Každý zažije počas života určitý druh traumy. Niekto sa so situáciou skôr či neskôr vyrovná, inému spôsobí dlhodobý problém. Čo znamená traumatizujúci zážitok pre našu psychiku a ako traumy spracovať?

Skôr či neskôr sa európsky človek nabaží moderných technických a ideologických hračiek, ktoré mu z každej strany propaganda vtláča do pozornosti, len aby zbavila človeka túžby po kritickom myslení a pravde. Už v dnešnej dobe vidíme, že mnohí z nás precitli a snažia sa roztrhnúť putá konzumného skepticizmu, ktorý na chvíľku človeka zabaví, ale neurobí ho šťastným. Vnútorné pochybnosti nahlodávajúce konzumný spôsob života nás po určitom procese privedú späť k sebe samým.

V psychológii sa píše, že „leniví“ rodičia štatisticky vychádzajú ako lepší rodičia pre budúcnosť svojich detí. Učia ich od malička samostatnosti, budujú v nich sebavedomie, ich deti skôr vyrazia do sveta, veci zvládajú v živote lepšie a viac sa im darí.

Keď dorozprával svoj príbeh, oči nám zvlhli obom. Uvedomil si, že táto príhoda ovplyvnila jeho vzťah k Vianociam a tiež si uvedomil, že Majka za to, čo sa stalo vtedy, nemôže. Teraz má vlastnú rodinu, ženu, deti a má chuť zažiť iné Vianoce, ako boli tie v jeho detstve. Verím, že vďaka jeho odhodlaniu a našej spoločnej práci na sedeniach ich čoskoro zažije.

Keď nám starý otec vštepoval, že európske myslenie je najmä dielom gréckych mysliteľov Platóna a Aristotela, primerane nášmu veku sme to vnímali ako fakt a mysľou sme už boli na jazerách v Štiavnických vrchoch. V neskoršom veku mi to ale začalo vŕtať v hlave.

Ženy, buďme úprimné. Nedávno som zistila, že niektoré ženské záležitosti ostávajú stále akýmsi spoločenským tabu. A tak som sa rozhodla o tom napísať. Pretože nastala doba, kedy je potrebné byť úprimný a je načase vyliezť z ulity. Niektorí ľudia vnímajú svoje choroby ako čosi normálne a rovnako pristupujú k neštandardne prudkej nádche, seknutiu v krížoch, vytrhnutiu zuba, ako aj vyoperovaniu žlčníka. Iní si však všímajú, …

Rozdiel je v našom oku. V tom, čo vidíme a čo sa nám zdá krásne, teda ako tú krásu vyhodnotíme. Rozdiel je v tom, že si uvedomíme, že emócia niečoho výnimočného nás vyživí viac ako peniaze. Tú emóciu si nekúpite, tú si musíte dovoliť prežiť.

Raz v noci ma zobudila myšlienka, že by možno stálo zato dať všetkým tým príbehom formu knihy. Škoda, že mi to neprišlo na um cez deň, pretože po zvyšok noci som už nedokázala zaspať. Idea sa mi páčila. Postupne sa rodila aj moja predstava o forme knihy – budú to príbehy, ktoré som uverejňovala na portáli www.40plus.sk a k nim ešte doplním desať ďalších.

Deti v rozvodových rodinách sú často tichými svedkami hádok, ktorým sa v ich svete nedá porozumieť. To je to obdobie, ktoré sa, žiaľ, nedá obísť a trápia sa v ňom všetci. Ako s deťmi komunikovať práve v tejto etape?

Nepozeraj dole... Zuzka sa bála výšok. Vôbec netušila, kde a kedy tento jej strach vznikol. Jedno však vedela celkom isto. Už ho nechcela, lebo jej komplikoval život. Milovala Tatry a rada chodila na túry. Absolvovala už všetky tie dostupné po bežných tatranských trasách. S kamarátmi sa preto rozhodli, že je načase ísť aj trochu vyššie. Napríklad na Rysy. Ráno vyrazili a cesta ubiehala jedna radosť. Až prišli skaly, ktoré sa dali zdolať len za pomoci reťazí. Chytila sa jednej z nich, aby sa istila. Urobila zopár krokov a pozrela sa dole, či za ňou ide kamarátka. Kamarátka ju nasledovala, ale pohľad do doliny bol desivý. Pocítila paniku.

Často sa stretávam s tým, že rodičia svoje dospelé deti považujú stále za tie malé deti, ktoré treba vychovávať. Je pochopiteľné, že vlastné skúsenosti chcú odovzdať ďalej. Nepamätajú si však, že aj oni, keď boli mladí, žili svoj život podľa seba a nie podľa niekoho iného. A tak to má byť.

