Nevadí, ak tu už nebudú kravy. Mlieko nám dodajú mliekarne? Rozmýšľajme v súvislostiach! 

Rozmýšľajme v súvislostiach 

Vaše IQ nemusí zápasiť s matematickým označením toaliet, a aj tak sa môže stať, že nie všetkému, čo čítate, aj rozumiete. Napriek tomu, že ste veľmi inteligentná osoba.
Takú lekársku správu môžete čítať aj desaťkrát, ale keď si lekár zmyslí napísať ju po latinsky, tak budete z toho múdri asi tak, ako keď vidíte menu v čínštine. Vidíte len rozsypaný čaj, ktorý sa čítať nedá.

Pôvodne som chcela písať len o našich deťoch, ale zistila som, že dospelá populácia sa rovná našim deťom.

Ani my nevieme čítať s porozumením.

Mohla by som o tom napísať hrubú „bichlu“. Každý si všetko vysvetľuje po svojom, ako mu to vyhovuje, a je tu doslova anarchia. Chodíte po úradoch, bankách, poštách, čakárňach, obchodoch a narazili ste na nepríjemnú obsluhu, pracovníka, sestričku, úradníčku? Určite. A viete, že neraz si za to môžete sami? A že prečo? Lebo nečítate to, čo majú napísané na dverách. Tak sa nedivte, že sú na vás nepríjemní. Pretože v ten deň ste pre nich už dvadsiaty tretí mentálny atlét, ktorý práve zoskočil z hojdacieho koníka a očividne nevie čítať. No kto by mal nervy stále opakovať to isté? Len učiteľ a ten má za to zaplatené.

Nebojte sa, aj ja som neraz taká zdatná atlétka. Dajú ma do obrazu a ja sa so zapýrením ospravedlním. To je jediné, čo môžem urobiť, aby som situáciu nezhoršovala a nedvíhala tlak tým dobrým ľuďom, čo sú v práci. V práci, ktorá ich možno nebaví, je málo zaplatená, pohádali sa s rodinou, so šéfom, s kolegom atď., atď. A tak podchvíľou „vypenia“ na človeka, ktorý nečíta to, čo mu bije do očí.

Ale nie vždy je problém s textom na dverách.

Ja osobne mám problém rozumieť zákonom, nariadeniam, smerniciam. Môžem ich čítať aj desaťkrát, ale pokiaľ vedľa mňa nesedí vykladač zákonov, ktorý mi to preloží do ľudskej slovenčiny, tak sa nechytám. Tu mám na to jedno riešenie. Vždy poprosím niekoho, kto tomu rozumie, nech mi to vysvetlí. Keď stále nerozumiem, nájdem si ďalšieho. Ten mi povie niečo úplne iné. Tak, čo s tým? No predsa si nájdem tretieho. Ten snáď už povie to isté, čo ten prvý alebo druhý. Úplná bomba je, keď to vysvetlí inak a ja budem tam, kde som bola na začiatku. V pr*eli.

Stalo sa to už aj vám? Ste z toho tak „v čudu“, až máte chuť sa spláchnuť? Aj váš život v tom momente stratil zmysel?

Samozrejme, že zveličujem. Ale treba rozmýšľať v súvislostiach.

To som ja, čo mám snahu rozumieť a nešíriť bludy. Pevne verím, že nie som jediná. Ale sú tu davy ľudí, čo buď nečítajú vôbec, alebo len nadpisy. Tým môžeme trochu odpustiť. Ale čo s takými, čo to prečítajú, vôbec tomu nerozumejú a je im to jedno? A toto stále nie je ten najväčší problém. Najväčší problém nastane vtedy, keď má byť niekto odborník v danej oblasti a on vôbec nerozumie tomu, čo číta. Tomu hovorím gól do vlastnej bránky. Preto tu čítate toto zamyslenie.

Aj o našich deťoch sa zistilo, že majú problém rozumieť tomu, čo čítajú.

A poďme spolu rozmýšľať v súvislostiach. Pretože tu si zarábame na dosť veľké problémy. Uvedomte si, že keď budete starí, tak táto nová generácia bude tvoriť zákony a viesť tento štát. Je dosť možné, že vtedy už budete hrdý majiteľ lekárskej správy, kde bude čierne na bielom, že máte alzheimera. Bude vám to jedno, ako by ste sa dozvedeli, že pampersky pre dospelých išli o sto percent hore. Pretože už dávno vám bude jedno, kde vykonávate toaletu. Lenže sa pokojne môže stať, že váš mozog bude stále fungovať a veru vám nebude jedno, čo s vami bude.

