#životológia

V potravinách musím mať okuliare na čítanie, aby som zistila záručnú dobu. A ráno pri vstávaní sa musím prevrátiť na bok a naučeným švihom, súčasne s odrazením sa rukou od postele, skladať nohy na zem.

Za rok nás niektorí opustia. Príroda sa za rok zmení štyrikrát. Za rok sa postaví krásny nový dom. Za rok stúpnu ceny, stúpne tlak, stúpne podzemná voda, stúpne cukor v krvi atď. Ale veľa vecí aj klesá. A niekedy aj natrvalo. Akokoľvek by sme chceli, už sa nezdvihnú. Taký je už kolobeh života.

Robenie si úsudku a názoru na ľudí by malo byť, ako keď skladáme puzzle. Na začiatku máme pred sebou kopu malých kúskov rôznych farieb a tvarov. Musíme pozorne vnímať, pozerať, hľadať, premýšľať a skladať pomaličky pekne od krajov až do stredu. Každý kúsok zoberieme do ruky a preveríme si, či zapadne. Nepustia nás. Všetko musí do seba zapadnúť a zrazu začneme vidieť ten správny obraz.

A tak si žijeme, robíme, čo vieme a dúfame, že tých najtvrdších resetov bude treba čo najmenej. Ale také tie menšie resetíky nie sú na škodu. A čím viac ich bude, tým lepšie. Nebráňme im. Pocítiť dôsledky vlastných chýb je pre naše deti, ale aj pre nás všetkých nevyhnutné.

Nedá sa celý život predstierať. Hovorí sa, že tí najšťastnejší ľudia sú tí, ktorí nič nepredstierajú. Nepredstierať, byť úprimný a otvorený, neznamená byť tvrdý, necitlivý a zlý. Ale tiež to neznamená, že musíme všetko povedať.

Niekedy, pokiaľ nejde o život, je „nereptať“ a nechať veci len tak VYplynúť oveľa účinnejšie, ako bojovať a presviedčať. Stačí len tej pravde nechať otvorené dvere a ona už sama, bez klopania, zvonenia a búchania vojde dnu a zaplní celú miestnosť. A hoci si to „vyplynutie“ niektorí niekedy, na rozdiel od monsieur Poirota, nepriznajú, viem, že to vedia. A viem, že vedia, že to viem. Že vedia.

Podľa skúseností sa vraj tí mladší duchovia časom ešte zvyknú presunúť do inej domácnosti. Ale tí starší už nie. Jedine, že by ich vylákali nejaké lovkyne/lovci duchov, ale tie/tí sú podľa najnovších prieskumov buď veľmi drahé/drahí, alebo nemajú kvalitné prístroje, aby ich vylákali. Alebo sa im už, skrátka, nechce.

Keď sa na to pozerám s odstupom času, stále sme také. A vekom máme aj niečo iné. Máme ešte väčší nadhľad, humor, skúsenosti, zrelé názory a vieme stáť na vlastných nohách. Neriešime malichernosti a blbosti, sme priamočiare, ale zároveň citlivé, keď treba, vieme byť tvrdé, ale vieme aj veľa tolerovať, nebazírujeme na blbostiach. Vieme, kedy bojovať a kedy byť nad vecou a mávnuť rukou.

Spomeňte si, v čom vás vaši priatelia stále prosia o pomoc. A máte to. Potom príde pochybnosť. Ale nikdy v tom nebudem až tak dobrý/dobrá.

Keby sme mali viac času, tak… Existujú rôzne kategórie dovoleniek. Sú dovolenky s rodičmi. Potom máme dovolenky s priateľmi, dovolenky s frajermi/frajerkami, snúbencami/snúbenicami. Nasleduje výnimočná dovolenka – „líbánky“ (takú som nemala). Potom rodinné dovolenky s deťmi. A na konci je tu jedna, pevne veríme, že dlhá dovolenka, kedy sa ráno zobudíme a netreba ísť do práce. Len treba vstať z postele. Ale to bude zrazu tá najťažšia …

