Poruchy príjmu potravy u dospievajúcich dievčat

Prečo by ste nikdy nemali svojim dospievajúcim dcéram hovoriť, že sú tučné…

Poruchy príjmu potravy u dospievajúcich dievčat…

K písaniu ma priviedol život. Nielen z pozorovania druhých a okolia, ale aj vlastných zažitých skúseností. Keď som sa ako osemnásťročná trápila so svojimi nadbytočnými kilami, mala som svetlú predstavu, že to raz pominie a ja budem mať možnosť o tom napísať.

Príbeh o Zoji, dospievajúcom dievčati, ktoré sa trápi kvôli nadváhe, bude znieť tak trochu rozprávkovo.  Ale je v ňom zachytená moja reálna skúsenosť.

Zoja vstáva ako každé ráno a šuchtavým štýlom pohýňa svoje telo smerom do kúpeľne. Dlaňami si pohladí rozospatú tvár a rozmýšľa čo s načatým dňom. Nik ju nečaká, a tak sa jej ani nikam nechce. Vonku je krásne, ale ona cez clonu vo svojich očiach krásu nevníma. Ledabolo sa učeše, prehodí cez seba župan a schádza do kuchyne. V chladničke nie je dokopy nič. Nenakúpila.

Predstava chrumkavého pečiva je asi to jediné v tejto chvíli, na čo myslí.

To je tá správna výzva, pre ktorú je ochotná sa obliecť a ísť von. Medzi regálmi v potravinách sa pohybuje ako v kníhkupectve a pozorne vyberá to najlahodnejšie sústo. Nie, nie je hladná. Len chuťové poháriky sú natoľko rozžhavené, že chuť ovládla celý jej myšlienkový svet. Ako jediný pôžitok dňa je v tejto chvíli dobré mäkké sústo.

V košíku sa okrem pečiva ukrývajú napolitánky, pre zmenu chuti slané chrumky a čokoládová tyčinka na cestu domov.

Pocit slasti však trvá krátko. Všetko to lahodné a dobré sa akosi rýchlo posunulo z úst do žalúdka.

Nastáva to menej príjemné. Ozýva sa u nej pocit ťažkosti a výčitky z rýchlo zjedeného množstva jedla.

“Ach, dnes som to zase pokazila,”pomyslí si.

“Veď včera večer som si naordinovala mrkvovo-ryžový deň. Ach tak,” obviňuje sa, že opäť zlyhala.

“Cítim sa ako balvan, nezapnem ani nohavice.

Vraj mám ísť do posilovne.  S takýmto bruchom?

Nikdy.”

Ukončuje svoj monológ a smutne zostáva doma. Zase sama a bez kontaktov.

Vonku je krásne, deti sa hrajú na ihrisku, sused Fero letí na bicykli, ale ona v tichu a smútku trčí doma.

“ Počúvaj, tatko, tá naša dcéra…, “ povzdychne si Zojina mama.

“Nemali by sme ísť s ňou na vyšetrenie k doktorovi? Možno má spomalenú činnosť štítnej žľazy a vtedy sa vraj priberá,” zamyslí sa.

“Vyskúšame to. Tiež si myslím, že niečo nie je v poriadku, “ odpovedá Zojin otec.

Keď sa Zoja dopočula o návšteve lekára, rozhodla sa tam neprísť nepripravená. “Veď akoby to vyzeralo…a ešte taká škaredá s bruchom ako cunami?”

Rozhodne sa preto dodržiavať prísnu diétu až hladovku.

Po týždni jedenia len čerešní a ryže sa odhodlane vyberie s mamkou k lekárovi.

Po prehliadnutí mladej pacientky lekár skonštatuje:

“Nie je tam nejaký očividný problém, ale krv a vyšetrenia vám urobíme. Nedržíte prísnu diétu alebo hladovku?  Cítim acetón,” povie lekár.

Zoja sa začervená.

Veď tak chcela pred doktorom vyzerať dobre… a teraz toto.

Mlčky sa vrátili domov.

“Našej dcére vlastne nič nie je, len opäť hladuje,” zdôrazní jej mama u večerného stola.

Otec sa zamyslí: “Budeme ju viacej pozorovať.”

Dni akosi pomaly ubiehali a Zoja sa točila dokola vo svojich pravidelných “prejedačkách” a následných hladovkách.  Tento zlozvyk sa stal súčasťou jej mladého života.