Dnešným deťom neskutočne uľahčujeme štúdium. Možnože ste videli ten vtip o matematickej úlohe, kde treba vyrátať obvod obdĺžnika. Pred sto rokmi im zadali dĺžku dvoch strán. Potom o niekoľko desaťročí im dali k tomu možnosti a., b., c. V dnešnej dobe deti mali len identifikovať obdĺžnik a následne ho vyfarbiť. Čo sa tie chúdence budú namáhať s nejakým obvodom, všakže? Buďme radi, že vedia držať ceruzku a nezájdu za čiaru pri tom vyfarbovaní.

A teraz si to vizualizujme, farebne.

Takéto deti pôjdu na vysokú školu. Z niekoho bude doktor. A nebude si vedieť ani prečítať príbalový leták k lieku. Architekt si nebude vedieť prečítať normy, stavbári si nebudú vedieť prečítať projekty. Novostavby sa budú rúcať. Stroje nebude mať kto opravovať. Ľudia budú umierať len preto, že niekto nevie poriadne čítať s porozumením…

Dávnejšie som sa začítala do článku o detstve Paris Jacksonovej a tam som sa dozvedela, ako jej otec Michael prízvukoval, že v tom momente, ako sa prestane vzdelávať, tak začne umierať. Takýchto „mŕtvych“ ľudí tu máme viac, než dosť. Malý príklad. Minule sa jeden „múdry“ na vysokom poste vyjadril, že nevadí, ak tu už nebudú kravy. Mlieko nám dodajú mliekarne. Aj by som sa zasmiala nad jeho tuposťou, ktorú by mu závidel aj tupý uhol, lenže tou tupou by som bola aj ja.

Presne preto sa môjmu synovi snažím vysvetliť, že musí čítať a doslova ho do toho nútim. Neviem si predstaviť, že by z neho vyrástol takýto hlupák. Aj pod hrozbou, že inak nebude môcť robiť to, čo ho baví, ho nútim čítať. Nie vždy slávim úspech, najprv si vypočujem prednášku, aká som drzá, keď ho nútim robiť veci, čo sa mu nechcú.

Dobrý oxymoron vypúšťa ten môj syn, keď mne tvrdí, že ja som drzá!

Ale v tomto budem drzá a dôsledná. A hlavne bazírujem na tom, aby aj rozumel tomu, čo číta. Keď mu vysvetľujem, aké to bude mať dôsledky, keď nebude rozumieť tomu, čo číta, on si robí z toho veľké starosti. Asi také, aké by malo Rusko, ak by sa rozhodlo Lichtenštajnsko vyhlásiť mu embargo.

Ale prišiel na psa mráz. Minule dostal 3 z dejepisu. Nerozumel zadaniu otázky. Bolo tam slovo chronologicky. Darmo učivo ovládal, keď to nezoradil chronologicky. Lebo však netušil, čo má pod tým slovom rozumieť. Neviem, čo by som robila ja na jeho mieste. Má právo žiak sa spýtať, čo znamená to cudzie slovo v zadaní? Mali ho vôbec učiteľkou vysvetlené? Netuším. Ale spontánne som vyhŕkla, že to má trest za to, že nečíta knihy. Bola som trochu mimo, alebo aj riadne, ale kebyže veľa číta, v jeho veku by bola veľká šanca, že by tomu slovu už rozumel.

Ale, ruku na srdce, kto z vás, aj keď káže svojim deťom čítať, aj tie deti skontroluje, či skutočne čítali a rozumeli čítanému textu? Pretože, ako vraví môj svojský zubár, deti sú sprosté, treba ich kontrolovať. Neurážajte sa hneď ako môj syn, keď to počul. Deti nie sú sprosté, len sú ľahostajné. Lebo nerozmýšľajú v súvislostiach. Tak sa im treba venovať a spýtať sa, či nenarazili na nejaké slovo, ktorému nerozumeli.

A nech dieťa povie, ako tomu slovu rozumie, vlastnými slovami. A vy zistíte, že sami máte problém to slovo vysvetliť. Pozor, neraz je to slovenské slovo. V takých chvíľach siaham po výkladovom slovníku.

V dnešnej dobe je na internete a zadarmo. Nie je to úžasné?