Remeslo má ….. dno. Hovorí sa, že zlaté. Niektoré aj priam diamantové. A niektoré len čierno-čierne obyčajné dno. A poniektoré vedia ísť aj hlbšie a prekročiť aj to pomyselné dno. Aj keď si myslíte, že sa to hádam nedá. Veru DÁ. Prípad „zamilovaný“ stolár Zohnať vyklápaciu posteľ s úložným priestorom, takú, aby sa na nej vyspali dvaja ľudia a zároveň sa zmestila do malej spálne …

„Товарищ учительница, пожалуйста, извините меня, потому что я забыла тетрадь.“ Pamätáte? Táto veta sa už len tak nezabudne. Zostane pod kožou. Toľkokrát sme ju opakovali na ruštine, keď sme si zabudli zošit. S knihou sa s nami podelil sused v lavici, vytrhol nám papier zo zošita a bolo. A vtedy bolo všetko minimálne na 120 %.

TRDLO MAKOVÉ! „Inžinierka Silvia Grecová je TRDLO MAKOVÉ!!!“ Zaznelo desaťkrát z úst Andreja Bičana, držiaceho môj občiansky preukaz, na celý školský dvor a možno aj na celú dedinu, z obrovských reproduktorov. Že ako k tomu došlo? Pred pár rokmi som sa zúčastnila Rozlúčkovice. Takej tej školskej akcie na konci roka, kedy sa deti a učitelia tešia na dlhé prázdniny. Rodičia sa tešia tiež, ale …

Platby nadštandardné, služby, pri veľkom šťastí a našej neoblomnosti dožadovania sa, štandardné. Za tie peniaze, čo tam idú, by som si mohla dať vyšetriť komplexne stolicu aj raz do mesiaca, a to v zahraničnom supermodernom laboratóriu s 20-stranovou analýzou a hodinovou konzultáciou k tomu, kde mi povedia aj to, čo som jedla pred polrokom a možno aj prečo. Je smutné, že za to, aby si lekár našiel čas naštudovať váš chorobopis, pozorne vás počúvať, dôkladne klásť otázky a dôkladne odpovedať na tie vaše, aby si našiel čas na hľadanie, riešenie, vysvetľovanie, pátranie a dialóg s pacientom, že za toto si k tým nadštandardným pravidelným mesačným platbám musíme ešte priplatiť nemalé peniaze.

„Ten, kto nechce, nech radšej ani nemôže. Pričom zároveň platí, že ten, kto nemôže, nech radšej ani nechce.“ Pretože, keď niekto chce a nemôže, tak to môže byť hotová pohroma. „Pán doktor, ja mám erekciu vtedy, keď nechcem. A keď chcem, tak nemôžem.“ A kde sa vám to stáva? „V parlamente. Keď hlasujeme.“

Vzťah je ako štúdium medicíny. S tým rozdielom, že tá najťažšia skúška v medicíne, skúška z anatómie, je vlastne vo vzťahu tá najľahšia. Vo vzťahu je to už ťažšie s neurológiou, psychiatriou, po čase s alergiológiou a nakoniec so skúškou z geriatrie. Ale tak ako v škole, aj v živote máme opravné termíny. A keď sa posnažíme a rozum s vášňou k štúdiu sú v rovnováhe, nakoniec sa dočkáme vytúženej promócie.

Keď som sa nedávno vracala z prechádzky a kľučkovala som pomedzi domy a bytovky, už sa stmievalo. Také to šero, kedy ľudia už zrazu zistia, že treba zasvietiť svetlá, ale ešte nestihnú zatiahnuť závesy alebo stiahnuť žalúzie. A zrazu vidíte zvonku do ich obývačiek, kuchýň, spální, detských izieb, pracovní...

Dostavil sa presne ten pocit, ako keď si doma vyzujete nepohodlné topánky, dáte dole podprsenku, natiahnete tepláky a ste doma. A tento pocit domova každej z nás vytvorilo jeden veľký domov. Náš spoločný domov. Taký, kde nemusíme nič predstierať, môžeme chodiť celý deň v pyžame, môžeme byť úprimné, smiať sa, plakať, hovoriť aj mlčať, skrátka, môžeme všetko.

Vek je relatívny. Záleží, kto ho hodnotí. Ale akokoľvek sa na to budeme pozerať a či už budeme cvičiť tvárovú gymnastiku, využívať výdobytky estetickej medicíny, výživových poradcov, trénerov, jesť zdravo, pravidelne športovať, veľa sa smiať a vyhýbať sa stresu, faktom je, že starneme.

Písanie denníka zmierňuje úzkosť a umožňuje zvládať stres. Tým vlastne zlepšujeme svoju imunitu. Takže k vitamínu D, C, zinku... odporúčam naordinovať si písanie. Dávkovanie podľa potreby a chuti.

„Na vašu chorobu je jediný liek. Denne musíte zjesť jedno vajce.“ „Ale ja vajcia neznášam.“ „Však ja hovorím zjesť a nie zniesť.“

Môj muž hovorí, že on nie je plešatý, že sa mu len vlasy presúvajú na chrbát. Niektorí to berú s humorom, zakladajú organizácie nespravodlivo plešatých. Iní sa to snažia zakryť, kedysi prehadzovačkou, dnes nalepovacími príčeskami à la Osmany Laffita. A tí najväčší odporcovia plešín podstupujú transplantáciu vlasov.

Sme to my, ľudia, ktorí tvoríme dejiny. Či už mikro dejinky alebo makro dejiny. My sme za to zodpovední. Zodpovední za to, aby sa naše pra pra pra pra pra pra vnúča nepýtalo svojich rodičov, prečo sa stále na dejepise učia len o vojnách a konfliktoch, či už tých fyzických alebo kybernetických, alebo ktovieakých ešte iných.

Každý deň vytesnite jednu vec. Na začiatku to pôjde dosť sťažka. Ale po pár týždňoch sa to stane vašou prirodzenou súčasťou a po niekoľkých rokoch si už ani nespomeniete, že s tým bol nejaký problém a objavíte čaro vášnivého VYTESŇOVANIA. A budú koláče.

Nestačí už len gombík s nápisom „Ťahom zapni, stiskom vypni“. Najskôr musíme mať povolenie na gombík. Zvlášť na zakúpenie, potom na namontovanie. Zvlášť na spustenie do prevádzky, potom sa zistí, že nefunguje, lebo niekde inde niekto musí zadať správny kód, o ktorý musíme, podľa nového predpisu, požiadať minimálne na troch rôznych miestach, pričom na dvoch z nich sa dozvieme, že to už nie je v ich kompetencii.

Dávať si ciele opačné, ako sú tie, ktoré chcem dosiahnuť. Doslova, PREVRATNÁ teória. Stačí to len prevrátiť. Všetci koučovia, psychológovia, vrcholoví tréneri a motivátori spozorneli. A možno aj skepticky prevrátili očami. Opozičná stratégia je nám ale predsa celkom prirodzená.

Dúfam, že raz, keď prídem do toho najvyššieho levelu, bude niekto sedieť pri mojej posteli a povie: „Nechce papať, nechce kakať, nechce spať, stále plače, nedá nám spať, ale je NAŠA.“

SUPERŽENY a SUPERMUŽI Vedeli ste, že supermuž a superžena je genetická choroba? XYY muži majú jeden chromozóm Y navyše a obvykle nemajú žiadne viditeľné prejavy. Môžu byť vyššej postavy, s mierne zníženou inteligenciou, hyperaktivitou a problémami s chovaním. Tak takýchto supermužov nie je ťažké nájsť, že? A superženy XXX s jedným chromozómom X navyše sú na tom podobne. Môžu mať poruchy učenia, reči, psychologické poruchy, vyššiu …

Možno by sme sa mali skôr upriamiť na seba, na naše emócie a správať sa tak, aby sa tá umelá inteligencia od nás naučila, že pri vzájomnej spolupráci, JEJ, ľudí a počítačov, sa všetci môžeme spokojne hojdať v sieti a lízať zmrzlinu.