Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Zaslúžite si poďakovanie, pochvalu? Hľadajte vďačnosť aj ocenenie v sebe, a to vás zocelí.
Verím, že po prečítaní tohto textu a krátkom zamyslení sa vo vašom živote možno niečo zmení – teda vy to zmeníte. A dovolíte si opäť o kúsok vyrásť.
Po búrke…
Poznáte ten pocit „po búrke“, po zemetrasení v živote, kedy s vypätím všetkých síl zachraňujete nielen seba, ale hlavne niekoho, na kom vám záleží a komu sa práve do života prirútila smršť…
Robíte to z lásky, z priateľstva, z presvedčenia, že preto sme ľudia, lebo sa nestaráme len o seba, ale aj o druhých, ktorí to potrebujú.
Rozdáte takmer všetko.
Venujete svoj čas, energiu a ďalšie zdroje, lebo viete, že je to tak správne. A niekedy to dokonca robíte tak, že o tom ten dotyčný ani nevie.
A pri tej ochrane, a doslova nastavovaní vlastného tela tvrdým ranám, aj zoslabnete…
Zastonáte…
Je to ako držať nad niekým dáždnik, keď husto prší. Stojíte za ním, a tak vlastným telom zachytávate nielen vietor, ale aj všetko, čo priveje…
Aj veci, o ktorých viete iba vy, on nie. A možno sa v jednu chvíľu ten človek otočí a v samom zúfalstve zo svojej neschopnosti riešiť situáciu vlastnou silou, vám ešte aj vynadá, že ten dáždnik držíte zle.
Neľutujete, lebo viete, prečo ste sa tak rozhodli.
Ja viem, nikto z nás to nerobí zištne, ale aj tak… Keď sa dážď utíši, vyjde slniečko a váš chránenec bez štipky empatie k vašim stratám, ktoré ste utŕžili počas „jeho búrky“, len tak odkráča, bolí vás to.
A bolí ešte viac, keď vás nechá, aby ste sa z tých rán liečili sami. Bez pochopenia, bez záujmu, bez povšimnutia…
A po nejakom čase k vám opäť dokráča s úsmevom od ucha k uchu a priateľsky vás potľapká po tom ošľahanom chrbte.
A čo vy?
Vy by ste ho chceli ľúbiť ako predtým. Aj vy by ste sa chceli smiať tak, ako pred tou búrkou. Ale stále cítite, že NIEČO akoby vám chýbalo…
Nie je to vďaka, uznanie alebo ocenenie. Je to NIEČO, čo predstavuje opak toho, že vás a to, čo ste urobili, neberie ako samozrejmosť.
Všetci to niekedy čakáme.
Tie „dve vety“, ktoré povedia všetko, ten pohľad, dotyk či veľavravné objatie… Je to zadosťučinenie? Je to rozhrešenie? Alebo sme naozaj takí sebeckí, že to poďakovanie a uznanie niekedy potrebujeme?
Poznáme to všetci. Rodičia, ktorí venujú život svojim deťom. Ženy, ktoré venujú svoje telá a ambície, muži, ktorí venujú svoju nespútanosť. Partneri a priatelia, súrodenci aj kolegovia… Jeden za druhého nastavuje chrbát aj tvár, ale nie každý to vidí.
A potom…
Všetci to niekedy čakáme, lebo máme pocit, že bez toho nevieme ísť spolu ďalej.
Ja vám dám odpoveď na vašu otázku. Odpoveď znie: ÁNO, ZASLÚŽITE SI TO! Potľapkanie po pleci aj objatie! Zaslúžite si poďakovanie, aj pochvalu aj ocenenie.
Bohužiaľ, niekedy nepríde…
Pretože oni to niekedy nechápu… ako veľa ste obetovali. Budete sa preto hnevať? A čo je ešte dôležitejšie – ste si úplne istý, že už niekedy v minulosti neboli vaše pozície vymenené? A ste si úplne istý, že sa to nemôže stať v budúcnosti?
Preto nečakajte. Hľadajte vďačnosť aj ocenenie v sebe, a to vás zocelí.
Ďakujem Vám za Vašu priazeň a podporu a teším sa z Vašich reakcií na moje knihy, ktoré sa ku mne dostávajú nielen z rôznych kútov Slovenska, ale aj z rôznych kútov sveta.
S láskou Stela!
Autorka je spisovateľka. Jej knihy si môžete zakúpiť tu: https://eshop.stelagabriel.sk/
