Šikana, zaostávanie detí, známkovanie, memorovanie, vyhoretí učitelia… Ako ďalej so školstvom?

Šikana, zaostávanie detí, známkovanie, memorovanie, vyhoretí učitelia… Ako ďalej so školstvom?

Súčasné školstvo je také, aké sme dovolili. Áno, čítate dobre. Sme v tom všetci. Mlčiaca väčšina. Každý máme dosť problémov a spoliehame sa, že to vyriešia úradníci. Ale viete, ako to chodí. Mnohí z nich sú volení a nemajú skúsenosti. Dostali len moc. Alebo vlastne AŽ moc. Deti sú budúcnosť každej krajiny, a preto je hodné zamyslenia, že čo s tým? Vzniká nová platforma. Nesie názov Eduvolúcia. Vyspovedala som signatárov Antona Adamčíka a Miroslava Sopka, čo presne majú na mysli a o čo v ich projekte ide…

Páni, aké sú podľa vás chronické problémy školstva?

Anton Adamčík:

Dobre ste to nazvali – chronické problémy, teda tie, ktoré roky, desaťročia pretrvávajú a nedarí sa ich vyriešiť ani z úrovne ministerstva, ani z úrovne samotných škôl. Zoznam je dlhý, spomeniem len niektoré, ako je segregácia detí podľa veku a výkonu, ktorú sa školstvo snaží eliminovať zavádzaním inklúzie. Tá je ale s týmto systémom nekompatibilná a súčasná prax to potvrdzuje.

Miroslav Sopko:

Doplním len toľko, že ak do nejakého systému vnášame cudzie, hoci aj dobré prvky, systém tým znefunkčníme. Je to, akoby sme do skonštruovaného stroja začali vkladať nové a nové súčiastky alebo by sme k bicyklu pripájali raketové motory – nebudeme mať ani funkčný stroj, bicykel alebo raketu, ale nepoužiteľné monštrum, ktoré sa nedá riadiť. A to sa deje od samotného vzniku školskej sústavy. Nie sú to len inkluzívne prvky teraz, ale aj roky opakované formulky o individuálnom prístupe, o rozvoji kritického a tvorivého myslenia, a mnohé ďalšie. Ony sa síce formálne zavedú do praxe, popíšu sa stovky listov vo vzdelávacích programoch, ale reálny prínos je minimálny, za cenu, že aj to, čo by inak fungovalo dobre, už dobre nefunguje.

Anton Adamčík:

Ale aj bez týchto cudzích prvkov systém ani v minulosti nedokázal vyriešiť otázku súladu hodnôt v rodine a hodnotovým smerovaním školy. To vytvára v detskej duši chaos a medzi školou a rodičmi určité napätie, že kto má ustúpiť, škola alebo rodina? Taktiež dieťa nemá možnosť výberu vzdelávacích ciest a ani na vyučovaní sa nemôže venovať tomu, na čo je práve vnútorne pripravené. Škola nemá priestor a možnosti na podporu rozvoja takzvaných mäkkých zručností. To sú napríklad zručnosti v argumentácii, konštruktívnej komunikácii, v riešení konfliktov. Za posledných 30 rokov školstvo začalo fetišizovať vedomosti na úkor zručností. Deti čelia pretlaku informácií, ktoré si potom osvojujú povrchne. Na druhej strane napríklad čitateľské zručnosti alebo násobenie spamäti je na stále nižšej úrovni. Ešte by som spomenul jednu dôležitú vec, na ktorú školský systém úplne zabudol už na samom počiatku, a to je hodnotový rozvoj. Čiže, čo pre koho má akú hodnotu. Potom vidíme ten dopad, že deti sú dezorientované v hodnotách a tu je, napríklad, koreň konzumnej spoločnosti.

Miroslav Sopko:

S tým možno súvisí aj čoraz nižší status pedagóga v spoločnosti. Ale toto hodnotové pokrivenie je, povedzme, aj v tom, akú hodnotu dávame napríklad chybe. Škola za chyby deti trestá a pritom práve v chybe je ukrytý posun vpred. To si vyžaduje prácu s chybou a učiť sa na nej a s ňou. Stále nám prevláda frontálne vyučovanie, teda učiteľ vysvetľuje a deti počúvajú a zapisujú si. Potom ich učiteľ vyskúša, či to vedia zreprodukovať a podľa toho ich oznámkuje. Ale povrchné osvojenie si vedomostí bez hlbšieho porozumenia načo sa to učia, je vytváranie kruhov na hladine bezodného jazera, kde sme vyhodili mnohé detské túžby a sny.

Anton Adamčík:

Tomu učivu často ani nerozumejú, nevnímajú súvislosti a prepojenie na reálny život. Navyše, sú motivované zvonku, a to vieme, že potom už z vlastnej motivácie neurobia takmer nič. V školách chýba hravosť, ľahkosť a radosť.

Miroslav Sopko:

Nespomenul som ešte vyhorenosť učiteľov, šikana, ale aj mobbing a bossing patria medzi chronické problémy školstva. Taktiež prebujnená byrokracia, ťažkopádnosť pri presadzovaní inovácií vo vzdelávaní, vzdelávanie pre minulosť, nie pre budúcnosť.

Anton Adamčík:

A ešte, že dieťa je v klasickej pedagogike chápané ako objekt výchovy a vzdelávania, nie ako rovnocenný partner. Pramení to z toho, že celý systém je riadený centrálne a direktívne. Toľko hádam už stačí.

V čom spočíva, podľa vás, príčina, že sa nedarí tieto chronické problémy vyriešiť?

Miroslav Sopko:

Tento systém bol vytvorený v dobe začiatku priemyselnej revolúcie, v čase poddanstva, pre vtedajšie potreby. Tzn., že školy mali, podobne ako vo fabrikách, vyprodukovať absolventa, ktorý je zvyknutý na plnenie príkazov a môže nastúpiť do továrne za výrobný pás a prakticky celý život vykonávať nejaký úkon. Doba sa odvtedy zmenila, aj požiadavky na absolventa, ale spôsoby a systém zostal rovnaký. Dopĺňali sa doň síce aj nové prvky, ale, ako som už spomínal, to, naopak, systém stále viac znefunkčňovalo. A dnes je už príliš zložitý a zamrznutý v čase i priestore.

Nebolo by predsa len lepšie sa iba vrátiť k modelu v 60. rokoch? Mnohí rodičia si dnes vtedajšiu školu pochvaľujú, bolo menej učiva a viac sa rozvíjali spomínané zručnosti?

Anton Adamčík:

Každé obdobie od vzniku školstva malo svoje pozitíva i negatíva. Tak je to aj s modelom 60. rokov. Áno, pokiaľ ide o vyváženosť vedomostí, zručností a hodnôt, tak určite toto by som bral. Bol menší rozsah učiva a informácií, naopak, viac rozvoja zručností. Prebralo sa učivo a potom sa ešte dlho precvičovali zručnosti, aby to žiaci vedeli takpovediac aj „o polnoci“.

Miroslav Sopko:

Žiaci, ale aj učitelia, mali viac času – žiaci na absorbovanie učiva, na iné aktivity a učitelia na mimoškolskú činnosť, napríklad na dedinské divadlo, spevokoly alebo športové krúžky. Učitelia boli vtedy aj vďaka tomu viac vážení. Chýbal však rešpekt voči deťom a rodičom zo strany školy. Používali sa telesné tresty a metóda „cukru a biča“, deti, ktorým sa menej darilo, boli vystavované verejnej hanbe a ponižovaniu.

Anton Adamčík:

Dnes je to už ale v mnohom zas opačné. Viac sa využívajú manipulačné techniky a deti sú izolované od menej príjemnej reality s odôvodnením, že ide o ich bezpečie. V zásade je to „z blata do kaluže“. Žiak je stále objektom výchovy a vzdelávania v duchu výroku Johna Locka „tabula rasa“ – čistá nepopísaná tabuľa, čo vedie k úplnej ignorancii aktuálnych potrieb žiaka a jeho výbave rásť a rozvíjať sa autonómne. Deti presne vedia, čo potrebujú a čo chcú. Vedie ich vnútorná motivácia a intuícia – výbava, ktorá tisícročia viedla ľudstvo až do novoveku.

Čo sa dá urobiť s deťmi, ktoré neprospievajú, alebo pochádzajú z marginalizovaných skupín, inak, keď nemajú záujem učiť sa?

Miroslav Sopko:

Všetky deti sa rodia s túžbou po učení a vzdelávaní, aj tie vo vylúčených komunitách. Možno mnohým chýba vzor rodičov učiť sa z kníh a hodnota, ktorú formálnemu vzdelávaniu pripisujú. Na údajnom neprospechu týchto detí sa v najväčšej miere podieľa práve škola. A to aj napriek často úprimnej snahe všetkých pedagógov. Vstupom do školy tieto deti zistia, že za ostatnými deťmi zaostávajú o niekoľko rokov a ten ich náskok nemajú šancu dobehnúť počas celej školskej dochádzky. Škola je pre ne teda zdrojom neúspechu. Uveria tomu a zmieria sa s tým, že snažiť sa nemá zmysel.

