Hejt nie je o človeku, ktorého hejtujete, ale o vás.
V ostatnom čase pribúda veľa článkov o nenávistných komentároch na internete, o hejtovaní. Hejt, hejtovanie pochádza z anglického slova to hate, čo znamená nenávidieť. Nenávisť považujem za jednu z najhorších ľudských vlastností. Kvôli nenávisti vznikajú vojny, ľudia, ktorí sa voľakedy mali radi, si nevedia prísť na meno, a často sa rozhádajú aj celé rodiny.
Hejtom vyjadrujeme nesúhlas s tým, čo si myslí ten druhý. Snažíme sa ho presvedčiť o vlastnej pravde, lebo len tá je správna a najlepšia?
Keďže ma zaujíma správanie sa ľudí, urobila som si prieskum, kto sú hejteri. Taký svoj vlastný, súkromný.
Čo som v prieskume zistila?
Najhoršie a najnenávistnejšie komentáre píšu ľudia s tými najkrajšími profilovými fotkami. Na nich sú rozkvitnuté záhrady, deti, fotky z dovoleniek alebo zvieratá. Rozmýšľala som nad tým, či by dokázali nahlas prečítať svojim deťom to, čo napísali do komentára inému človeku. Či sa na druhý deň nebudú za to hanbiť.
Ale je možné, že je to len môj uhol pohľadu. Možno sa večer pred rodinou pochvália, ako dnes na internete vynadali trom ľuďom.
Hejtujeme preto, že to vidíme robiť ostatných?
Keď si prečítame viac negatívnych komentárov, máme pocit, že môžeme negatívne komentovať aj my? Alebo si len sadneme za počítač, aby sme na cudzích vyventilovali všetok svoj hnev, ktorý máme na svojho šéfa, kolegu alebo manželku. Dokázal by hejter povedať do očí inému to, čo napíše? Myslím, že nie.
Anonymita je teda to, čo nám dovoľuje napísať hocičo? Dostávame sa tým do akéhosi začarovaného kruhu. Napíšem niečo negatívne, aby som vyventiloval svoju zlosť. Ťažko predpokladať, že za niečím negatívnym mi niekto napíše niečo pekné. Jeho reakcia bude znova len hejt. A tým pádom svoj hnev síce vyventilujem, ale ďalší dostanem od niekoho iného späť.
Hejt nie je o človeku, ktorého hejtujete, ale o vás.
Keď sa vám v niečom nedarí a niekto iný sa pochváli svojím úspechom, vznikne u vás pocit závisti. Prečo on áno a ja nie? Tak mu to aspoň znepríjemním, nech si nemyslí, že je taký úžasný.
Rada si prečítam, ako iní varia kapustnicu. Komentáre typu, že do kapustnice sa určite nedáva zemiak, smotana, slivky, hríby, zaplavia okamžite celý príspevok. Každý je presvedčený, že to, čo robí a ako to robí, je to najlepšie. Namiesto toho, aby vyskúšal niečo nové, a prípadne zistil, že sa to dá robiť aj inak a možno dokonca lepšie.
Mnohí ľudia sú dnes tak presvedčení o svojej pravde, že si prečítajú len nadpis článku a hneď dávajú svoje rady a komentáre. Pritom článok nečítali a hejtujú, aj keď nevedia čo.
Niekto zverejní post, ako si zariadil obývačku.
Chápem, že sa ho dotkne, keď iný napíše, že nič horšie v živote nevidel. Našťastie však celé ľudstvo nemá rovnaký vkus, to by bolo veľmi zlé. Je úplne v poriadku, že sa niekomu nepáči to, čo mne. Prečo ma zneistí, keď niekto ofrfle môj obľúbený zelený koberec? Znamená to nedostatok sebavedomia? Alebo je za tým výchova rodičov, ktorí ma naučili, aby mi záležalo na názore iných? Alebo je to tým, že dnes som sa ešte s nikým neporozprával, idem sa pohádať na internet? Alebo niečo iné?
Možno existuje štúdia, ktorá skúmala vzťah medzi pocitom šťastia a množstvom publikovaných nenávistných postov za jeden deň. Dnes to nestálo zaveľa, dnes som si rypol len do troch ľudí, zajtra sa polepším a dám osem.
Ešte jednu zaujímavú skutočnosť som pri svojom prieskume na tému hejt zistila.
Po polhodine, strávenej čítaním komentárov, som sa musela ísť prejsť. Začala som cítiť napätie v žalúdku.
A čo robiť, keď mi niekto napíše nenávistný komentár?
Vždy existuje možnosť nereagovať na to, čo napísali iní (tí zbehlejší nereagujú a často sa dočkajú, že sa ich zastane niekto iný). Dokáže ma naozaj až tak dostať do nepohody človek, ktorého nepoznám a ktorý možno ani nie je skutočný? Veď všetci vieme, že existujú falošné profily, ktoré slúžia len na to, aby rozdúchavali emócie na diskusných fórach a ich cieľom je mať čo najviac príspevkov pod postami.
Samozrejme, je to každého osobná vec, ak vám to vyhovuje, robte to ďalej, ak vás to zraňuje, nerobte to.
Mgr. Zuzana Gažová, psychologička – Viac informácií a možnosť konzultácie TU
Tu nájdete texty zamerané na prácu s traumou:
Korektúry: Katarína Málková