Stáva sa bežným javom, že ľudia majú o sebe vyššiu mienku, na akú stačia ich morálne a intelektuálne schopnosti.

Žijeme v právnom štáte?

Ako by sa dalo pozrieť na témy a aktuálne dianie z hľadiska práva, ale aj na rušenie Úradu špeciálnej prokuratúry a iné otázky, som sa spýtala Patrika Števíka, právnika a sudcu…

Patrik, Váš názor na problematiku právneho štátu v našej krajine je všeobecne známy. Podľa Vášho tvrdenia je právny štát v našom spoločenskom vedomí mŕtvy. Čím si to vysvetľujete?

Fundamentálnou príčinou je nepochopenie prínosu vedecko – technickej revolúcie. Kvalitatívnu zmenu života v celom európskom priestore sme pochopili ako útek od duchovna a intelektu. Ako malé deti s rozžiarenými očami sme sa vrhli na obchody preplnené tovarom, obrázky a videá na internete či sociálne siete v mobilných telefónoch. Produktom tohto šialenstva sa stal konzumný skepticizmus, ktorý pripútal človeka iba k matérii a zmyslovému vnímaniu bez duchovnej nadstavby a túžby po pravde.

Následkom tohto procesu je aj nízke právne vedomie občanov našej krajiny prepojené s diskutabilnou morálnou kvalitou spoločnosti. Neznalosť toho, čo nazývame právnym štátom, je všeobecným javom, čo má za následok akceptovanie protiprávneho konania a krivenie právnych princípov mediálnou a politickou mocou. Porušovanie prezumpcie neviny, pomsta, umlčovanie iného názoru, lož či verbálna šikana sa stali bežnou súčasťou mentálneho sveta veľkého množstva občanov, ktorí si vybíjajú svoju frustráciu a zlosť na svojom okolí.

Degradácia ľudského ducha zašla až tak ďaleko, že ako spoločnosť ani netušíme, v akom intelektuálnom a morálnom suteréne sme sa ocitli. Niektoré skupiny spoluobčanov sú dokonca fanaticky presvedčené, že európsky človek žije úžasnú dobu novej a modernej Európy a právny štát je len to, čo slúži ich presvedčeniu, ktoré často odporuje absolútnym hodnotám prirodzenosti či ľudskej dôstojnosti. Je mimo rozsah ich vnímania, že inštitút právneho štátu je tu na to, aby korigoval aj ich správanie. Tieto typy charakterizuje upínanie sa iba na úlomky ontologickej úplnosti.

Je teda Slovensko ešte právny štát?

Aj vďaka niektorým statočným a zanieteným odborníkom z oblasti práva, ktorí aj za cenu straty vlastného komfortu vytrvalým spôsobom obhajujú princípy právneho štátu, je ešte inštitút právneho štátu stále živý. Prispieva k tomu aj súdnictvo, ktoré napriek mnohým problémom funguje ako celok na dobrej úrovni.

Vidíme ale, že mnohí právnici sa začali o právny štát obávať až po posledných voľbách. Napríklad bývalí ministri spravodlivosti Mária Kolíková či Viliam Karas.

Právny štát je zárukou, že demokratické a právne princípy budú zaručené bez ohľadu na ideológiu a politickú moc. Vami spomínaní ministri spravodlivosti vložili svoje schopnosti do služieb politickej moci, ktorej cieľom bola pomsta na úkor spravodlivosti, masívne porušovanie ľudských práv, cenzúra, zámerné zbavenie občana možnosti brániť sa v riadnom súdnom konaní proti opatreniam štátu počas pandemického obdobia, či dehonestácia a trestanie ľudí s opačným názorom. Je nutné veľmi citlivo rozlišovať, či sa o právnom štáte vyjadruje osoba politicky angažovaná alebo osoba bez ideologického či politického kontextu.

S trestaním za iný názor máte osobnú skúsenosť, keď ste boli disciplinárne potrestaný za Vašu výzvu prezidentke Čaputovej. A bol to práve bývalý minister Karas, ktorý si Vaše potrestanie vyžiadal.

Áno, aj moje potrestanie je dôkazom o skutočnom presvedčení ľudí, ktorí majú v dnešnej dobe obavu o právny štát v Slovenskej republike. Môj prípad je len jedným z viacerých účelových trestaní nepohodlných sudcov, ktoré sa udiali od roku 2020. Žijeme v dobe, v ktorej majú rozhodujúci význam slová, sľuby či marketing. Mnohým občanom to stačí. Už im neostávajú morálne sily na sebaúctu a kritické myslenie, aby konfrontovali slová so skutkami. Tento proces si totiž vyžaduje určitú intelektuálnu námahu a preto konzumne zameraný občan tento rozpor medzi slovami a skutkami nemôže postrehnúť. Stáva sa obeťou manipulácie.

