#životológia

Samota verzus osamelosť „Stále ma otravujú nejakí ľudia,“ sťažovala sa mi jedna moja staršia pani suseda po ceste z obchodu. „Telefonujú mi, rozprávajú, niektorí sú ale veľmi čudní.“ „Čudní? Prečo?“ trochu som sa preľakla. „Napríklad Svetlana. Tá je trošku pomätená. Niekedy mám pocit, že ma nepočúva a stále rozpráva. A hovorí, aj keď rozprávam ja. Asi nemá schopnosť počúvať. Neodpovedá mi na otázku …

Najskôr sú to autíčka, koláčiky z piesku, bábiky, puzzle, pexeso a množstvo iných. Neskôr sú to hry na doktorov alebo sestričky. A po rokoch sú v kurze iné hry. Napríklad šachy, v ktorých ale väčšinou dochádza k PATovej situácii. Alebo scrabble, ale už nevieme nájsť tie najlepšie slová. A ku koncu už hráme „Kto je to?“ alebo „Poznáš ma?“

V strednom veku sa už nehanbíme a neokúňame a sme rady, že sa môžeme bez zbytočných komentárov niekde vyzliecť, hoc aj do pol pása. A navyše, sme o to požiadané. A navyše Keanu Reevesom. Tak totiž pán doktor vyzeral. Dobre, dobre, sú aj iné kvality. Možno nevie dobre pokosiť trávnik.

Niekedy, keď dlhé dramatické pauzy a ešte dlhšie dramatické pohľady pominú, ocitneme sa vo filme Rosamunde Pilcherovej, kedy sú všetci presvedčení o tom, že život je krásny a všetci všetko bez mihnutia oka a s kľudom pochopia. Kedy nefúka nepríjemný prudký studený vietor, ale cítime omamný príval čerstvého vetra, v ktorom nám vejú naše krásne lesklé a husté vlasy.

Je ťažké definovať, čo robí muža mužom, pretože každý muž je iný. Jeden dokáže porúbať strom sekerou, druhý radšej použije motorovú pílu. Tretí vie zohnať niekoho, kto ho porúbe, štvrtý vie ten strom nahradiť niečím, čo netreba rúbať. A potom sú tu aj takí: „Na čo mi je strom?“ alebo „Veď on raz spadne aj sám.“

Či už sme vegeteriáni, vegáni, lakto-ovo vegetariáni, raw vegáni, freegani, flexitariáni, frutariáni, locavoriáni, pescetariáni, bio, eko... - áni, mäsožravci, všežravci, gurmáni či emocionálni žrúti, snažme sa byť človekom prírodným a jesť iba vtedy, keď sme hladní.

Každé ráno so mnou na električku čakával pár. Ona krásna a štíhla, vyzerajúca ako modelka, ktorá si len odskočila z móla. On malý, plešatý a určite viac ako 100-kilový. Rozmýšľala som, či sa mi viac podobá na Dany DeVita alebo na Paola Villaggia (účetní Fantozzi). Nuž, v takýchto situáciách sme kedysi dávno so sestrou zvykli vtipne poznamenať: „Možnože má dobré srdce“.

Keď nájdeme „slnečnicové pole“, a pozrieme sa naň z toho správneho uhla, zistíme, že v čase zrelosti začína náš prime time. Máme v sebe najvzácnejšie poklady. Zistíme, že naša zrelosť nás nekláti k zemi, ale získavame ňou rešpekt. Rešpekt druhých, ale aj samých k sebe.

Čo myslíte, riadite si svoj život vy alebo ho riadia náhody? Ťažká otázka. Záleží od toho, či máte radi všetko naplánové alebo čakáte, že sa to samé nejak vyvinie. Ale náhodám sa nevyhne nik. Ani ten najväčší plánovač. Veď v živote sa stále niečo deje. A čím viac si ho chceme riadiť, tým viac do neho zasahujú náhody.

Stalo sa mi niečo nečakané. Búšenie srdca, zvýšený tlak, adrenalín, zmiešané pocity v bruchu. Skrátka som sa zabuchla. Prišlo to náhle. Nečakala som, že sa mi to ešte stane.

Ako hovoriť nie a odmietať manipuláciu? Povedať NIE z nás nerobí neslušného, necitlivého a zlého človeka, hoci sa manipulátori snažia v nás tieto pocity vzbudiť. Často sa bojíme, že, keď povieme NIE, niekoho tým stratíme. Ale stratíme len tých, pre ktorých nič neznamenáme. Tí, čo nás majú radi, sa nenahnevajú. Okolie sa rýchlo prispôsobí nášmu NIE a aj naše ÁNO získa novú hodnotu a stane sa pravým a nefalšovaným.

Krásne to vystihol môj obľúbený Jan Werich: „Humor je boj s ľudskou hlúposťou. V tom boji nemôžeme nikdy vyhrať, ale nikdy v ňom nesmieme ustať. Pravdaže, pozor na omyl – ten, koho považujeme za blbca, považuje za blbca nás. Ide o to nevyvraždiť sa.“

ŠIKOVNÉ DEBÍLČA – je výhodou byť introvert vo svete extrovertov? Nedávno som si jeden text „napísala“ v hlave pri upratovaní. Ten dnešný vznikol pri žehlení. S obavami si začínam trochu pripúšťať, že tie domáce práce nie sú nenávidenou stratou času. Pri žehlení som si spomenula na jednu moju známu, ktorá pri stavbe svojho nového domu mala požiadavku na malú samostatnú miestnosť, kde …

Tých, ktorí zaspia v stane na festivale za burácania metalovej kapely, pod diaľničným viaduktom. Tých, ktorých nezobudí ráno obecný rozhlas oznamujúci, že súkromný podnikateľ prišiel predávať uhorky nakladačky, papriky zelené, červené, oranžové. Alebo sliepky mládky pred znáškou a nosnice červené v znáške. Nezobudí ich ani ranný vlak, búrka, páriace sa mačky a ani motory lietadla štartujúceho alebo pristávajúceho ponad ich príbytok.

Nedávno som bola upratať v našom starom byte. A tak, ako vám vôňa parfumu vyvolá spomienky na obdobie, kedy ste ho používali, tak mne sa tam vynorili spomienky na život v prvom skutočne vlastnom byte.

Čo robí ženu osudovou? Kedysi bola Femme fatale žena, ktorá nebola len krásna, ale vyžarovala z nej múdrosť, rozhodnosť, osobitý šarm, nedostupnosť a taká tá jedinečnosť.

V skriniach máme vzadu veci, ktoré buď chceme schovať, alebo ich nepoužívame, ale nedokážeme sa ich zbaviť. Sú tam odložené, zabudnuté. Skúste sa pozrieť, čo máte v zadných častiach políc v skriniach. Možno nájdete niečo, čomu sa potešíte. Treba sa len pozrieť dozadu.

Byť ženou má cenu SEXMISIA. Pamätáte si tento sci-fi a zároveň v tom čase aj erotický film? Už len to slovo sex v názve vzbudzovalo vzrušenie. No pomenovať ho dnes erotickým by bolo asi trochu smiešne. Záleží od uhla pohľadu a vkusu. Film nám servírovali ako delikatesu na Silvestra po polnoci. V čase, kedy ho vysielali, som mala asi tak 9 rokov a niektoré veci …

Dovolenka All EXCLUSIVE „Sama doma – All EXCLUSIVE“, to by bola nová vychytávka v ponuke cestovných kancelárií. ÚVOD Konečne je tu leto. A s letom aj dlho očakávaná dovolenka. Tešíme sa na ňu. Nevieme sa dočkať. Vyberáme destinácie, pozeráme krásne obrázky, kupujeme zaujímavých sprievodcov. Predstavujeme si seba na krásnej pláži, s knihou a chladeným drinkom v ruke. S blížiacim sa termínom ale začína mierna …

Smiechom spúšťame hormóny šťastia, mladneme, posilňujeme si imunitu, zabúdame na stres a problémy a zároveň lepšie spíme. Je vedecky dokázané, že desať minút úprimného smiechu je ako tridsať minút na veslárskom trenažéri. A dokonca smiechom aj chudneme.

