ZAMYSLENIA

Sú to ZLODEJI! Nemajú IQ vyššie ako kopírka od Minolty z 1987-eho. Tá dokaže presne to isté, čo oni. Raz keď na to nemám, tak ticho sedím, šúcham nohami a idem robiť niečo iné. Narážam teraz najmä na plagiátorov v kreatívnej sfére, čo vykrádajú úspešné značky.

Ja som začala nosiť okuliare, keď som mala desať rokov. Rodičia tvrdili, že to bolo z čítania - milovala som totižto knihy a furt do nejakej „čumela“, dokonca aj v noci pod paplónom s baterkou. Teraz, s odstupom času, mi je jasné, že to bola skôr genetická predispozícia... ocko bol tiež krátkozraký a brat dokonca kvôli silnej krátkozrakosti prišiel úplne o zrak a už päť rokov je ako nevidiaci invalidný dôchodca.

Vo vedomom tvorení, nejdeme cez hnev, obviňovaní, hľadaní vinníka, schovávaním sa za procesy a pravidlá, to sú nástroje ega. Vedomá cesta je cez hľadanie riešení, poučenie sa z chýb. Vytvorením priestoru, kde počúvanie je prirodzené, pochopiť a rešpektovať ostatných a ich pohľad. Vízia a ciele vedomých firiem sú vznešenejšie, než len maximalizovať zisk, cieľom je vytvoriť ekosystém.

Mudrci hovorili „teraz je ten správny čas na online vzdelávanie“. Naozaj? Až teraz? A čo doteraz? To akože do pondelka som bol diletant, a od utorka je zo mňa renesančný vzdelanec? Vďaka 3 videonávodom ako na to a hento? Nemal som chuť a ani čuch. U mňa jedine Netflix/HBO webináre. Do každej domácnosti.

Sociálne siete fungujú tak, že každému je podsúvaný obsah, ktorý sa mu páči, ktorý komentuje a zdieľa. Tým ľudia znášajú riziko, že ak venujú zvýšenú pozornosť negatívnym veciam, ktoré zdieľajú a komentujú, bude sa im naďalej taký obsah podsúvať.

Slovákov v Saudi je naozaj ako šafranu, nemáme tam ambasádu, ani v podstate žiadne obchodné styky, a tak väčšina z nás, čo sme sa tam našli, sme boli práve manželky expatriantov, ako sa cudzincom, žijúcim tam, hovorí.

„Voniaš stále rovnako. Ako starý dom v prekrásnej vidieckej prírode obklopený zelenými kopcami. Kdesi v benátskom regióne. Je v ňom drevená podlaha a knižnica plná starých kníh viazaných v koži. Má otvorené veľké francúzske okno smerom do záhrady a dovnútra prúdi vôňa čerstvo pokosenej trávy. A sena, machu a záhradných kvetín. Dávno sme sa nevideli, ale tvoju vôňu si budem pamätať do konca svojho života.“

O slobode som písala viackrát. Sloboda je prevzatie zodpovednosti za svoj život. Ak sa zodpovednosti vyhýbame, budeme musieť akceptovať skutočnosť, že sa budeme neustále cítiť ako obeť. Zvolili sme si slobodne, mali sme právo slobodne sa rozhodovať. Prečo sa máme, teda potrebu cítiť ako obeť?

Možno by to bolo riešenie aj na Slovensku. Rozmýšľam, že pošlem tento blog ako otvorený list nášmu premiérovi. Alebo mi v tom môžete pomôcť zdieľaním. AK sa k nemu dostane z viacerých strán, tak bude väčšia šanca, že si to všimne.

Príbeh o Zoji, dospievajúcom dievčati, ktoré sa trápi kvôli nadváhe, bude znieť tak trochu rozprávkovo.  Ale je v ňom zachytená moja reálna skúsenosť.

Spomenie si niekto aj na mňa? Prešlo mi hlavou, keď som videla, ako moje tri bonusové deti chystajú darčeky pre svoju mamu ku dňu matiek. Bolo mi z toho aj trochu smutno. Veď aj ja pre nich varím, periem, vymýšľam zábavky. Všimol si to vôbec niekto? Ja viem, nie som ich ozajstná mama, ale starám sa o nich každý druhý týždeň. To sa nepočíta?

