.

Počas bežných a nutných aktivít ako sú návštevy úradov a obchodných domov už svoje duševné oslabenie nevnímam. Treba konať a sústrediť sa na občianske úkony. Niet času na zamýšľanie, ako sa pri nich cítim. Alebo inak povedané, otrávený guláš emócií, ktorý vrie v našom vnútri považujeme za normálny. Všimla som si mladého muža, ako vychádzajúc z oddelenia platieb energie nahlas slovne zahrešil. A nepoužil len jeden výraz, napočítala som ich päť.

Nuž, ten tiež nemá dobrý deň, pomyslela som si, ale aspoň si uľavil.

Posledná zastávka mojej cesty povinných návštev bola medzi regálmi s technickým materiálom. Všimnem si medzi tovarom niekoho odložený mobilný telefón. Poobzerám sa navôkol, či niektorý zo zákazníkov bezradne nepobehuje a niečo nehľadá. Avšak všetci pokojne sledujú etikety tovaru a rozmýšľajú nad „šróbikmi“, lištami a skrutkami.

Á, čo ma je po tom, ozve sa moja nie najlepšia časť svojej osobnosti, nemusím všetko zachraňovať a robiť zo seba vílu Dobromilu, pomyslela som si.

Po chvíli sa vrátim na miesto, kde odpočíva telefón stále bez svojho pánička.

Aj keď môj vnútorný dozorca mi nahovára, že sa nemám starať, a že mám myslieť v prvom rade na seba, poslúchla som iné zvuky svojej duše a uchopila som telefón. Zobrazila sa na jeho obrazovke fotka otca s rodinou. Odnášam mobil do informačnej kancelárie obchodného domu, kde sľúbia, že vyhlásením cez reproduktor sa pokúsia nájsť majiteľa.

Odchádzam v sprievode svojho muža s troškou dobrého pocitu, ktorý sa stáva v tej chvíli balzamom na dušu.

Naštartujeme auto a v tom – prásk.

Náš ojazdený dopravný prostriedok, pri schádzaní z obrubníka s rachotom „vyzlieka“ svoj predný nárazník. Ach jaj, to mi ešte pridalo korenia do môjho vnútorného gulášu variacej sa nálady.

Môj muž zjavne v lepšej pohode ako ja skonštatuje: „Vrátim sa kúpiť ešte drôt, musíme nárazník nejak pripevniť, aby sme došli domov.“

Neviem odkiaľ, ale odrazu zjavil sa pri nás chlap v čiapke a so záujmom pristúpil k autu.

„Aha, odrazili ste nárazník? Fíha!“ so snahou nám pomôcť navrhuje riešenie, ako čo najlepšie nárazník vrátiť na pôvodné miesto. Kým môj muž kupuje plastové pásky podľa jeho odporučenia, mladík v čiapke, provizórne nasadzuje nárazník na pôvodné miesto. Následne zafixuje plastovou páskou a pošúcha si zašpinené ruky od kapoty.

„Ďakujeme, čo sme vám dlžní“, opýtam sa. Mladík v čiapke sa usmeje a hovorí:

„Nič, niekde inde v živote sa mi to vráti,“ usmieva sa a kýva na pozdrav.

S vďačnosťou sa lúčim s mužom, ktorý je vraj v živote aj automechanikom. Ale pozor! Nestrčil mi do vrecka kartičku s telefónom, aby sme využívali jeho služby.

Odišiel s úsmevom.

Naložil svojich rodičov do auta, na ktorých na parkovisku čakal.

Odišiel s úsmevom – len tak.

Uvedomila som si, že nič v mojom živote sa nedeje náhodne.

Odovzdaný telefón a muž s čiapkou, boli dve významné svetlá v mojom zamračenom dni. A bol vôbec zamračený? Alebo je to len môj subjektívny pohľad…