Ale mnohí si túto skutočnosť neuvedomujú a myslia si, že obeťami manipulácie sú tí druhí.

Nie sme to, čo si o sebe myslíme, že sme, ale to, ako konáme. Ľudia si často o sebe myslia, že sú demokraticky zmýšľajúci a ctia si hodnotu slobody, ale zároveň sa identifikujú so skupinami, ktoré inak zmýšľajúcim nadávajú a dehonestujú ich, agresívnym a nevkusným spôsobom presadzujú svoje názory, preukázateľne klamú a zavádzajú či presadzujú cenzúru. V takom prípade sa, bez ohľadu na svoju mienku o sebe, stávajú tiež totalitne zmýšľajúcimi jedincami. Stáva sa bežným javom, že ľudia majú o sebe vyššiu mienku, na akú stačia ich morálne a intelektuálne schopnosti.

Možno majú mnohí aspoň dobrý úmysel…

Dobrý úmysel bez múdrosti a oddanosti pravde už dopomohol k moci mnohým totalitám.

Ako sa pozeráte na kvalitu súdnej moci v našej krajine? Môže byť občan spokojný a cítiť sa bezpečne?

Napriek masívnej a ideologicky účelovej dehonestácii súdnej moci od bývalej ministerky Kolíkovej či predsedu Súdnej rady SR Jána Mazáka môžem ubezpečiť občana, že súdnictvo v našej krajine funguje kvalitne. Pri jeho hodnotení treba zohľadniť skutočnosť, že Slovenská republika patrí medzi krajiny s najväčšou súdivosťou na európskom kontinente. Napriek tomu je slovenská justícia niekde okolo polovice medzi krajinami Európskej únie ohľadne dĺžky konania.

Za nespokojnosťou verejnosti s činnosťou nášho súdnictva sú často prehnané očakávania sporových strán a štvavá mediálna a politická kampaň, ktorej cieľom je ovládnutie súdnej moci cez umelé vyvolanie nespokojnosti v radoch verejnosti. Samozrejme, aj justícia v našom štáte má čo zlepšovať vo viacerých oblastiach, najmä v rozhodovaní o politických kauzách, kde existuje masívny politický a mediálny tlak.

Spamätalo sa už slovenské súdnictvo z rany, ktorú mu zasadila policajná akcia Búrka v roku 2020?

Myslím si, že spamätalo. Aj táto policajná akcia potvrdila, že naša justícia nemá taký problém s korupciou, ako sa verejnosti snažili nahovoriť politickí predstavitelia od roku 2020, ktorí avizovali ďalšie veľké zásahy voči sudcom. Ukázalo sa, že išlo iba o búrku v pohári vody. Doteraz bol z asi dvanástich obvinených sudcov právoplatne odsúdený iba jeden a k ďalším politicky želaným zásahom už neprišlo. Poukazujem na to, že na Slovensku máme okolo 1 400 sudcov.

Je teda slovenské súdnictvo dôveryhodné?

Áno.

Ako sa pozeráte na aktuálne dianie? Bežný človek, ktorý chodí do práce nemá asi čas a možnosti pochopiť do hĺbky snahy o zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry, či zmeny v trestnom zákone. Hlavné médiá prinášajú pohľad, akoby sme tu vlastne s demokraciou skončili.

Na tému rušenia Úradu špeciálnej prokuratúry sa už vyjadrovali renomované trestnoprávne autority ako sudcovia Peter Šamko a Marcela Kosová či dekan Právnickej fakulty UK Eduard Burda. Sú to ideologicky a politicky nezaťažení odborníci, ktorí sledujú iba odbornú právnu rovinu. Podotýkam, že dekan Eduard Burda sám navrhol Daniela Lipšica za kormidelníka Úradu špeciálnej prokuratúry. Pripájam sa k názorom týchto právnych autorít.

Je nemysliteľné, aby v krajine s takou nízkou úrovňou právneho vedomia a politickej kultúry, stálo vyšetrovanie korupčných a politických káuz na špeciálnych zložkách, akou je aj Úrad špeciálnej prokuratúry. Existencia týchto inštitúcií je veľkým rizikom, že sa stanú nástrojom politickej moci. Vytvárať politický tlak na niekoľko desiatok prokurátorov sústredených na jednom mieste je ľahšie, ako dostať pod kontrolu prokurátorov pôsobiacich po celom Slovensku.

