Patrik Števík: Európska minulosť a duchovná kríza dneška.

Európska minulosť a duchovná kríza dneška…

Keď nám starý otec vštepoval, že európske myslenie je najmä dielom gréckych mysliteľov Platóna a Aristotela, primerane nášmu veku sme to vnímali ako fakt a mysľou sme už boli na jazerách v Štiavnických vrchoch. V neskoršom veku mi to ale začalo vŕtať v hlave.

Čo je to za nezmysel, aby myšlienky dvoch ľudí mali takú váhu a vplyv?

Pustil som sa do verifikovania dedových záverov.

Spočiatku sa mi darilo vyvracať jeho postoje. Veď koľko veľkých mysliteľov mala Európa za tých 2500 rokov? Kráčal som po povrchu a div som sa za jedného z nich nezačal považovať aj ja. Čím som ale rokmi viac zostupoval do hlbín európskeho myšlienkového sveta, v každej myšlienke ktoréhokoľvek mysliteľa som videl Platóna. Po asi piatich rokoch štúdia som sa stotožnil s ideou najväčšieho českého filozofa Jana Patočku, že bez Platónovej perspektívy by Európa nikdy nebola taká, ako ju poznáme. A vtedy som musel dať za pravdu aj môjmu starému otcovi.

Platón, vlastným menom Aristokles, tematicky vyčerpal celý priestor toho, o čom môže človek uvažovať.

Jeho metafyzika je všetkou metafyzikou. Každý mysliteľ, ktorý prišiel po ňom, jeho postoje buď kopíroval, odsudzoval alebo preberal iba čiastočne. Ale nenašiel sa nikto, kto by k jeho objemu tém pridal ďalšiu. Ani platonik Aristoteles, ktorého stvorila Platónova Akadémia a ktorý učenie svojho učiteľa iba poopravil a dotvoril. Nie je nutné zdôrazňovať odlišnosti. Kto je vo filozofii zorientovaný, chápe, že obaja títo neprekonateľní európski myslitelia stáli principiálne na rovnakých východiskách, len každý z nich kládol dôraz na inú oblasť, ktorú však ani jeden nepopieral.

Tento súbor myšlienok a záverov nazývame platonizmus.

Je to kostra nemenných hodnôt, do ktorej je možné vkladať premenné vlastnej jedinečnosti. Platonik bol a je každý, kto vníma Boha-Stvoriteľa, účelnú výstavbu bytia, či večnosť pravidiel a zákonov, ktorým človek podlieha. Najmä večnosť morálky, ktorú človek nevytvára, ale je povinný nechať sa ňou zviazať. Preto – napriek názorovým rozporom – bol platonikom nielen Aristoteles, ale aj rímski stoici, Cicero, svätý Augustín, svätý Tomáš Akvinský, Petrarca, Goethe a zástupy mnohých ďalších mysliteľov, bez ktorých si Európu nevieme predstaviť. Friedrich Nietzsche nazval kresťanstvo platonizmom pre masy.

Platón sa stal symbolom toho, čoho je človek schopný dokázať svojím intelektom.

Že dokáže pomocou intelektuálnych schopností vystúpiť až k Bohu a nemusí sa spoliehať iba na zjavenia a zázraky, aby Stvoriteľa uchopil a porozumel mu. Je zakladateľ teológie a filozofii vdýchol pravú podstatu. Nielen kresťanská filozofia stojí na jeho myšlienkach. Politikom odkázal ideálne usporiadanie spoločnosti a radu, že byť politikom nie je nič príjemné, lebo politik musí myslieť viac na ostatných ako na seba. Právnikom tlmočil  potrebu zákonodarstva a dôvodových správ, dôležitejších ako samotný text zákona, lebo vyjadrujú účel zákona.

Psychológom odovzdal dualizmus duše a tela spolu s trojdelením duše na zložku rozumovú, citovú a pudovú. Vytvoril model Európana ako človeka, ktorého kormidelníkom je rozum. Emócie a pudy ohraničil odporúčaniami rozumu tak, aby život človeka neničili, ale robili ho krajším. Platón tiež prorocky predpovedal, že najspravodlivejší z ľudí bude raz ukrižovaný. Vede pripomenul dôležitosť geometrie a na jeho počesť vznikol pojem platónskych telies. Za kráľa geometrických tvarov považoval kruh. Dodnes sa veda delí na platónsku vedu a vedu realizmu.