Anton Adamčík:

Toto sa môže úplne zmeniť, pokiaľ by sme tieto deti pozvali do vekovo zmiešaných kolektívov detí, kde sa neočakáva, že v istom veku majú čokoľvek vedieť. Tu neexistujú ročníky, existujú len rôzne deti s rôznou úrovňou nejakých vedomostí, zručností a hodnôt. Tu sa deti neporovnávajú navzájom, ale inšpirujú tým, čo vedia. Porovnáva sa každý sám so sebou, aký pokrok urobil oproti včerajšku. Vieme si predstaviť malého rómskeho chlapčeka, ktorý príde domov s rozžiarenými očami, aby svojej mame vyrozprával, čo sa mu dnes zase podarilo v škole. Vnútorná motivácia dokáže zázraky, súčasná škola ju, žiaľ, práve zabíja.

Čo presne by EDUvolúcia mohla priniesť? 

Miroslav Sopko:

Ide o novú formu riadenia vzdelávacieho systému. Niečo akoby nové ministerstvo školstva s vlastnou sieťou škôl. Tento systém má zastrešiť väčšinu už dnes experimentujúcich škôl a pedagógov, ktorí napriek odporu systému vnášajú do vzdelávania ľudskosť a inovácie. Je už veľa takých, ktorí robia mimoriadne cenné veci, ale robia to skryto pred verejnosťou, často z obavy, aby si ich úrady nevšimli a nezačali im robiť problémy.

Anton Adamčík:

Myslíme si, že „svieca nemá byť pod stolom, ale na stole, aby prinášala svetlo“. Pre nich a pre ďalších do budúcna vytvárame priaznivé podporujúce prostredie tak, aby každý v novom systéme mohol maximálne rozvíjať svoj potenciál a takpovediac „svietiť na stole“. Nielen deti, ale aj pedagógovia, rodičia, komunity, obce, regióny, podnikatelia, politici.

Nový systém prináša vzdelávací trh, ktorý umožní väčší výber možností vzdelávania pre deti a študentov na princípe ponuky a dopytu. A tiež partnerstvo medzi pedagógom, žiakom a rodičom. Vzniknú vlastné samosprávy na celo-územnej i lokálnej úrovni, v ktorých bude mať rovnakú silu hlasu žiak, rodič, pedagóg, zriaďovateľ alebo zamestnávateľ. Pôjde teda o samoriadený systém. Samoriadené majú byť aj už spomínané kolektívy detí rôzneho veku, navrhujeme od 3 do 18 rokov.

Miroslav Sopko:

Keďže ide o vzdelávací trh, budú v ňom rôzne typy tzv. EDUték. Takto sme pomenovali vzdelávacie prostredia namiesto tradičných tried a škôl. Ide o priestor, kde sa informácie, znalosti a múdrosti zhromažďujú na strane tých, ktorí ich už spracovali a dokážu ich ponúknuť tým, čo po nich túžia. Niektoré EDUtéky budú v režime podobnom tradičnej škole, iné budú v režime slobodných samoriadených škôl, alebo si študent bude kombinovať a viesť svoje vzdelávanie úplne sám.

Bude ale potrebné preškoliť tie desaťtisíce učiteľov… dá sa to naozaj takto plošne?

Miroslav Sopko:

Preškoľovať súčasných učiteľov neplánujeme. Do nového systému budú prichádzať tí, ktorí už dnes pracujú inovatívne a chcú do nového systému vstúpiť. Tu ich čaká široká ponuka možností rozvíjať sa. Môžu absolvovať kurzy koučovacieho prístupu, mentoringu, lektoringu, trénerstva, etikoterapie, životológie, facilitácie, nenásilnej komunikácie a ďalších. Ponuka bude aj pre rodičov.

Čo s rodičmi, ktorí s tým nebudú súhlasiť?

Myslíme si, že do nového systému nebudú rodičia s deťmi okamžite nejako húfne utekať. Minimálne z opatrnosti. Čo je nakoniec dobré. Zostanú v tradičnom systéme a budú pozorovať, čo sa deje v novom systéme. Rozhodnú sa vstúpiť k nám vtedy, keď si budú istí, že robia správny krok.