Každý, kto uprednostní zrušenie týchto rizikových inštitúcií pred ambíciou ich ovládnuť, má moju podporu. Je veľavravné, že takéto nesystémové špeciálne inštitúcie väčšina Európy odmieta. A určite nie preto, že v iných štátoch neexistuje korupcia.

Ale existujú aj zástancovia týchto špeciálnych inštitúcií. Ako sa v tom teda zorientovať?

Iba pomocou intelektuálnej činnosti. Predstierať môžeme čokoľvek, ale nie všetko môže byť predstierané. Zástancovia špeciálnych inštitúcií môžu predstierať ich potrebu a funkčnosť. Ale fakty hovoria jasnou rečou. Aj z množstva rozhodnutí Ústavného súdu je zrejmé, že špeciálne orgány v podmienkach Slovenskej republiky zlyhali. Zásadné zrýchlenie konania oproti klasickým inštitúciám či ich väčšia špecializácia sa účelovo preceňuje. Aký väčší dôkaz o spolitizovaní Úradu špeciálnej prokuratúry potrebujeme ako ten, že do jej čela bol diskutabilným spôsobom ustanovený dlhoročný politik vo výkone trestu?

Je z Vášho pohľadu správne schvaľovať tieto zmeny v trestnej politike štátu v skrátenom legislatívnom konaní?

Po devalvácii právneho štátu v rokoch 2020 – 2023 a masívnom zneužívaní inštitútu skráteného legislatívneho konania by som bol pri využívaní tohto inštitútu veľmi opatrný. Nevidím dôvod, prečo by sa navrhované zmeny nemohli prerokovať štandardným legislatívnym procesom.

Podľa vyjadrenia JUDr. Petra Šamka sa mi zdá, že navrhované zmeny v trestnoprávnej oblasti, týkajúce sa trestných sadzieb, nás v trestnej politike štátu priblížia k Rakúsku či Českej republike a ďalším štátom EÚ. Chápem to správne?

Pochopili ste to správne.

Ale na námestiach to vyzerá, akoby sa u nás likvidoval právny štát. Čím to je?

Je to tým, že demokratický režim umožňuje občanom slobodne vyjadriť vlastný názor. Aj formou protestných akcií. V právnom štáte by nikto nemal byť za prejavenie vlastného názoru trestaný, dehonestovaný a šikanovaný. Tieto praktiky tu boli praxou posledné štyri roky, keď predstavitelia vládnej moci protestujúcich zosmiešňovali a nadávali im. Verím, že aktuálna vládna moc bude právo občana na protest rešpektovať. Rád by som upriamil pozornosť na jednu dôležitú skutočnosť. Aktuálna vládna moc sa netajila možnosťou zrušenia špeciálnych inštitúcií už pred voľbami. A keďže zostavila vládu, dostala demokratický mandát od voličov aj na zmeny v tejto oblasti.

Skôr som mala na mysli, či protestujúci ovládajú problematiku, ktorá je predmetom protestov.

Nie som kompetentný vyjadrovať sa k právnym znalostiam protestujúcich. Ale o právnom bezvedomí, ktoré plošne panuje medzi našimi občanmi, som sa už vyjadril.

Prezidentka Zuzana Čaputová vystúpila v parlamente s kritikou zámeru meniť trestnoprávnu politiku štátu. Dokonca sa radila s odborníkmi z právnej oblasti.

S pocitom jemnej opatrnosti hodnotím vystúpenie Zuzany Čaputovej iba ako politickú manifestáciu hlavy štátu. Svedčí o tom aj okruh politicky zaťažených právnikov, s ktorými sa radila. Zvykli sme si, že na Slovensku sa odbornosť vybratých odborníkov posudzuje odbornosťou toho, kto vyberá.

Vidíme aj tlak Európskej únie a opozície, ktorá sa dokonca snaží v Bruseli navodiť stav, ktorý nám pozastaví čerpanie zdrojov.

V poslednom období je bežnou praxou Európskej únie, že nedostatočne lojálne krajiny kritizuje za často vymyslené porušovanie princípov právneho štátu a naopak, v štátoch absolútne oddaných politike Európskej únie, sa skutočné porušovanie princípov právneho štátu prehliada. Súvisí to s uplatňovaním často neprijateľného univerzalizmu neprimeraným centralizmom a používaním dvojakého metra. Nenechal by som sa touto aktivitou Európskej únie vyrušovať. Jej kompetencie sú jasne dané.

V spoločnosti zarezonoval príbeh študenta právnickej fakulty, ktorý si dovolil nesúhlasiť s dekanom a reakcia predsedu vlády Roberta Fica. Ako je to so slobodou prejavu v tomto prípade?