Viem, že teraz vyzerám ako Maryša z lazov zlezená, ktorá práve objavila teplú vodu z vodovodu. Vravíte si, ona nám tu píše o internete, a že je tam bársaká múdrosť a zadarmo, ani keby ste to nevedeli. Ale zašli ste niekedy za svojím dieťaťom a spýtali ste sa ho, čo čítal, či všetkému rozumel? Verte, že budete veľmi prekvapení. A nemilo.

Raz som dala synovi čítať Troch pátračov, keď nám došli knižky z knižnice a bola zavretá. Milovala som ich napínavé príbehy a dve knižky mi aj rodičia kúpili. S rozžiarenými očami a nádejou v tvári som sa pýtala, ako sa mu to páči. Nejdem tu opisovať svoje sklamanie z jeho absencie nadšenia z čítania o chytrom Jupiterovi. Neodradilo ma to. A prebrali sme zopár slov, ktoré sme tam našli. Opäť som nevedela, či sa smiať, či sa rovno vymašličkovať a zavesiť do prievanu od zúfalstva, keď mi povedal, že slovo pomykov je niečo ako sa hýbať, mykať.

No, dobre na to išiel, detská logika je úžasná. A nekonečná studnica humoru. Ale mne fakt nebolo do smiechu. Ani po tom, keď nevedel, čo je slovo dumať. Našťastie, polepšil si to, keď mi vedel vysvetliť, čo je slovo civil. Ale vrchol toho večera ma ešte len čakal. Bola tam veta – to sa mi ráta. V hlavnej úlohe zas zažiarila detská logika. Samozrejme, že syn chcel niečo počítať, rátať. Vysvetlila som mu, že tu je to vo význame páčiť sa. Tak ma hneď odpálkoval, že oni toto nepoužívajú, takto sa už nerozpráva teraz, že to je len pre nás, starých. Kde to žijem?!

Že sa ja vôbec starám do toho, čo moje dieťa číta! Som stará, a tak mi treba!

Môžem uviesť zopár príkladov, ako to končí, keď ľudia nečítajú s porozumením, respektíve ani nemajú snahu dočítať do konca. Pretože neraz až na záver sa dozvedia pointu. Ono to tak býva, že pointa býva až na samom konci.

Tak napríklad sa po internete kedysi začalo šíriť, že netreba mať respirátor od určitého dátumu v obchodoch, stačí si papuľku prekryť hocičím, čo zabráni slinám (rozumej kvapôčkam) brázdiť vzduchom. Už som skoro tomu naletela, lebo to ozaj tak vyzeralo, kým som si neprečítala diskusiu. A tam boli dvaja dobrí vykladači a hneď ma zorientovali, že toho plastu na tvári, ktorý spoľahlivo vytvára krajšiu pleť, sa v obchodoch len tak nezbavíme.

A ešte viac ma zarazil článok o nám neznámom švajčiarskom obchodnom reťazci. Vraj bude diskriminovať zaočkovaných a nepustí ich do svojich prevádzok. Keďže to bolo neuveriteľné, čítala som to do konca. Mnoho ľudí nie. A diskusia bola veľmi pestrá. Aj keď niektorým darmo písali, že to je len fikcia na pobavenie. Nedošlo im to. Nečítali to celé a zjavne nečítali ani komentáre. Neviem, čo s takými ľuďmi. Odoberať im občianske preukazy? Vytvoriť rezervácie, tam ich zavrieť a nepustiť k internetu? Fakt neviem. Nepoznám riešenie.

Ale čo sa týka našich detí, tam riešenie ešte je.

V nás, rodičoch. Je tu určité percento rodičov, ktorým je to jedno, ale stále je nás dosť takých, ktorí si uvedomujeme tento vážny problém. Možno sú medzi vami takí, čo už majú aj vnúčatá. Tak vás poprosím, nekupujte im hračky. Kúpte im knižky, a keď za nimi pôjdete, tak im čítajte, respektíve si spolu čítajte a diskutujte o tom, čo ste si spolu prečítali. A veľa, veľa sa s nimi rozprávajte o svojom živote, čo ste vy zažili a ako ste sa z toho poučili. To je ten najväčší dar, aký im môžete dať.

Ak ste v mojej neradostnej úvahe zachytili náznak humoru, tak je to preto, že to je moja jediná dôstojná možnosť, ako byť zúfalá. Nezabúdajte, že smiech lieči a predlžuje život. Žiaľbohu, alebo chvalabohu, ako to kto berie, aj tým, čo nevedia čítať s porozumením a rozmýšľať v súvislostiach.

Magdaléna Ruttkayová

Autorka je blogerka

Korektúry: Katarína Málková