fbpx

Sme tak ponorení v hnoji, že zabúdame zdvihnúť hlavu a uvedomiť si, že existuje aj niečo mimo nášho názoru

MY EŠTE MÁME VŠETKO.

Včera som čítala blog mamičky, ktorej zaočkované dieťa v škole zahanbovali a nazývali ho „zradcom“.

Zároveň počúvam o tom, ako sa deti chodia dať očkovať pod tlakom rovesníkov, prípadne aj o túžbe tých, ktorí nie sú očkovaní, ochorieť, aby už konečne mohli voľnejšie dýchať. Aj ja som triednu učiteľku svojho dieťaťa upozorňovala na to, že toto sa deje a pýtala som sa, či je možné napríklad na občianskej náuke vysvetliť nestranným spôsobom, že ani jedno ani druhé nezaručuje a ani nepodkopáva ľudskú dôstojnosť.

Ľudská dôstojnosť je nemenná, bez ohľadu na aktuálne nálepky. A tiež o tom, aké reálne dôsledky zahanbovanie má, a preto je neprípustné.

Ale, ako všetci tušíme, toto je len povrchový prejav hlbokého problému a vychádza nielen z toho, čo deti vnímajú v spoločnosti, ale hlavne z toho, čo vnímajú doma. To, čo hovoríme, aj to, čo nedopovieme. Naše vlastné názory a naše vlastné nevyriešené strachy a pocit neistoty. A rastú s tým a pokiaľ s tým niečo vedome a pozorne neurobíme, tak tento rozdelený svet pretrvá a rozdelenie sa ešte prehĺbi, pretože sa stane „normálnym“. Nenahovárajme si, že ak deti nenaučíme rozlišovať už teraz, že to príde niekedy samo. Je všeobecne známe, že deti sa neučia podľa toho, čo im hovoríme, lež kopírujú a preberajú to, čo doma pozorujú.

Trochu nerozumiem tomu, že nás to stále baví.

Navážať sa do tých DRUHÝCH. Pod akýmkoľvek článkom na sociálnych sieťach, ktorý sa, hoc aj zďaleka, dotýka epidémie a súčasnej situácie, to vyzerá ako na smetisku. Sme tak ponorení v tomto hnoji, že zabúdame zdvihnúť hlavu a uvedomiť si, že existuje aj niečo mimo nášho názoru. Zabúdame na to, čo všetko už máme, a že v tejto krajine máme vlastne ešte dobrý život. To nemôžu veľmi tvrdiť ľudia v krajinách s totalitným režimom, ani tí, ktorí žijú v chudobných krajinách, v krajinách rozvrátených vojnou, bez perspektívy zlepšenia.

U našich východných susedov sa schyľuje ku konfliktu a my stále čumíme dole do zeme, vedieme nezmyselné diskusie, ktoré nielenže nepomáhajú ničomu a nikomu, ale vyslovene škodia. Fakt si myslíme, že keď druhého ponížime a nazveme ovcou, dezolátom a podobne, že ho presvedčíme, aby sa dal alebo nedal zaočkovať? Alebo že prispejeme k zlepšeniu epidemiologickej situácie? Fakt si myslíme, že keď za všetkým vidíme obrovské vesmírne sprisahanie alebo, na druhej strane, plne veríme všetkému, čo píšu médiá, bez zapojenia kritického myslenia, že dostaneme medailu?

Čo v nás je také chtivé po tejto verbálnej vojne?

Čo mi to dáva? Pocit, že patrím k tým „spravodlivým a správnym“ alebo pocit, že patrím k „rebelom“? Pocit uvoľnenia toho všetkého, čo v sebe nechcem vidieť? Katarziu je možné zažiť aj inak, sú na to iné metódy. Alebo je to len preto, ako sa zvykne  hovoriť, lebo môžem? Využívam svoju stále aktuálnu slobodu prejavu vrátane slobody uraziť a ponížiť toho druhého, avšak bez toho, aby som si uvedomoval dlhodobé dôsledky takéhoto konania?

Niekedy mám pocit, že sme ako malé deti, ktoré potrebujú viesť za ruku a ktorým musí niekto zhora nakázať – už sa prestaň biť – a odviesť pozornosť na kvetinky a slniečko.

MY EŠTE MÁME VŠETKO.

Mier, občianske slobody, zdravotný systém, ešte celkom čistý vzduch a možnosť so svojou nespokojnosťou so status quo niečo urobiť.

Zastavme sa nachvíľu. V tej chvíli si len skúsme uvedomiť, čo je to, čo chceme spoločne vytvoriť? Rozhádanú a rozdelenú spoločnosť? To, že si pomaly už ani nevieme pozrieť do očí? Školy, kde sú deti ponižované pre to, že sú alebo nie sú očkované? Veď každý seba alebo svoje dieťa očkuje len pre svoju vlastnú ochranu, nie kvôli druhým.

Alebo, čo je to, čo vlastne chcem?

Zastavme sa. Na chvíľu.

Zamerajme pozornosť na to dobré, čo ešte je.

Zapojme sa do projektov, ktoré druhým pomôžu. Porozmýšľajme predtým, než začneme podporovať politickú stranu, ktorá má zas a znova plné ústa bojovných sľubov. Podporme veci, ktoré prispievajú k skutočnej zmene. (Vieme, čo chceme zmeniť?)

Alebo si len upracme svoje priority a takto upratané ich ukazujme deťom.

Vylievať si srdce v komentároch je pohodlné. Zmeniť to a pozrieť sa do seba pohodlné nie je.

No stojí to zato, lebo svojou zmenou ovplyvňujem aj veci okolo seba a tvorím to, čo chcem žiť.

Natália je mamou troch detí, prekladateľkou a zároveň vyštudovanou politologičkou (pokračuje v PhD štúdiu, ktoré má teraz prerušené).

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

 

Mohlo by vás zaujímať