fbpx

Niekedy nám to trvá, kým si uvedomíme, že naše deti už nie sú až také deti. „Núťme“ deti robiť chyby

„Núťme“ deti robiť chyby„Núťme“ deti robiť chyby

„Zajtra je sviatok,“ spomenula som si minulý týždeň.

Bol už večer a v domácnosti nebolo už nič ani na núdzové raňajkové menu. Dokonca už ani suché rožky pripravené na strúhanku.

Rýchlo som sadla do auta, aby som urobila nájazd na najbližšie otvorený supermarket. Na parkovisku bolo plno. Zahliadla som voľné miesto, ale v poslednej chvíli ma predbehlo jedno auto. Nevenovala by som tomu takú pozornosť a šla ďalej, ale…

Nebolo to hocijaké auto. Medzi obrovský čierny SUV Mercedes a nablýskaný červený dvojdverový športiak, si krásne zacúvala Škoda 105 L s nastriekaným nápisom na boku. Snažila som sa zachytiť v rýchlosti ten nápis:

ŠKODA PENZI???

A ako to už u mňa býva zvykom, začala som analyzovať, dedukovať a predstavovať si, kto je a ako asi vyzerá jeho majiteľ.

„To bude nejaký veľmi vtipný a kreatívny penzista, ktorý sa takto snaží osviežiť si dôchodok.“

Zaparkovala som neďaleko a čakala, akýže to šarmantný originálny starší pán vystúpi z auta.

Vystúpil krásny vysoký mladý muž s dlhými vlnitými hustými vlasmi a krásnym úsmevom. Chvíľu som počkala, kým sa stratí za fotobunkovými dverami obchodu a išla som si obzrieť to auto zblízka.

Opatrne som sa napchala chrbtom k Mercedesu, aby som videla ten nápis:

ŠKODA PEŇAZÍ

„Krása,“ pomyslela som si a už som si v duchu predstavovala, ako ten mladík, v ruke s ešte „horúcim“ vodičským preukazom, uteká k dedovi pre jeho škodovečku, ktorú mu daroval. Zavezie ju k nejakému kamarátovi – automechanikovi do dielne a ten mu ju trochu vylepší.

Mladý muž, ktorého nerobí šťastným drahé nablýskané auto, ale ten kúzelný a vzrušujúci pocit samostatnosti a nezávislosti. Pocit, ktorý máme, keď zo zadného sedadla zrazu prestúpime dopredu, vedľa šoféra a neskôr aj za volant, a odvezieme sa sami, kam len chceme a kam nám to nádrž (peňaženka) dovolí.

Pocit, že to zvládneme aj sami, je opojný.

Spomenula som si, ako mi raz, asi pred rokom, môj syn povedal:

„Rozhodol som sa, že si idem šetriť na auto.“

„Hmmm, dobrý nápad. Najvyšší čas začať, lebo auto je dosť drahé,“ povedala som mu.

„Nie, mne stačí aj stará škodovka za 1 000 eur“.

Vtedy som si uvedomila, že už sa musím prepnúť zase do vyššieho levelu. Že už to nie je dieťa, ale pomaly z neho bude mladý muž, ktorý túži po samostatnosti.

Niekedy nám to trvá, kým si uvedomíme, že naše deti už nie sú až také deti

Pripravujeme im raňajky, desiatu im vkladáme priamo do tašky, vozíme ich do školy, zo školy, na krúžky, poniektorí možno aj chystajú oblečenie, balíme ich do táborov a množstvo iných vecí. A nevšimneme si, že to už dokážu aj sami, až kým nezačne blikať tá červená kontrolka a vaše dieťa vám dôrazne hovorí: „Nechaj ma, ja to urobím sám/sama!“

Naše deti sú ako taká šifrovaná vysielačka, ktorá z času na čas mení šifrovacie kódy a my ich musíme neustále dešifrovať.

Tak ako v počítači, aj v sebe musíme s určitou pravidelnosťou spustiť program aktualizácie systému a prispôsobiť sa novým signálom.

Nechať ich, nech si spravia raňajky, desiatu, chodia do školy samé, robia si domáce úlohy, uvaria večeru, vyperú, prezlečú periny, upracú, samé idú do obchodu, ku kaderníčke, vymienia žiarovku…

Vedia toho veľa. Len ich treba nechať robiť chyby.

Pretože keď prvýkrát poriadne zmokne, už si nezabudne zobrať dáždnik, a dokonca ho aj použije.

Jeden výborný český neurológ, Martin Ján Stránský, hovorí:

„Ľudský mozog sa učí jedine prostredníctvom chýb. Vtedy začína učenie. Keď neurobíme chybu, tak sa nič nenaučíme. Pre náš mozog je nevyhnuté preto nútenie robiť chyby a zbaviť sa averzie robiť chyby. Je to strašne ťažké v modernej spoločnosti, ale na druhej strane je to veľmi vzrušujúce. Život je o tom, ako dokážeme používať náš mozog. Čiže nie o tom, čo vieme, ale o tom, čo s tým dokážeme robiť.

A aby sme dokázali mozog používať, potrebujeme robiť chyby.

Je to ťažké a často hľadáme tú správnu hranicu medzi voľnosťou a kontrolou.

Kontrola nie je zlá, ale musíme si dávať pozor, aby sa to naše „držanie ochranných krídiel“, nestalo prehnanou starostlivosťou alebo, nedajbože, diktatúrou.

Tak kde je tá hranica?

Zdá sa, že to čoskoro zistím.

Pretože toto sa učíme za behu. Nepovie nám to žiadna kniha ani teória.

V určitom bode je to najlepšie, čo môžeme urobiť, nechať ich a len z diaľky sledovať, aby sme v prípade potreby mohli poradiť, pomôcť, stlačiť reset alebo, ak to už bude nevyhnutné, natvrdo vytiahnuť zástrčku zo zásuvky.

A tak si žijeme, robíme, čo vieme a dúfame, že tých najtvrdších resetov bude treba čo najmenej.

Ale také tie menšie resetíky nie sú na škodu. A čím viac ich bude, tým lepšie. Nebráňme im. Pocítiť dôsledky vlastných chýb je pre naše deti, ale aj pre nás všetkých nevyhnutné.

Minulý týždeň som sa ráno prebrala na pohyb v byte. Zostala som v posteli a pousmiala som sa. Rodičia spia a naše dieťa vstáva, sprchuje sa, raňajkuje, robí si desiatu a odchádza do školy.

Je to také zvláštne, ale aj ja, v tej posteli, som mala ten opojný a občerstvujúci pocit samostatnosti. Je to na oboch stranách a je to fajn.

Hoci samostatnosť je krásna vec, sú chvíle, kedy by sme mali prijať pomoc.

Pretože vedieť prijať pomoc je rovnako dôležité, ako byť samostatný. Treba vedieť rozpoznať tú hranicu a správny moment, či už sme tí, ktorí pomoc prijímajú, alebo tí, ktorí ju dávajú.

Ďakujem všetkým, ktorí mi dali možnosť byť samostatná, nebáli sa ma „sotiť“ do života, ale zároveň tu boli, aby mi v prípade potreby hodili záchrannú vestu.

Veľa vecí som mohla urobiť sama.

Ale som rada, že som nemusela.

Silvia Grecová

Viac textov od Silvie nájdete tu: #zivotologia

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať