fbpx
Často sa ma pýtajú, prečo robím „prácu so smrťou“
Domov / ROZHOVORY / Zuzana Balašovová Donátova: Často sa ma pýtajú, prečo robím „prácu so smrťou“

Zuzana Balašovová Donátova: Často sa ma pýtajú, prečo robím „prácu so smrťou“

Zuzka pracuje ako sociálny terapeut v dome pre seniorov. Za svoj život si prešla rôznymi povolaniami. Neskôr si urobila vysokú školu sociálnej práce a čo je výnimočné, naozaj sa tejto práci aj venuje. A s láskou. Okrem toho napísala krásnu a citlivú knihu z prostredia, kde by väčšina ľudí pracovať nechcela. S veľkou radosťou prinášame rozhovor, ktorý bude miestami možno smutný, ale krásny človečinou.

Zuzka, kedy ste v sebe objavili chuť pracovať so seniormi? 

Od malička som mala vzťah k starším ľuďom. Priťahoval ma ich pokoj, pomalosť v chaose, vôňa koláča v domove starej mamy. Priťahoval ma ich nadhľad, úsmev nad pochabosťou mladosti, pokora voči životu a múdrosť za slovami.

Čo je podľa vás na práci sociálneho terapeuta najťažšie?

Najťažšie je získať si človeka, s ktorým som v kontakte v zariadení sociálnej starostlivosti, alebo v nemocnici, hospici a pod. Dôvera sa tvorí, nerozbehne sa medzi ľuďmi na prvý dotyk. S empatiou a citlivým vnímaním, sa aj to slovíčko v rozhovore ľahšie odovzdáva.

Ako prežíva rodina a blízki fakt, že musia dať rodičov do „starobinca?“

Citové prežívanie odovzdania blízkych do sociálneho zariadenia je v mnohých prípadoch len sprievodným javom. Skutočnosť,že rodinná situácia vás takmer dotlačí k tomuto rozhodnutiu,  je v súčasnej dobe častá a reálna.

 Z prostredia liečebne pre dlhodobo chorých a hospicu  ste napísali aj knihu. Čo vás k tomu viedlo?

Stala som sa na pár rokov dôverníkom ľudí, ktorí sa ocitli v neľahkých chvíľach  života, alebo presnejšie v jeho posledných štádiách. Ich prežívanie, zamyslenia ale aj úsmevné situácie, som (rozhodla)chcela zachytiť v krátkych rozhovoroch a podeliť sa o ne s verejnosťou.  Vo víre starostí, povinností a každodenného stresu si neuvedomujeme vzácnosť každej našej chvíle.

Ako je knižka vnímaná čitateľmi? Kontaktujú vás?

Knižka „Za dverami liečebne“ svoje poslanie splnila a dostala sa k ľuďom, ktorí stáli o jej obsah. Môže byť pre niekoho poučná, pre druhého nostalgická a zaujímavá zároveň.

Čo sa na Slovensku musí stať, aby ľudia vnímali prácu opatrovateľov s väčšou úctou? Lebo stretnúť sa s vetou “ona umýva zadky starým ľuďom“ je dosť častou formuláciou pre toto povolanie.

Sociálna terapia je svojou podstatou individuálna a skupinová práca s jednotlivcom, tvorenie programov a voľnočasových aktivít, organizovanie výletov a osláv. Od sociálneho terapeuta sa očakáva empatia, schopnosť načúvať, vzťah a úcta k starším, kreativita a tvorivosť. Vnímanie akejkoľvek práce, je aj otázkou vlastného prístupu k sebe samému. Ak podceňujem prácu opatrovateľky, nie je to preto, že sa neviem vyrovnať s faktom, že môžem raz aj ja tak dopadnúť?

Starí ľudia vedia byť rôzni. Skúsme zakončiť rozhovor optimisticky. Máte aj veselé príhody?

Tak ako sme rôzni v mladosti, v dospelosti, sme rôzni aj v starobe. Snáď len trochu pomalší.

Citácia z knihy, kapitola S úsmevom:

Ponuka

Oslovujem drobnú paniu sediacu na posteli, ktorá mi pripomína milú babičku z rozprávky.

„Ako sa máte? ”

Odpovedá rozprávkovým hlasom:

„Ako? Či mám gate?”

Pokúšam sa o inú otázku.

„Nemáte bolesti? ”

„Či mám občiansky?”

nakláňa sa ku mne s natŕčajúcim uchom, ale aj tak nerozumie.

„Na, poďte tuná, ku mne bližšie,”

ukazuje mi rukou, aby som si prisadla. Sadnem si k nej na kraj postele, uvedomujúc si, že porušujem pravidlá liečebne.

„Dáte si so mnou vínko?” spytuje “Dajte si so mnou trochu červeného!”

„V práci nepijem,” snažím sa vynájsť.

„Ale, šak si dajte, tu, hľa, v skrinke mám. Podajte mi tú fľašu.”

Otváram nemocničnú skrinku a tam vykúka litrová fľaša minerálnej vody. V snahe nesklamať hostiteľku nalievam do umelých nemocničných pohárov minerálku.

„Babi” sa zahľadí do pohára a vyhlási: „Á, to nie je červené, to je biele. Ako je to len možné? Skúste z druhej strany skrinky, tam je určite to červené!”

nedá sa odradiť malá, drobná babička ako z rozprávky.

Z veršov: Objatie

Objímam bez príčin – len tak.
Ráno i večer a naopak.
Objímam človeka,
zviera aj kvet.
Zem, vodu, vzduch
a ohňom doráňaný svet.
Objímam stromy,
lúky ba aj celý les.
Mestá, dediny aj miesta,
kde nešteká ani ten pes.
Objímam slnko, mesiac, hviezdy.
V sebe teba a v tebe seba,
aj tých láskou biednych.

Z.

Ďakujeme za rozhovor.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová