#životológia

Vzťah je ako štúdium medicíny. S tým rozdielom, že tá najťažšia skúška v medicíne, skúška z anatómie, je vlastne vo vzťahu tá najľahšia. Vo vzťahu je to už ťažšie s neurológiou, psychiatriou, po čase s alergiológiou a nakoniec so skúškou z geriatrie. Ale tak ako v škole, aj v živote máme opravné termíny. A keď sa posnažíme a rozum s vášňou k štúdiu sú v rovnováhe, nakoniec sa dočkáme vytúženej promócie.

Keď som sa nedávno vracala z prechádzky a kľučkovala som pomedzi domy a bytovky, už sa stmievalo. Také to šero, kedy ľudia už zrazu zistia, že treba zasvietiť svetlá, ale ešte nestihnú zatiahnuť závesy alebo stiahnuť žalúzie. A zrazu vidíte zvonku do ich obývačiek, kuchýň, spální, detských izieb, pracovní...

Dostavil sa presne ten pocit, ako keď si doma vyzujete nepohodlné topánky, dáte dole podprsenku, natiahnete tepláky a ste doma. A tento pocit domova každej z nás vytvorilo jeden veľký domov. Náš spoločný domov. Taký, kde nemusíme nič predstierať, môžeme chodiť celý deň v pyžame, môžeme byť úprimné, smiať sa, plakať, hovoriť aj mlčať, skrátka, môžeme všetko.

Vek je relatívny. Záleží, kto ho hodnotí. Ale akokoľvek sa na to budeme pozerať a či už budeme cvičiť tvárovú gymnastiku, využívať výdobytky estetickej medicíny, výživových poradcov, trénerov, jesť zdravo, pravidelne športovať, veľa sa smiať a vyhýbať sa stresu, faktom je, že starneme.

Písanie denníka zmierňuje úzkosť a umožňuje zvládať stres. Tým vlastne zlepšujeme svoju imunitu. Takže k vitamínu D, C, zinku... odporúčam naordinovať si písanie. Dávkovanie podľa potreby a chuti.

„Na vašu chorobu je jediný liek. Denne musíte zjesť jedno vajce.“ „Ale ja vajcia neznášam.“ „Však ja hovorím zjesť a nie zniesť.“

Môj muž hovorí, že on nie je plešatý, že sa mu len vlasy presúvajú na chrbát. Niektorí to berú s humorom, zakladajú organizácie nespravodlivo plešatých. Iní sa to snažia zakryť, kedysi prehadzovačkou, dnes nalepovacími príčeskami à la Osmany Laffita. A tí najväčší odporcovia plešín podstupujú transplantáciu vlasov.

Sme to my, ľudia, ktorí tvoríme dejiny. Či už mikro dejinky alebo makro dejiny. My sme za to zodpovední. Zodpovední za to, aby sa naše pra pra pra pra pra pra vnúča nepýtalo svojich rodičov, prečo sa stále na dejepise učia len o vojnách a konfliktoch, či už tých fyzických alebo kybernetických, alebo ktovieakých ešte iných.

Každý deň vytesnite jednu vec. Na začiatku to pôjde dosť sťažka. Ale po pár týždňoch sa to stane vašou prirodzenou súčasťou a po niekoľkých rokoch si už ani nespomeniete, že s tým bol nejaký problém a objavíte čaro vášnivého VYTESŇOVANIA. A budú koláče.

Nestačí už len gombík s nápisom „Ťahom zapni, stiskom vypni“. Najskôr musíme mať povolenie na gombík. Zvlášť na zakúpenie, potom na namontovanie. Zvlášť na spustenie do prevádzky, potom sa zistí, že nefunguje, lebo niekde inde niekto musí zadať správny kód, o ktorý musíme, podľa nového predpisu, požiadať minimálne na troch rôznych miestach, pričom na dvoch z nich sa dozvieme, že to už nie je v ich kompetencii.

Dávať si ciele opačné, ako sú tie, ktoré chcem dosiahnuť. Doslova, PREVRATNÁ teória. Stačí to len prevrátiť. Všetci koučovia, psychológovia, vrcholoví tréneri a motivátori spozorneli. A možno aj skepticky prevrátili očami. Opozičná stratégia je nám ale predsa celkom prirodzená.

Dúfam, že raz, keď prídem do toho najvyššieho levelu, bude niekto sedieť pri mojej posteli a povie: „Nechce papať, nechce kakať, nechce spať, stále plače, nedá nám spať, ale je NAŠA.“

SUPERŽENY a SUPERMUŽI Vedeli ste, že supermuž a superžena je genetická choroba? XYY muži majú jeden chromozóm Y navyše a obvykle nemajú žiadne viditeľné prejavy. Môžu byť vyššej postavy, s mierne zníženou inteligenciou, hyperaktivitou a problémami s chovaním. Tak takýchto supermužov nie je ťažké nájsť, že? A superženy XXX s jedným chromozómom X navyše sú na tom podobne. Môžu mať poruchy učenia, reči, psychologické poruchy, vyššiu …

Možno by sme sa mali skôr upriamiť na seba, na naše emócie a správať sa tak, aby sa tá umelá inteligencia od nás naučila, že pri vzájomnej spolupráci, JEJ, ľudí a počítačov, sa všetci môžeme spokojne hojdať v sieti a lízať zmrzlinu.

Buďte v obraze! Žena mala doma v rámiku fotku svojho milenca. Keď prišiel za ňou a videl sa vystavený v peknom ráme na krásnom starožitnom klavíri, vždy ho zaliala vlna šťastia. Bol tak mužsky hrdý, že je milovaný takou krásnou ženou. Netušil, že za jeho fotkou je ďalšia fotka. Milenca číslo dva. Jeden je pre peniaze a druhý pre lásku, ako zvykla hovoriť. …

Nový rok a predsavzatia na 2022 Dnes je Nový rok a ja mám výročie. Je to presne rok, čo každý týždeň píšem do sobotnej rubriky. Takže už som napísala 40plus článkov. Vlastne je to už 50plus. „Ako to ty stíhaš každý týždeň napísať nový článok? Veď ja to nestíham ani čítať,“ povedala mi moja kamarátka. Veru, ani sama neviem. Pred …

Ja som včera stretla v obchode pána, ktorý mal dlhé strapaté vlasy, obrovské fúzy a bradu, akoby práve vyliezol z lesa Řáholec. Pred obchodom bol priviazaný obrovský bernardín so sobími parohami na hlave. A na našom poschodí ma z otvorených dverí bytu pozdravilo malé dievčatko so žltými vláskami v bielych šatočkách, na ktorú mama po chvíli zavolala: „Amálka, zatvor tie dvere!“

V Malom princovi Antoine de Saint-Exupéry rozpráva o svojom zážitku z detstva, keď ako šesťročný chlapec čítal o veľhadovi kráľovskom. Zaujalo ho, že tento veľhad zožerie svoju korisť v celku a potom ju niekoľko mesiacov trávi. Nakreslil obrázok hada, ktorý zožral slona. Ukázal ho dospelým a opýtal sa ich, či im kresba naháňa strach. Odpovedali mu: „Prečo by mal klobúk naháňať strach?“ Nakreslil teda druhý obrázok s vnútrajškom veľhada, aby to dospelí mohli pochopiť. Dospelí mu poradili, aby prestal kresliť otvorené aj zatvorené veľhady a radšej sa zaujímal o zemepis, dejepis, počty a gramatiku.

Máme hlasové inteligentné asistentky. Tak napríklad taká Siri Applová, Alexa Amazonská alebo Cortana Microsoftová. Určite poznáte tieto slečny, ktoré neúnavne odpovedajú na otázky, vyhľadávajú, upozorňujú, posielajú maily, správy, plánujú schôdzky, informujú, vytvárajú bezpečné inteligentné domácnosti.

Viac ako 8 000 rokov dozadu by ste sa nemohli zahľadieť do jej/jeho modrých očí. Všetci ľudia boli hnedookí. A zrazu začal v Európe pobehovať človiečik s modrými očkami. Mal to na svedomí jeden zmutovaný gén. Čo si asi o ňom ostatní mysleli? Bol velebený alebo zatracovaný?

Niektoré cesty sú hrboľaté a často sa neustále motáme dookola po jednosmerkách alebo kruhových objazdoch. Ale hlavné je nevzdať to a prísť do cieľa. Niekedy život prinesie aj momenty, kedy zistíme, že treba zmeniť aj cieľ, ale podstatné je nebáť sa vybočiť z cesty, použiť iný výjazd a ísť. Nikdy nevieme, koho alebo čo na tej novej ceste nájdeme, čo sa naučíme alebo čo naučíme niekoho my.

