Stáva sa vám, že hovoríte zreteľne, ale človek vo vašej blízkosti vás nepočúva? Nie je počúvanie ako počúvanie…

Nie je počúvanie ako počúvanie. A tu platí, keď robia dvaja to isté, nie je to, to isté.

Vraj si vlastné myšlienky tvoríme v hlave z našich predstáv, ale aj uložených spomienok či iných myšlienok. Pomocou písmen a vyslovených slov ich vnášame do vonkajšieho sveta. Do sveta ľudí, vzťahov, predmetov, živlov… a mnohé zostanú zapísané v knižniciach či pamäťových diskoch.

Všímam si, ako sa v rôznych životných situáciách veľa hovorí a chrlia sa prúdom slová.

Avšak, nie sú vždy naporúdzi uši, ktoré by ich významu aj porozumeli. Stáva sa aj vám v živote, že hovoríte zreteľne a nahlas, ale človek, ktorý stojí vo vašej blízkosti vás nepočúva? Počuje váš hlas, ale obsah vašich slov nepočuje. Vníma váš zvuk, tón, mimiku, ale svojou  pozornosťou „pobehuje“ niekde inde. Možno každý z vás, kto číta tieto riadky, sa ocitol v podobnej situácii. Tvárime sa, že počúvame ale v predstavách už myslíme na niečo celkom iné.

Zamýšľam sa, ako je to možné?

Vidíme pred sebou partnera ( muža, ženu), ale súčasne vnímame aj obrazy našich vnútorných predstáv a myšlienok. Akoby sme mali dvojitý zrak. Jeden sníma vonkajšie predmety a zrak druhý sníma svet mentálneho priestoru. Naše obrazové spomienky, farebné predstavy aj odvážne túžby.

Nuž, nie je počúvanie ako počúvanie. A tu platí, keď robia dvaja to isté, nie je to, to isté.

NEPOČÚVANIE druhého človeka nás môže priviesť do rôznych kurióznych až dramatických situácií.

Pozývam vás do krátkeho príbehu, ktorý sa skutočne stal.

Kroky v tme

V skleníku je príjemne teplo a vlhko. Bylinky krásne vyrástli a treba ich už len zostrihať. Anna sa sústredí na svoju prácu. Zrazu sa otvoria dvere a do skleníka vstúpi Ankin muž.  Niečo jej hovorí, kým balí bylinky do krabičiek.

Už svojho muža pozná, vždy jej oznámi, keď odchádza na prechádzku do lesa. Anna sa chvíľu tvári, že ho počúva, kývne na pozdrav a pokračuje vo svojej práci. Po niekoľkých hodinách má prácu hotovú.  Utrie si ruky do pracovnej zásterky a spokojne vchádza do domu. Vonku sa už stmieva a ona si všimne čelovú lampu svojho muža odloženú na chodbe. Ach jaj, odišiel do hory a bez svetla? Čuduje sa Anna. Vytočí číslo jeho telefónu, aby sa uistila, či je v poriadku.

Cŕn, vyzváňajúci tón vychádza priamo zo spálne ich domu. Zvláštne, pomyslí si Anna. Vždy berie so sebou lampu aj telefón. Čo sa stalo? Že by zabudol? Zneistie. Ani sa nevyzlieka z pracovného odevu, nahodí svoj teplý kabát, nasadí čelové svetlo a rozhodne sa ísť mužovi oproti. Veď predsa pozná cestu, kadiaľ sa vracia domov.

Vonku je už tma, sneh vŕzga pod nohami a hviezdy svietia intenzívne ako lampičky.

Cesta smerom do lesa nie je osvetlená a preto je priam neviditeľná. Pôjdem len na kúsok, povie si Anna a kráča tmavou cestou smerom do kopca. Vyruší aj lane pasúce sa neďaleko cesty. Všade navôkol je ticho a tma. Anna neisto kráča, ale s nádejou, že o chvíľu stretne svojho muža. Avšak nikto nejde oproti, ani len auto poľovníka, ktorý mieri na večerný lov. Sú s ňou len hviezdy a ticho.

Stúpa po lesnej ceste mierne do kopca, odfukuje a volá mužove meno. Nik sa však neozýva.