Prezident nie je influencer. Je viac. Týmto nadpisom začína svoje zamyslenie Karol Lovaš a pokračuje: Prezidentka Zuzana Čaputová v Prahe, bezprostredne po vyhlásení víťazstva Petra Pavla, je obrázkom nehodným hlavy štátu. Nemá obdobu v žiadnej z krajín sveta. Prezident suverénneho štátu by sa nemal nikdy správať ako treťotriedny influencer. Patrilo sa počkať na oficálnu návštevu zvoleného českého prezidenta. Reči o …

Koľkokrát človek dostane nevyžiadanú radu a koľkokrát ju sám dáva? Ako sa cítime, keď takéto nevyžiadané rady dostávame, a ako sa cítime, keď ich rozdávame? Je to veľký rozdiel, však? Ľudia okolo nás presne vedia, ako máme vychovávať svoje deti, kedy je najlepšie tie deti mať, aká práca je pre nás najlepšia a čo by sme mali jesť, aby sme boli zdraví. Odborníkov na život iných je veľa, ale sú odborníkmi aj na ten svoj?

Vždy existuje možnosť nereagovať na to, čo napísali iní (tí zbehlejší nereagujú a často sa dočkajú, že sa ich zastane niekto iný). Dokáže ma naozaj až tak dostať do nepohody človek, ktorého nepoznám a ktorý možno ani nie je skutočný? Veď všetci vieme, že existujú falošné profily, ktoré slúžia len na to, aby rozdúchavali emócie na diskusných fórach a ich cieľom je mať čo najviac príspevkov pod postami.

Predtým si myslela, že vracanie je jediná vec v živote, ktorú ona ovláda a o ktorej rozhoduje. Uvedomila si, že celý čas bulímia ovládala ju. Na to, ako dlho dokázala nevracať, je veľmi hrdá. Stúplo jej sebavedomie, vďaka čomu sa cíti lepšie aj v iných oblastiach života. Vyčistila si vzťahy s priateľmi a v rodine, požiadala o zvýšenie platu a ľudia, ktorí ju dlhšie nevideli, vravia, že vyzerá lepšie ako kedykoľvek predtým.  

Keď bola Lenka asi tretiačka na základnej škole, otec vybavil, aby k nej mohla chodiť na hodiny angličtiny. Učila síce piatakov, ale to vraj nevadí, aspoň ju potiahnu v učive. Prišla na prvú hodinu, keď práve preberali dopravné prostriedky. Čítali vety v angličtine a mali ich prekladať. Na ňu vyšla veta, v ktorej bolo požité slovo traktor. Lenka ho nevedela správne vysloviť. Také jednoduché slovo.

Keď sa narodila Hanka, prišli k nim na návštevu príbuzní. Novorodencovi priniesli hrkálku a dupačky. Evičke nič. Všetci s nadšením obdivovali zlatučkého nového člena rodiny, Evičku neobdivoval nikto. Ale veď aj ona bola zlatučká, nie? Evinej pozornosti neuniklo, že Hanka stále len reve a reve. Možno preto okolo nej rodičia stále behajú. Možno preto jej nosia návštevy hračky a darčeky.

Na vyriešenie Martininho trápenia nám stačili dve spoločné stretnutia. Na prvom stretnutí sme urobili tzv. anamnézu a prieskum. Jeho súčasťou bolo aj oboznámenie sa s procesom, ako budeme spolu pracovať. Klient vie presne, čo sa bude diať, a nie je to pre neho žiadne prekvapenie. Na druhom stretnutí sme sa venovali samotnej práci na odstránení traumy. Nie vždy je to však takéto „rýchle“.

Cambridge uviedol, že vyšetrovanie, ktoré si objednal, nenašlo žiadne dôkazy o tom, že by samotná univerzita niekedy priamo vlastnila otrokov alebo plantáže. Zistenia však ukázali, že z otroctva získala "významné výhody". Tie podľa správy z vyšetrovania pochádzali od mecenášov univerzity

Traumu môže človek potláčať, ale nech sa akokoľvek snaží, stále zostáva v našom podvedomí. Inou cestou je urobiť spočiatku ťažký krok a z traumy sa „vyrozprávať“, porozumieť jej. Až vtedy, keď je udalosť dokonale preskúmaná a opakovane vyrozprávaná, prichádza pre človeka uvoľnenie a zbavenie sa ťažoby.

