Syn sa ma pýtal: Prečo sa v dejepise stále učíme len o vojnách, bitkách? Možno preto, aby sme sa poučili…

Ľudská gramatika alebo modálne slovesá v praxi

Nedávno som skúšala syna z nemčiny modálne slovesá. Podľa definície ide o slovesá, ktoré vyjadrujú vôľu, nevyhnutnosť alebo možnosť uskutočniť (konať) dej. Patria k najčastejšie používaným slovesám. Poznáte to.

Môcť, chcieť, smieť, musieť, mať (povinnosť), vedieť.

Vôľa, nevyhnutnosť alebo možnosť.

Začala som premýšľať, ktoré z nich je najpoužívanejšie. Nuž, ako kedy, ako kým, ako kde a ako v čom.

Začnem zľahka a vtipne. Tak napríklad Oscar Wilde povedal:

„Mladí ľudia chcú byť verní a nie sú; starí chcú byť neverní a nemôžu.“

Slovenské príslovie zas hovorí:

„Komu sa chce, ten môže; komu sa nechce, ani nemôže.“

Juhoslovanské príslovie je trochu prešpekulovanejšie:

„Keď nemôžeme, čo chceme, potom chceme, čo môžeme.“

No a teraz niečo tvrdšie, také aktuálne, ktoré hovorili už Kelti:

„Môžeš mi vravieť, čo chceš, len mi neprotireč!“

Každý má svoju pravdu.

Odlíšiť lož od pravdy a BYŤ OBJEKTÍVNY je dnes veľmi ťažké.

A čo hovoria o našej schopnosti byť objektívni naše modálne slovesá?

Nuž, kedysi sme nevedeli, nemohli a nechceli.

Neskôr sme už chceli, vedeli, ale nemohli.

Teraz chceme, môžeme, ale nevieme.

Táto schopnosť mizne ako intimita po dvadsiatich rokoch manželstva.

Dnes fičí subjektívnosť bez sebareflexie.

Že vraj sebareflexia u ľudí výrazne klesla a už ju má len každý druhý. Neviem, nerobila som tieto štatistiky. Ale keď už hovoríme o štatistike, tak musím povedať, že sa mi to javí viac ako pravdepodobné. A každý druhý homo sapiens sa učí rýchlo od toho prvého a máme po sebareflexii. Na schopnosti učiť sa od druhého je postavený úspech nášho evolučného zotrvania. Sme poprepájaní.

Odjakživa žijeme v sieťach, či už v tých reálnych, alebo virtuálnych.

Vedecký výskum potvrdil, že práve schopnosť byť v „sieťach“ bolo to, čo nás odlišovalo od neandertálcov a zachránilo homo sapiensa pred vyhynutím.

„Ak neandertálci boli ako super rýchly počítač, my sme boli ako tradičný PC – ale s WiFi. Boli sme pomalší, no v lepšom spojení.“ (Rutger Bregman)

Zdá sa mi, že pomaly a nenápadne nastáva obrat. Táto dnešná moderná sieťová prepojenosť nás možno, paradoxne, predurčí na vyhynutie. A nejaký iný druh bude skúmať naše kosti pri výkopových prácach a dohadovať sa o príčinách nášho zmiznutia z povrchu zemského.

Viac veríme tomu, čo povedala susedka, ktorá to počula v obchode od svojej známej, ktorá má dcéru vo veľkej firme vo veľkom meste. Tá to predsa musí vedieť. Veríme, tomu, čomu chceme veriť. A sociálne siete presne vedia, čo to je. Novodobí rytieri „spravodlivosti“ pracujú ako včeličky a vyrábajú série balíčkov. Sme nasýtení, spokojní a rozhorčení nad tými, ktorí majú iný dodávateľský balíček.

Dnes je málo takých, ktorí vedia z týchto subjektívnych názorov vybrať a vytvoriť niečo objektívne bez straty subjektivity. Niečo, čo by donútilo sa tie subjekty zamyslieť a pochopiť.