Právny štát priznáva aj študentovi právo slobodne vyjadriť svoj názor na čokoľvek. Teda aj polemizovať a nesúhlasiť s dekanom fakulty. Reakciu predsedu vlády považujem za unáhlenú a nešťastnú, v dôsledku ktorej vznikla zbytočná kauza.

Spomenuli ste predsedu súdnej rady prof. Jána Mazáka. Ako je to s jeho avizovaným odvolaním?

Po odvolávaní z postu predsedu súdnej rady koncom roka 2023 je zrejmé, že Ján Mazák už nemá sudcovskú podporu v tomto orgáne. Vzhľadom k tomu, že Súdna rada SR je garantom nezávislosti súdnej moci, je vylúčené, aby na jej čele stál manažérsky a odborne indisponovaný politik, ktorý presadzuje svoje ideologické presvedčenie na úkor princípov právneho štátu. Opakované pochybenia Jána Mazáka v pozícii predsedu Súdnej rady SR sú všeobecne známe. Vidím ako zlyhanie súčasnej vládnej moci, že Ján Mazák ešte nebol zo Súdnej rady SR odvolaný, čím je naďalej ohrozená funkčnosť tejto inštitúcie, ako aj nezávislosť súdnej moci.

V súčasnej dobe vojnových konfliktov je na pretrase inštitút medzinárodného práva. Mám pocit, akoby bol zbytočný.

Na vysokej škole nám vysvetľovali, že medzinárodné právo je zdrap papiera, ale tešme sa, že ho máme. Ustanovenia medzinárodného práva síce nedokážu odradiť veľmoci k vojenským agresiám, ale vďaka existencii medzinárodného práva máme pravidlá, podľa ktorých vieme takéto konanie posúdiť a morálne odsúdiť.

Na to, aby človek dokázal pochopiť príčiny vojenských agresií a konfliktov nestačí poznať medzinárodné právne normy. Alebo sa mýlim?

Aby sme mohli pochopiť príčiny vojenských konfliktov, je nutné poznať vojenskú históriu a zákonitosti geopolitiky. Ak chceme pochopiť príčiny a následky súčasných vojenských konfliktov, je nevyhnutné podrobne sa oboznámiť s dejinami geopolitiky minimálne od konca druhej svetovej vojny. Takmer vždy je jednoduché určiť vojenského agresora. Ale ťažšie je zadefinovať, kto všetko je za konkrétnu vojnu zodpovedný. A v akej miere. To už vyžaduje od nás intelektuálny výkon a znalosť všetkých faktov, súvislostí a geopolitických zvyklostí. Iba kritické myslenie a dostatočný súbor vedomostí v kontexte nás ochránia pred propagandou, manipuláciou, dvojakým metrom a zjednodušenými naratívmi. Potom sa nám nestane, že uveríme verejnosti podhodeným lživým sloganom o nevyprovokovaných vojenských agresiách, alebo o priznaní práva okupantom na sebaobranu proti okupovaným.

Nie je pre Vás ťažké žiť v dnešnom svete?

Život nie je ľahký pre nikoho z nás. To ale nie je dôvod, aby sa z neho netešili. Vnímam ho ako výzvu. Ako to správne vystihla česká filozofka Anna Hogenová, v akejkoľvek dobe je nutné žiť zo svojho vlastného prameňa. A o to sa snažím.

Poznáte východisko z morálnej a duchovnej krízy, v ktorej sa celý náš kontinent ocitol?

Skôr či neskôr sa európsky človek nabaží moderných technických a ideologických hračiek, ktoré mu z každej strany propaganda vtláča do pozornosti, len aby zbavila človeka túžby po kritickom myslení a pravde. Už v dnešnej dobe vidíme, že mnohí z nás precitli a snažia sa roztrhnúť putá konzumného skepticizmu, ktorý na chvíľku človeka zabaví, ale neurobí ho šťastným. Vnútorné pochybnosti nahlodávajúce konzumný spôsob života nás po určitom procese privedú späť k sebe samým.

Sebasúcit a pud sebazáchovy mnohých prinúti opäť precitnúť v platónskej starostlivosti o vlastnú dušu a začať si klásť tie správne otázky. K pravdivým odpovediam už potom nie je ďaleko. Nie je to prvýkrát, čo ľudské spoločenstvo upadlo do ontologickej depresie a nie je to naposledy, čo vstane z popola.

So svojimi kolegami ste napísali knihu Agonia iustitiae, ktorú ocenili aj osobnosti Ján Drgonec či Peter Weiss. Myslíte si, že obsah knihy ostane iba manifestom doby, ktorú sme nedávno žili alebo bude treba napísať jej pokračovanie?

Chcel by som veriť, že ďalšie diely nebudú potrebné.

Pripravila: Martina Valachová