Platón urobil pre vedu najviac zo všetkých mysliteľov.

Svojím učením o ideách jej dal zmysel a uľahčil proces bádania. Ľahšie sa objavuje niečo, o čom viem, že existuje a hľadané vzorce sú vo vzájomnej súvislosti, než vymýšľať bez predlohy.  Vo svojom diele Timaios predstavil monumentálnu kompozíciu vzniku sveta a vesmíru. Z Platónových listov zisťujeme, že to bol nielen človek prísneho rozumu, ale aj jemného srdca. Platón bol neprekonateľný umelec dialógov, ktoré písal v básnických formách. Ako špičkový športovec nezabudol vo svojom diele ani na športovcov a zanechal im ponaučenia o význame športu pre človeka.

Platón vyrástol na princípoch sokratovskej dialektiky: všetko s mierou, poznaj sám seba, viem, že nič neviem. Takéto boli jeho východiskové body v momente, keď sa rozhodol nestať dramatikom, ale nasledovať Sokrata. Na rozdiel od svojho učiteľa zašiel oveľa ďalej. Tam, kde Sokrates načrtol iba východiská a formuloval otázky, Platón mal odvahu uchopiť závery a odpovede. Zanechal ich vo svojich mnohých dialógoch, v ktorých nechal často vystupovať svojho učiteľa  a jeho ústami vyjadroval vlastné myšlienky.

Jeho učenie o ideách je jedným z najväčších výdobytkov európskeho myslenia. Uchopil nielen javy premenlivé, ale poukázal na to, že svet pozostáva aj z pevných nemeniacich sa bodov. Vyzdvihol človeka na bytosť schopnú uchopiť objektivitu. Nahradil človeka blúdiaceho, večne kráčajúceho a hľadajúceho človekom vidiacim a nachádzajúcim.

Pri čítaní jeho posledného diela Zákony cítime ľudskosť a zmierenie s človekom nedokonalým a chybujúcim.

V tomto diele už nestojí na piedestále ideál, dokonalosť a najlepšie možnosti ako v legendárnom diele Ústava. Zákony sú modus operandi pre človeka. Už nie vládca filozof, ale zákony vládnu všetkým. Je to istejšie, než čakať, či mechanizmus vyvrhne najmúdrejšieho, ktorý bude vládnuť. V Zákonoch Platón modifikoval mnohé svoje pasáže z Ústavy, na ktoré škodoradostne poukazujú „rýchlokvasení pseudointelektuáli“, len aby znížili hodnotu tohto kráľa všetkých filozofov.  V Zákonoch cítime korekcie, ktoré sa pripisujú až Aristotelovi. Zákony dávajú tušiť, že už Platón zjednotil svet ideí a Stvoriteľa a urobil ho jeho myšlienkami.

Platónom sa začala tolerancia k ženám a otrokom. Dokazoval, že všetci máme rovnakú dušu, ktorá je od Boha a obsahuje božské parametre. Nevieme, ako to Platón myslel s večnosťou duše či prevteľovaním. Vedel ale, že skôr či neskôr sa duša navráti tam, kde je jej prirodzené miesto – k Bohu.

Napriek svojmu dlhému životu nestihol odpovedať na všetky otázky jednoznačne, ale dokázal sa venovať všetkým témam.

Platón je výzvou a vzorom pre všetkých, ktorí chcú a majú túžbu nielen po hľadaní, ale najmä uchopení. Platón je pohromou pre duševne lenivých, dokazujúcich nemožnosť pochopiť otázky bytia. Tento človek nás nabáda svojou erotickou dušou k duševnej aktivite. On sám bol aristokratického pôvodu a mal možnosť závratnej politickej kariéry. Až na pokus v Syrakúzach, kedy upadol aj do otroctva, sa politického angažovania vzdal a vybral si cestu štúdia, pedagóga, umelca, vedca a filozofa.

Vlastným jadrom identity európskeho človeka je Platónova metafyzika. Jej základným odkazom pre všetky generácie je naša povinnosť starať sa o dušu.

JUDr. Patrik Števík z knihy  ZAMYSLENIA – Európska minulosť a duchovná kríza dneška. Kniha je dostupná v kníhkupectvách