Robiť veci jednoducho a dobre už nejako nejde. Každá požiadavka na akúkoľvek zmenu musí prejsť nekonečným procesom, aby bola zrealizovaná a funkčná na užívanie. Z týždňa je mesiac, z mesiaca polrok, z polroka rok, z roka dva roky. A aktualizované je už neaktuálne. Tak sa začne proces odznova. Moja kolegyňa zvykla v takýchto situáciách, keď už jej dochádzala trpezlivosť, vtipne poznamenať: „A kto to ešte musí podpísať? Djokovič, Federer alebo aj Nadal?“

Stále sa snažíme robiť všetko perfektne, nič nepokaziť, vyhýbať sa konfliktom a situáciám, ktoré sú nepríjemné. Máme už podvedome zafixované, že nám môžu ublížiť. Bojíme sa urobiť chybu. Môže za to vraj Mária Terézia a jej školský systém, ktorý je nastavený tak, aby vychovával ideálnych ľudí, ktorí nerobia chyby. Už v škole sa nám kóduje do hlavy, že robiť chyby je zlé. A tak ani poriadne nezistíme, čo je pre nás dobré. Bojíme sa nesprávneho rozhodnutia.

Moje ponímanie kabelky sa obmedzuje na koženú alebo koženkovú, veľkú alebo malú, kúpenú u Číňana, v Poľsku na trhoch alebo v normálnom obchode v 70%- nom výpredaji. A nepýtajte sa ma na značky, tam som stratená. Moje kabelky sú skôr úžitkové ako okrasné.

amarátka sa zatvárila veľmi vážne a povedala: „No neviem, či v tvojom prípade nie je už neskoro. Ja som sa totiž odjakživa držala tohto základného pravidla:  „Nejlepší prevence je mít dva milence.“ Prevencia sa veru oplatí. Ale znepokojilo ma to „neskoro“. Začala som nad tým rozmýšľať, že kedy je na milenca neskoro. V akom veku? A nie sú dvaja málo? A čo to obnáša? Alebo nie sú dvaja veľa? Dá sa to stíhať? Je na to dosť energie? Pracujúce ženy v zrelom veku, matky, upratovačky, zásobovačky, ošetrovateľky, kuchárky, práčky, vychovávateľky na plný úväzok to predsa nemôžu stihnúť. Kde nájsť čas na „prevenciu“?

Vo vzťahoch je dôležitý fakt, že nikto nevelí. Vydržíme veľa, pretože koniec koncov nechceme ísť životom sami.

Dnes máme sviatok všetkých pracujúcich. Vedeli ste, že tento sviatok je na počesť chicagských robotníkov, ktorí 1. mája  1886 odštartovali v Amerike a Kanade vlnu štrajkov za 8 hodinový pracovný čas? Tento pravý dôvod sviatku sa časom nejako zatlačil do úzadia.  Historicky si ho stále niekto privlastňoval.

Pre niekoho je dobrý človek ten, kto sa neháda, vždy sa usmieva, nie je drzý, vždy sa pozdraví, správa sa slušne, triedi odpad, je tolerantný, vždy hrá fér, chodí pravidelne na domovú schôdzu, dodržiava predpisy, skrátka nerobí nič zlé. Pasívne koná dobro. Stačí to? Cíti sa dobre?

V jednom mojom obľúbenom seriáli mal hlavný hrdina strach zo zmien. Tento človek nemal rád zmeny, dokázali ho dohnať k šialenstvu. Mal rád, keď bolo všetko stále rovnaké.

Predstavte si dvojizbový panelákový byt. V ňom troch mužov a jednu ženu. Jeden muž tam prebýval len cez víkendy, dvaja boli trvalí nájomníci.

Zvieratá sa riadia inštinktom. Ale my ľudia sa dopúšťame chýb. Na rozdiel od zvierat máme emócie, ktoré nám zahmlievajú zrak. Chceme dávať neustále pozor nie len na seba, ale aj na ostatných. Pokiaľ si nakoniec neuvedomíme, že či už zviera alebo človek, môže sa stať, že zostaneme úplne sami.