Interpretácia súčasnej osudovej ženy je omnoho voľnejšia. Dajú sa nájsť typické spoločné znaky, ale 100-percentná zhoda už neexistuje. S väčšími možnosťami v nás ženách narastá aj odvaha a zvyšujú sa šance dosiahnuť na nedosiahnuteľné.  

Potom, ako napíšem pár faktov o zúfalom stave krajiny, nebudem písať víziu, ale napíšem, čo je potrebné. Totiž, keď víziu prezentujem, každý to vidí inak, ale všetci vidíme, že je potrebné vykonať veľmi veľa. Niekto to vidí na desať rokov, iný na desaťročia. Ja som si istý, že ak sa nepodarí urobiť zásadné zmeny behom dvoch-troch rokov, nepodarí sa ich urobiť vôbec. Toto je zásadné! Zmena bude potrebovať podporu väčšiny občanov. Preto píšem tento text tak, ako ho budete čítať. 

Tento článok nie je pre každého. Môže pomôcť štyrom konkrétnym ľuďom. Ak sa v tom nespoznáte, ale napadne vám, komu by to mohlo pomôcť, prepošlite tento text vašim priateľom. Možno budete stáť pri zrode nového Baťu. Poďme na to... Henrieta Hudecová už niekoľko rokov pomáha manažérom, ako nájsť ihlu v kope sena, prípadne, ako sa pozrieť na svoje podnikanie z výšky – pohľadom orla. Aktuálne sa rozhodla, že je čas podporiť malých a stredných podnikateľov alebo živnostníkov. Čo si budeme hovoriť, tým veľkým to aj vďaka dobe ide akosi samo...

Ak sa nám v živote stane niečo, čo je fyzicky alebo emocionálne bolestivé, máme dve možnosti. Buď sa tomu postavíme a budeme čeliť všetkej tej bolesti, alebo nejakým spôsobom začneme blokovať pozornosť venovanú tejto bolesti. Často toto „rozhodnutie“ nerobíme vedome.

Súčasné školstvo je také, aké sme dovolili. Áno, čítate dobre. Sme v tom všetci. Mlčiaca väčšina. Každý máme dosť problémov a spoliehame sa, že to vyriešia úradníci. Ale viete, ako to chodí. Mnohí z nich sú volení a nemajú skúsenosti. Dostali len moc. Alebo vlastne AŽ moc. Deti sú budúcnosť každej krajiny, a preto je hodné zamyslenia, že čo s tým?

Zaujala ma veta jednej čitateľky, ktorá k článku s Ivanou Molnárovou napísala, že sa stretla s poznámkou istého pána konateľa: „Toto sú ešte poctivé ročníky“. Zaujalo ma to aj v kontexte spomínaného rozhovoru a dohodla som sa s Dašou Polievkovou, Zuzkou Gažovou a Máriou Harvaníkovou pozrieť sa na to, čo aktuálne hovorí ich prax v oblasti témy hľadanie práce po 40-ke a 50-ke.

Medzi požiadavkami na zamestnancov v pracovných ponukách zmienky o požiadavkách na očkovanie nevidíme. Momentálne sú firmy šťastné, keď majú kvalitného uchádzača, ktorý je ochotný nastúpiť v stanovenom termíne. Prvoradými kritériami pre výber sú najmä odbornosť, povaha človeka a to, ako zapadne do kolektívu.

Dnes sa budeme rozprávať na tému barbarstva. Nie len takého obyčajného. Pôjde o barbarstvo ku kultúrnym pamiatkam. Rozhodla som sa dať priestor tejto téme preto, že na Slovensku máme mnohé kultúrne pamiatky často v žalostnom stave. Teda tie, ktoré ešte stoja. Navyše pribúdajú prípady, kedy sa majetok dostal čudným, ba pofidérnym spôsobom, do rúk schránkových firiem a vyzerá to tak, že tie nelenia a častými prevodmi majetku odďaľujú procesy.

Niekto úplne ignoruje fakt, že je tu nejaká pandémia a spochybňuje všetko, čo sa len spochybňovať dá, niekto potichučky pozoruje, čo sa to deje a čaká v ústraní, ako to dopadne, a niekto sa snaží urobiť všetko, čo je v jeho silách, aby sa udržal v dobrej duševnej kondícii. Veľa ľudí sa vrátilo k prírode a našlo si nové koníčky a záľuby. Ja si však kladiem otázku, na ako dlho? Dúfam, že za rok ešte stále budú plné lesy a ľudia nezabudnú na to, čo im pomohlo prekonať najťažšie obdobie.