Oznámené, podčiarknuté, sčítané. Udalosť, doteraz pre mňa nepredstaviteľná, je viac než reálna. A čo teraz s tým sa pýtam… Ja, workoholik, čo nevie obsedieť len tak nečinne. Lomcujú mnou zmiešané pocity. Bolesť, strach, smútok, sklamanie. Dokolečka dokola.

Poznáte ten výrok: „ Všetko, čo naozaj potrebujem  vedieť, som sa naučil v materskej škole!“ Čím dlhšie som, počas korony so svojím dieťaťom, tým viacej tomuto výroku verím. ČO SA MOŽEME, MY DOSPELÍ, NAUČIŤ OD DETÍ? Ihneď sa Vám objaví námietka: „Čo sa hentá chce učiť od detí, veď my rodičia vychovávame!“ To je hlboké nedorozumenie.  My ideme len príkladom.  Keď …

Keď pred mesiacom vyhlásili karanténu, nevedela som si predstaviť, ako to zvládnem s mojími bonusovými deťmi. Žijeme totiž v komponovanej rodine. To znamená, že okrem deväťmesačnej Olivky, mám ešte tri bonusové deti; Alexis (6), Liselot (8) a Vincent (11).  

Predstavujem si, že som v kine a pozerám sa ako divák na nový film. Neviem, ako skončí a nemyslím na to, pretože to vedieť nemôžem. Vyvarujem sa očakávaní, pretože tie určujú, čo prežívame. Ak očakávame problémy, na problémy sa zameriavame a potom ich aj zažívame. Očakávania totiž určujú, kam smerujeme, či dovolíme našej mysli, aby sa zaoberala tým najhorším scenárom.

V tomto čase každoročne spomalím. Niekedy viac a inokedy menej. Snažím sa dopriať si ten „časový luxus” byť častejšie sama so sebou, so svojimi myšlienkami, poohliadnutím sa a akýmsi zrevidovaním mojej cesty.

Karanténa v krajine vyplavuje kopec pocitov aj sklony k šibalstvu. Fungujeme inak ako sme zvyknutí. Sme pod tlakom. Žartovať a smiať sa akosi nepatrí. Je to neadekvátne, ale darmo. V pamäti rezonujú okamihy, keď nám prišlo hrozne smiešne vždy tam, kde smiať sa bolo tabu. Na omši; na hodine matematiky alebo na speve, keď spolužiak snaživo vydával zo seba zvuky v pevnej viere, že spieva; v divadle; na koncerte vážnej hudby. Stačil minimálny spúšťač, za iných okolností s nulovým efektom.

Ale viete čo? Uvedomila som si, že najlepšie dni máme, keď len tak spolu sme. Keď ja upustím od očakávaní. Keď to necháme len tak plynúť. A za to som vďačná. Lebo či už môj syn bude vedieť premeniť áre na hektáre alebo nie, zážitok vzájomnosti a rodinnej pohody mu dá do života oveľa viac.

Prestáva byť podstatné, kto má aké drahé auto, aký dom, či byt, kto má aké oblečenie, či šperky. Vírus nemá rešpekt pred nikým a pred ničím. Veď aj skvelý Tom Hanks so svojou manželkou leží s koronavírusom v austrálskej nemocnici. Svet má hranice a vírus nie.

Som ohromená online priestorom a nástenkami mojich priateľov. Je strašidelné vidieť do súkromia mnohých a dnes, keď som sa po dlhej dobe stretla s kamarátkou, nevedela som, na  čo sa mám pýtať, pretože mám od nej denne naservírované všetko. Viem, ako sa cíti, viem, kde bola a s kým, viem čo čítala, aký film videla, čo jedla, čo sa jej snívalo. Poznám jej politické názory, viem, kedy je empatická, ako veľmi veriaca, ale aj to, kedy je sebavedomá a naopak, kedy sa bojí. A poznám aj jej značkový klobúk z plachetnice...

Ťažké otázky.  Jedno je však isté. Neskúsiš – nevieš. Plahočenie sa na mieste nič neprináša.  Prílišným váhaním sa môžu rozplývať naše sny o tom čo by sme skutočne chceli. Jedného dňa podobný nápad možno zrealizuje niekto mladší, menej skúsenejší, ale odvážnejší.