Spomínali ste, že EDUvolúcia má mať niečo ako vzdelávací trh. Trh, to ale znie ako niečo komerčné, súkromné… znamená to nejakú divokú privatizáciu škôl a platenie za vzdelávanie? Budú si to môcť dovoliť zas len bohatšie rodiny?

Anton Adamčík:

Nie. Princíp ponuky a dopytu vytvára diverzitu – teda možnosti výberu toho najlepšieho pre klienta na trhu, a tým je študent alebo žiak v zastúpení rodičom. Tí, ktorí budú ponúkať vzdelávacie služby, na tom nezbohatnú. Väčšina bude platená cez normatív na žiaka, rovnako ako dnes v štátnych školách. Samozrejme, ďalšie financie budú prichádzať od podnikateľov alebo z fondov na rôzne projekty.

Kto celé bude riadiť? Či len „samospasiteľný“ trh?

Miroslav Sopko:

So samospasiteľným trhom v hospodárstve máme rôzne skúsenosti. Je jasné, že je potrebné ho regulovať, ale doterajšia regulácia štátnymi orgánmi trhu veľmi nepomáha. Vždy je tam riziko korupcie alebo nekompetentných zásahov len preto, že úrad dôsledky svojich rozhodnutí priamo nenesie. Na druhej strane, trh bez regulácie ovládnu najsilnejší hráči a nastolia monopol.

Anton Adamčík:

Preto vzdelávací trh sa bude „samoregulovať“ prostredníctvom vlastných samosprávnych orgánov, v ktorých budú mať zastúpenie a rovnakú silu hlasu všetky skupiny účastníkov trhu. Ako sme spomenuli – študenti, pedagógovia, rodičia, ale aj zamestnávatelia alebo certifikačné autority.

Aj tak si zo skúseností málokto vie predstaviť, že by sa v samospráve dokázali ľudia na niečom dohodnúť. Nebolo by lepšie, keby niekto prosto zavelil?

Áno, je ťažké sa na niečom pozitívnom zhodnúť, vidíme to v politike, ale aj napríklad na domovej schôdzi. Tu ale stačí, keď sa členovia dohodnú na tom, čo určite nechcú. Keď si stanovia akési hranice, za ktoré sa už nesmie. Niečo, čo nie sú ochotní tolerovať. Na pozitívnych veciach sa samospráva zhodnúť nemusí, nie je to nevyhnutné, pretože pozitívne veci budú robiť iba tí, ktorí sa dobrovoľne zapoja a záväzky si zapíšu do zmluvy. Potom sú to už záväzky tých, ktorí sa pod ne zapísali. V opačnom prípade, teda, že by sa hlasovalo väčšinovým princípom, musela by sa menšina podriadiť väčšine, čo by nebolo v poriadku.

Je niečo také niekde na svete? Aké šance má EDUvolúcia, aby fungovala v praxi?

Miroslav Sopko:

V tejto podobe nie. EDUvolúcia je predovšetkým nový unikátny systém riadenia a organizácie vzdelávacieho systému. V podobe, akú navrhujeme, neexistuje nikde na svete. No zároveň nie je teóriou bez opory v praxi. My staviame na skúsenostiach už existujúcich škôl a foriem vzdelávania. Navrhujeme postaviť úplne nový samostatný nezávislý systém, ktorý bude fungovať súbežne s už existujúcim, ako alternatíva. Toto je to unikátne, čo nikde nie je. Aké máme šance? Veríme, že je to otázka najbližších rokov…

Aké deti by mohli po zavedení EDUvolúcie vyrastať? V čom budú iné, lepšie?

Anton Adamčík:

Budú samostatnejšie, sebavedomejšie, aktívnejšie. Budú angažovanejšie a schopné úspešne spolupracovať na zveľaďovaní obce, krajiny, sveta. Budú so zápalom pracovať pre spoločnosť, pretože to bude ich vnútorná motivácia a budú mať z toho radosť…

Miroslav Sopko:

Budú sa radi učiť, čo bude v nastávajúcom období požiadavka pracovného trhu, neustále sa vzdelávať, ale takisto sa nebudú báť prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutia, čo je nevyhnutným predpokladom aktívneho občianstva, tak potrebného v demokratickej spoločnosti.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

EDUvolúciu a ich aktivity nájdete tu: https://eduvolucia.sk/

Korektúry: Katarína Málková