Krása je aj tak relatívny pojem. Je nedefinovateľná. Každý vidí krásu inak. V praveku bola ideálom ženskej krásy Vestonická Venuša. V staroveku bola krása spájaná nielen s telom, ale aj dušou. Stredovek úplne popieral telesnú krásu, v renesancii boli ideálom ženskej krásy oblé tvary a plné krivky. V antike bola na piedestáli prirodzenosť nahého tela, v renesancii postava presýpacích hodín. V 16. storočí sú idealizované zdravé a zmyselné ženy, v baroku plnoštíhle bacuľky a v období romantizmu boli ideálom krásy krehké, štíhle, priam vychudnuté ženy. A čo je krása dnes?

Fredy Ayisi krásne povedal: „Každý má taký svoj vlastný svet. Každý sa na svet pozerá na základe svojich skúseností, svojej inteligencie, svojich možností, svojich prežitkov. Takže každý má tých svetov toľko, že môžu byť úplne iné, ako ten náš. Každý vidí ten svet po svojom.“

ACH TY ZVIERA! Ty si ale zviera! Ty si ale prasa! Ty si kôň! Ja som krava! To je poriadna sliepka! Ty koza! Ty somár! Hovoríme to často. V rôznych významoch. Ale ako k tomu príde taká krava. Alebo taký somár? Alebo iné zviera. Veď oni sa správajú normálne. Prirodzene. A nie hlúpo, ako ľudia. Potom sa veľmi ľahko môže stať, že taká …

Komiksová superhrdinka alebo čo sa stane, keď motýľ mávne krídlami  „Potrebujem uvoľniť skrine a máš tu krabicu plnú všelijakých vecí. Keď nabudúce prídeš, musíš si to pozrieť a pretriediť. Ak niečo chceš, tak si to zober. Ostatné spálim,“ zavolala mi moja mama. Tak tomu sa hovorí výzva. Prišiel deň D a ja som otvorila tú záhadnú krabicu. Hneď navrchu bol zošit z vysokej …

Samota verzus osamelosť „Stále ma otravujú nejakí ľudia,“ sťažovala sa mi jedna moja staršia pani suseda po ceste z obchodu. „Telefonujú mi, rozprávajú, niektorí sú ale veľmi čudní.“ „Čudní? Prečo?“ trochu som sa preľakla. „Napríklad Svetlana. Tá je trošku pomätená. Niekedy mám pocit, že ma nepočúva a stále rozpráva. A hovorí, aj keď rozprávam ja. Asi nemá schopnosť počúvať. Neodpovedá mi na otázku …

Najskôr sú to autíčka, koláčiky z piesku, bábiky, puzzle, pexeso a množstvo iných. Neskôr sú to hry na doktorov alebo sestričky. A po rokoch sú v kurze iné hry. Napríklad šachy, v ktorých ale väčšinou dochádza k PATovej situácii. Alebo scrabble, ale už nevieme nájsť tie najlepšie slová. A ku koncu už hráme „Kto je to?“ alebo „Poznáš ma?“

V strednom veku sa už nehanbíme a neokúňame a sme rady, že sa môžeme bez zbytočných komentárov niekde vyzliecť, hoc aj do pol pása. A navyše, sme o to požiadané. A navyše Keanu Reevesom. Tak totiž pán doktor vyzeral. Dobre, dobre, sú aj iné kvality. Možno nevie dobre pokosiť trávnik.

Niekedy, keď dlhé dramatické pauzy a ešte dlhšie dramatické pohľady pominú, ocitneme sa vo filme Rosamunde Pilcherovej, kedy sú všetci presvedčení o tom, že život je krásny a všetci všetko bez mihnutia oka a s kľudom pochopia. Kedy nefúka nepríjemný prudký studený vietor, ale cítime omamný príval čerstvého vetra, v ktorom nám vejú naše krásne lesklé a husté vlasy.

Je ťažké definovať, čo robí muža mužom, pretože každý muž je iný. Jeden dokáže porúbať strom sekerou, druhý radšej použije motorovú pílu. Tretí vie zohnať niekoho, kto ho porúbe, štvrtý vie ten strom nahradiť niečím, čo netreba rúbať. A potom sú tu aj takí: „Na čo mi je strom?“ alebo „Veď on raz spadne aj sám.“