O ošklivej princeznej…
Mám za sebou ťažký týždeň… veľa rozhodovania, vybavovania, riešenia. Bola som v piatok večer úplne vyčerpaná, a tak som zatúžila zrelaxovať nejakou oddychovkou. Mala som chuť na českú komédiu, komunikujúc prakticky celý deň po anglicky. Ako som hľadala, YouTube mi ponúkol český film pod názvom „O ošklivé princezně…“
Až neskôr som zistila, že to nie je film, ale rozprávka, ale už som bola príliš unavená, a tak som to nechala tak a pozerala…
Film začínal tým, že pán kráľ mal dve dcéry na vydaj. Tá mladšia bola pôvabná zlatovláska, tá staršia bola „ošklivá“ – mala ryšavé vlasy, sčesané do drdola a okuliare, tzv. popolníky.
Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že to nie je prvýkrát, čo som vo filme zažila, že sa okuliare považujú za synonymum škaredosti, že aj v mnohých iných filmoch európskej či americkej produkcie boli hlavnej hrdinke pricapené na nos okuliare a bola tým pádom označená za neatraktívnu a svojím spôsobom menejcennú, v porovnaní s jej akože krásnymi priateľkami či sokyňami bez okuliarov.
Pamätáte si aspoň na jednu kráľovnú krásy s okuliarmi? Lebo ja nie…
Ja som začala nosiť okuliare, keď som mala desať rokov. Rodičia tvrdili, že to bolo z čítania – milovala som totižto knihy a furt do nejakej „čumela“, dokonca aj v noci pod paplónom s baterkou. Teraz, s odstupom času, mi je jasné, že to bola skôr genetická predispozícia… ocko bol tiež krátkozraký a brat dokonca kvôli silnej krátkozrakosti prišiel úplne o zrak a už päť rokov je ako nevidiaci invalidný dôchodca.
Našťastie, predtým stihol vyštudovať vysokú školu a dlhé roky pôsobil ako profesor na gymnáziu v Dolnom Kubíne. Moderné technológie mu umožňujú vďaka zvukovej karte v počítači stále čítať, písať a komunikovať a všetky moje knihy prešli jeho sitom prv, ako boli odoslané vydavateľovi…
Pamätám si na ten okamih, keď som musela po prvýkrát vstúpiť do triedy medzi spolužiakov s okuliarmi na nose.
Na malej oravskej dedinskej škole nikto vtedy okuliare nenosil a ja som sa tak trochu hanbila, nevediac, ako spolužiaci zareagujú. Pamätala som si, ako na brata, ktorý nosil okuliare prakticky od malička, spolužiaci v škole pokrikovali „okuliarnik indický“ a podobne. Tí moji po mne nepokrikovali a prakticky to nijako neriešili. A tak som to zobrala ako normálnu vec a odvtedy sa okuliare stali súčasťou môjho života.
Nepripadala som si s nimi ani škaredá, ani ošklivá, môj nebohý manžel dokonca tvrdil, že som s nimi krajšia ako bez nich. Skladala som si ich až večer pred spaním a, áno, keď som ich zložila dole pred nejakým mužom, vedel, že sa mu plne odovzdávam…
Môj mladší syn začal nosiť okuliare tiež tak zhruba v tom istom veku. Začal s okuliarmi v okrúhlom ráme a vyzeral v nich tak trochu ako Harry Potter.
Dnes je jedným z najpopulárnejších slovenských stand-up komikov a okuliare sú súčasťou jeho imidžu. Vyštudoval s nimi herectvo na konzervatóriu, aj na VŠMU a kontaktné šošovky používal minimálne pri niektorých predstaveniach a v poslednej dobe už vôbec nie. Laserovú operáciu, momentálne takú populárnu, zatiaľ odmieta.
Jeho manželka, moja nevesta, ju absolvovala. Nie kvôli tomu, žeby sa cítila ošklivá, bola krásna s nimi a je aj bez nich, ale kvôli tomu, že jej okuliare vadili pri športovaní, hlavne pri plávaní, lyžovaní a korčuľovaní. Vytrpela trochu bolesti a je spokojná. Syn to vôbec nerieši a ja tiež nie, hlavne, keď už kvôli veku musím mať tzv. multifokálne sklá, aby som videla na klávesnicu počítača rovnako dobre ako na jeho obrazovku.
Čo už, starneme, ale ošklivé rozhodne nie sme…
A ozaj, chcete vedieť, ako skončila rozprávka o tej ošklivej princeznej, čo nosila okuliare? Nuž, otec kráľ sa rozhodol, že obidve princezné sa musia vydať v jeden deň, aj tá krásna, aj tá ošklivá. Rozhlásil, že ich vydá a na zámok sa ustanovili dvaja potenciálni ženísi. Princ Lumír, básnik, a princ Ramán, čarodejník.
Obidvaja, samozrejme, chceli princeznú Zlatušu, tú mladšiu a krásnu, otec kráľ však múdro rozhodol, že ju dostane ten, kto privedie ženícha aj pre staršiu Pepičku, tú akože ošklivú, s okuliarmi.
A tak princovia odišli. Princ Lumír doma chradol a písal zúfalé verše, až kým neprišiel na nápad, že by si princeznú Pepičku mohol zobrať jeho mladší brat Vítek, ktorý bol slepý a tak mu mohlo byť jedno, že je ošklivá.
Vítek súhlasil a keďže Pepička mala naozaj dobré a láskavé srdce, tak si Vítka zamilovala a za pár týždňov bola podľa kráľovho želania spoločná svadba. Princ Lumír s princeznou Zlatušou odišli do kráľovstva Lumírovho otca, kde Lumír prevzal vládu a Pepička s Vítkom ostali doma s otcom kráľom.
A tu sa jedného dňa objavil princ Ramán, tvrdiac, že vyrobil zázračný nápoj, ktorým urobí princeznú Pepičku najkrajšou na svete a že sa všetci princovia o ňu pobijú a on si tak môže zobrať Zlatušu. Princezná Pepička sa mu poďakovala a povedala, že už skoro rok sú obidve šťastne vydaté, načo princ Ramán povedal, že jej tú fľaštičku s elixírom venuje tak či tak, lebo lieči všetky neduhy, a zmizol.
A tu stála princezná Pepička pred veľkou dilemou… vypiť čarovný nápoj a stať sa tak najkrajšou na svete alebo ho dať vypiť svojmu manželovi a dúfať, že mu vráti zrak a, samozrejme, riskovať, že tak uvidí, aká je ošklivá.
Nakoniec zvíťazila láska a jej dobré srdce a ona dala nápoj vypiť Vítkovi. Ten naozaj začal vidieť a prehlásil, že je to najkrajšie, čo v živote videl a že vôbec nie je pravda, že je ošklivá – aj keď nosí okuliare. A tak žili šťastne, až kým nepomreli…
Autorka je spisovateľka a blogerka
Korektúry: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/