Chcem poprosiť všetkých, aby sme tieto posledné dni vydržali a skúsili presvedčiť našich priateľov nevoličov, aby sa postavili a išli voliť. Každý z vás presvedčte aspoň dvoch. Lebo je vás veľa, milí moji, čo nechodíte voliť. Prosím choďte. Lebo aj keď vás politika nebaví, slobodu si treba vážiť a chrániť. Lebo je dôležitá a dejiny ukazujú, že vôbec nemusí byť samozrejmosťou...

Donedávna som bol dobrý otec. Vedel som to, a bol som na to hrdý. Mám 11-ročnú dcéru, ktorá žije s mamou a dochádzam za ňou 140 km tak často, ako sa nám podarí sa vzájomne dohodnúť. Nejde však o pravidelnosť a čas, ktorý s ňou trávim, ale o čosi viac. Ide o lásku, porozumenie a pochopenie, ktoré sa jej snažím dať. Čo sa však stalo, že som zistil, že všetko je inak?

Do nového zápisníka si novým perom ešte v starom roku zapisujem svoj sen o novom živote. Päťkrát do týždňa budem hneď po zobudení cvičiť yogu. Potom budem každý deň písať, každý deň, minimálne... tri hodiny. Telefón bude zatiaľ v letovom režime, ani obraz ani zvuk. O strave, kultúre, jazykoch už ani nehovorím. Tohto roku už určite prečítam Zolu vo francúzštine. Uf, je to super pocit, tak keď toto dám...

Neznášam násilie ako také. Tobôž na deťoch a ženách. No čo to vlastne všetko je? Bitka a znásilňovanie v domácnosti je len špička spoločenskej agresie.

Písal sa rok 1994 a môj anjel strážny sa rozhodol, že mi na Slovensku bude dobre. Po všetkom utrpení, strachu, bolesti a beznádeji ktoré som zažila behom občianskej vojny v bývalej Juhoslávii, mi našiel miesto, kde sa zastavím, odpočiniem, pomaly uzdravím a začnem nový život. Vybral mi Slovensko. Neviem, prečo sa tak rozhodol. Možno pre miernu a prívetivú povahu Slovákov …

Každá jedna maličkosť pomôže a každý jeden človiečik je v tom nápomocný, aby sa vyskladala mozaika. Čo mňa doslovne vytáča, a vidím to denne všade navôkol, sú všadeprítomné nedopalky z cigariet. Nejdem rozoberať samotný akt fajčenia a jeho škodlivé účinky, nielen na zdravie fajčiarov, ani ich bezohľadnosť a arogantnosť, hoci nad nimi často krútim hlavou.

Pred tridsiatimi rokmi sa pokladalo za nutnosť, aby sa mladí ľudia naučili v spoločnosti hýbať do taktu hudby. Sama som absolvovala na strednej škole „venček“ a bola to zaujímavá životná skúsenosť. Už tam bolo vidieť, že niektorí si tanec užívali, iní priam trpeli. Tí, ktorí tanec odmietajú doteraz, si často nechcú priznať, čo je v skutočnosti za tým.

Bol to taký obyčajný nedeľňajší večer. Keď si každý člen rodiny s neprítomným pohľadom vybavuje v hlave začiatok nového týždňa. No len do chvíle, kým mobil nezačal chrliť akosi priveľa správ. Píše syn z Holandska, okamžite som v strehu. „Mami, Kobe Bryant je mŕtvy. Nemôžem tomu uveriť.“ V prvej chvíli som si pomyslela, že ide o hoax.

„ČO VÁS ROBÍ ŠŤASTNÝMI, OKREM ZDRAVIA, RODINY ?“, pýtal sa jedno popoludnie moderátor v rádiu poslucháčov a tešil sa, ako sa to pekne rýmuje. Potom sumarizoval odpovede a od väčšiny sa dozvedel, že „keď nás niekto pochváli“ alebo „keď nám niekto niečo pochváli“. Zamyslela som sa, kedy sa to ŠŤASTIE udialo mne. Presne si pamätám moju prvú spomienku. Dokonca je aj zachytená. Ešte …