Minule sa ma syn opýtal, že prečo sa v tom dejepise stále učíme len o vojnách, bitkách, konfliktoch a hnutiach?

Možno preto, aby sme sa z nich poučili. Aby sme pochopili, kým sme živí, že pokrok a zmeny sa dajú dosiahnuť aj bez vojny a násilného prevratu.

Sú rôzne teórie, ako a prečo vznikajú vojny.

„Dajte nám moc, inak je všetko stratené,“ hovoril anglický filozof Thomas Hobbes.

Podľa neho sa ľudia delia na silných a slabých a medzi nimi dochádza k boju. Ľudské bytosti sú hnané strachom a nakoniec každý s každým vedie vojnu.

Anarchiu vraj možno skrotiť. Hovoril, že možno ustanoviť mier – pokiaľ budeme všetci súhlasiť, že sa zriekneme vlastnej slobody. Pokiaľ sa vydáme, s telom aj dušou, do rúk jediného vládcu. Tohto zvrchovaného vládcu pomenoval podľa biblickej morskej obludy: Leviatan.

Oproti nemu je úplne protichodná teória. Jean-Jacques Rousseau veril, že za starých dobrých čias, dávno pred úradníkmi a kráľmi, bolo všetko lepšie. „Ľudia, čo existovali v „prirodzenom stave“, boli ešte bytosťami schopnými súcitu. Teraz sme cynickí a zahľadení do seba. Voľakedy sme boli zdraví a silní. Dnes sme rozmaznaní a vetchí.“

„Dajte nám slobodu, inak je všetko stratené,“ hovoria jeho prívrženci.

Dve extrémne teórie, ktoré ovplyvnili a stále ovplyvňujú svet. Konzervatívci a liberáli.

A do tretice je tu ešte Niccolo Machiavelli a jeho hypotéza o inteligencii. Radil vladárom rozvinúť pavučinu lží a podvodov, aby si udržali moc. Hľadať spôsoby, ako jeden druhého okabátiť. Podľa tejto hypotézy, keďže klamanie vyžaduje viac kognitívnej energie, ako hovorenie pravdy, naše mozgy vraj rástli. Táto hypotéza sa, našťastie, nepotvrdila. Niežeby sme neklamali za účelom udržania si moci, ale s inteligenciou to nemá zhola nič. Mozog z toho rozhodne nikomu nenarástol a ani nenarastie.

Tak čo? Hobbes alebo Rousseau?

Alebo?

Sme to my, ľudia, ktorí tvoríme dejiny. Či už mikro dejinky alebo makro dejiny. My sme za to zodpovední. Zodpovední za to, aby sa naše pra pra pra pra pra pra vnúča nepýtalo svojich rodičov, prečo sa stále na dejepise učia len o vojnách a konfliktoch, či už tých fyzických alebo kybernetických, alebo ktovieakých ešte iných.

Existuje veľa ďalších zaujímavých teórií a vedeckých výskumov o tom, aký človek vlastne je. Ak chcete, prečítajte si knihu „Ľudskosť“ od Rutgera Bregmana. Táto kniha ponúka nový pohľad na uplynulých 200 000 rokov ľudských dejín a snaží sa dokázať, že ľudia nie sú vo svojej prirodzenosti zlí, sebeckí a poháňa ich v prvom rade vlastný záujem, ale, že sme od prírody prívetiví, že sme zameraní viac na spoluprácu, ako na konkurenciu a že sme náchylní si navzájom skôr dôverovať, než neveriť.

Verím tomu a dúfam, že Richard Dawkins sa mýli a my, ľudia, nemáme selfish gene (sebecký gén), o ktorom píše vo svojej vedeckej práci. A verím, že ten náš priateľský a ľudský gén prerazí.

Pretože, keď budeme CHCIEŤ, MOCŤ, SMIEŤ a budeme aj VEDIEŤ, tak potom sa budeme všetci MAŤ.

Budeme všetci konečne slobodní.

Silvia Grecová

#zivotologia

Korektúry: Katarína Málková