Jedného večera si líha spať ako obvykle.

Premieta si v hlave, čo zase dnes zlého pojedla a že odzajtra už ale naozaj prestane.

Keď tu zrazu k nej pristúpi malý nosatý škriatok v červenej čiapke. Sadne si jej na perinu a len tak čudne na ňu pozerá.

“A ty si kto?” spytuje sa Zoja.

“Čo nevidíš? Veď škriatok,“ zamrmle.

“Niečo ma k tebe pritiahlo a ja neviem čo. Asi by som ťa mal rozveseliť, ” a začne sa nahlas chichotať.

Priam sa rehoce a váľa na chrbát a opäť sa navracia do pôvodnej sediacej polohy.

Zoja sa nesmeje, len s otvorenými ústami mlčí.

“Asi už blbnem, “ pomyslí si.

Škriatok akoby prečítal jej myšlienky a odpovedá:

“Nie, milé dievčatko. Ty si úplne v poriadku, len si zabudla, kto si.”

“Ako to myslíš ? ” zvedavo sa opýta Zoja.

“Pozri sa na mňa. Som nosatý, malý a škaredý. Avšak nie som sám. Mám vela priateľov, ktorým je úplne jedno ako vyzerám. A čo ty? Prečo si smutná a sama? Lebo ti chutí jesť a obviňuješ sa za to?” vyzvedá škriatok.

Zoja mlčí a škriatok pokračuje v rozprávaní.

“Si už veľká. Máš život pred sebou, ale nevieš, čo urobiť s časom.  Jedlo sa ti stalo jedinou tvojou záľubou, ale aj záhubou.  Poviem ti, ako sa dostať von zo začarovaného kruhu.”

Usalaší sa ešte hlbšie v jej perinách a spustí:

“Vy, ľudia, si myslíte, že ste iba telom. Ale to sa mýlite. Vy ste tým, kto rozhoduje, ako sa k telu bude správať.”

Priblíži sa bližšie jej k tvári a zdôrazní:

“Tvoje telo, Zoja, je tvoj chrám. Nedávaj mu len fyzickú ale aj duševnú potravu. Kam sa stratili tvoje záujmy, knihy, šport, prechádzky po prírode? Pôjdeš len vtedy, keď budeš dokonalá? A možno nebudeš nikdy…A preto prestaneš žiť?”

“A čo mám teda robiť,” ticho šepká Zoja, aby nezobudila rodičov spiacich vo vedľajšej izbe.

“Choď tam, kde ísť môžeš. Nohy ťa ponesú, sú zdravé. Keď nasýtiš svojho ducha, jedlo nebude až také dôležité.”

Usmeje sa potmehúdsky škriatok.

“Vyskúš…” a už nedopovie, lebo jej viečka zaklapnú a zaspáva tuhým spánkom.

Zoja vstáva ako každé ráno, ale predsa trochu inak. Porozhliadne sa po izbe, či niekde neuvidí nočného radcu. Pozrie sa von oknom, kde po dlhej dobe vníma krásne vychádzajúce slnko, švitoriace vtáčky aj uháňajúceho Fera na bicykli.

“Ahoj Fero,” zamáva mu na pozdrav.

Zabrzdí svoj bicykel a s úsmevom hľadí pod oknami na ešte rozstrapatenú Zoju.

“ Nepôjdeme dnes bicyklovať? “ nesmelo sa opýta Fero.

“Neviem…, ” váha Zoja.

Spomenie si na svojho škriatka s červenou čiapkou a odpovie:

“Ále, vies čo, idem,” rozhodla sa Zoja.

“Natlačím sa do tých nových nohavíc a pôjdeme športovať, však nohy mám zdravé! ” vykríkne Zoja a radostne zatvára okno.

Tento príbeh sa týka možno viacerých dospievajúcich dievčat, ktoré pod  túžobnou vidinou seba ako modelky padajú do smútkou a depresií zo života. Je ťažké vysvetliť, že sú krásne, také aké sú, keď to ony vidia inak.

Kiežby takých škriatkov bolo viac, ktorí by dokázali pomôcť viacerým dievčatám v ich náročnom dospievajúcom veku.

Zuzana Balašovová Donátová

Pripravované knihy:

Kniha zamyslení, úvah a postrehov, Čo vy na to?

Kniha  Chlpaté verše II

Mohlo by vás zaujímať