Je tma a strach sa pomaly dostáva do jej mysle. Rozhodne sa vrátiť späť  domov, do dediny, ktorá je priamo pod lesom. Po pár krokoch ju ale prenasledujú obavy. Čo keď jej muž blúdi stratený v lese? Nie, to nemôže urobiť.  Ona musí pokračovať v ceste.  Asi po dvoch kilometroch chôdze si uvedomí, že obavy sa napĺňajú. Uvedomuje si svoj zrýchlený dych, ale pridá ešte do kroku. Muselo sa niečo stať, veď on by sa už dávno vrátil, pomyslí si Anna a utiera si orosenú tvár. Jej krok sa mení na pomalý beh a ústa vydávajú hlasitý zvuk. Kričí…

Kričí do tmy a takmer úplne tichého lesa tak hlasno, že diviaky, srnky aj líšky pozorujúce Annu spoza stromov sa neodvážia priblížiť.

Jej prechádzka sa mení za prítomnosti zvýšeného adrenalínu v krvi na záchranu o život.

O život jej milovaného muža. Priblíži sa k miestu, na ktorom je postavený kríž. Je to miesto, kde sa jej muž obvykle otočí a kráča späť.

Anna sa rozhliada do strán ale zovšadiaľ cíti  len chlad a praskot omrznutého lístia a konárov. Zahľadí sa na horiaci kahanček postavený vedľa kríža. Už necíti strach. Len silu a nádej, že svojho muža nájde. Hľadá všade, kam dovidí. Pozdĺž cesty kadiaľ kráča. A všade tam, kam jej svetlo upevnené na čele dosvieti.

Po chvíli sa roztrasie a slzy sa jej kotúľajú po líci. Anna si uvedomuje, že ho len tak ľahko nenájde. Kde a kto ho bude teraz hľadať? Bude otravovať susedov, ktorí už určite v pyžamách chrumkajú tyčinky pred televízorom? Zavolá na tiesňovú linku?

Na mieste pri kríži jej telefón už nemá signál. Vie, že nemôže nikam zavolať, musí zísť nižšie do doliny.

V jej hlave sa striedajú myšlienky ľútosti a obavy čo bude ďalej.

Strach z divej zveri akosi úplne opadá. Už nevládze a z posledných síl sa rozbehne dolu kopcom. Beží a netrpezlivo hľadí na svoj telefón kým zachytí signál. Je rozhodnutá zavolať  niekoho na pomoc. V jej toku myšlienok  však zasvieti aj iskierka nádeje, že možno je už doma a vrátil sa inou cestou.

Zastaví sa a vytočí číslo jeho telefónu. Po dvoch zvoneniach počuje v slúchadle hlas: „A, kdeže si?“

V tej chvíli to nejde inak a Anna sa hlasno rozkričí:

„Kde som? Desať kilometrov od domu, sama v lese  a možno s diviakmi nablízku,“ zreve Anna.

„A čo tam robíš, veď som ti povedal, že si idem pospať,“ prekvapene odpovie jej muž.

„Ak ma zožerú diviaky, tak si to vypiješ!“, s výčitkou a povzdychom vypne telefón.

Uľaví sa jej. Veď vypustila všetko nahromadené napätie na svojho muža a  jej katastrofická predstava sa úplne rozplynula.

Zhasne čelovú lampu a pokojne, pomaly, pozorujúc mesiac odkráča domov.

A čo dodať na záver?

Tváriť sa, že počúvame sa niekedy nevypláca.

…

V myšlienkach tancuje,

jazykom hrkoce

samospádom tečú slová.

Chŕli dojmy, letmé pojmy

počúvaš ma vôbec?

Opýta sa pre istotu znova.

Do obrazovky ticho hľadí

tvári sa, že počúva.

Zamotaný v mužskom svete

sluch nenápadne vypína.

A tak sedia v izbe dvaja.

Osudom spojení, láskou opradení,

však každý z iného „raja“.

V hĺbkach hlbokých dodnes rôznosti taja.

(Z Knihy veršovaniek s názvom Chlpaté verše, …@elist.sk)

Zuzana Balašovová Donátová, autorka úvah, zamyslení, veršovaniek a taktiež kníh z prostredia hospicu a domova seniorov.

Jej pripravovaná kniha Za dverami liečebne II vyjde už čoskoro. Nájdete na stránke vydavateľstva Elist.