Úprimnosť nás môže rozdeliť, ale i zblížiť. Je to riziko toho, keď sa niekomu zdôveríme a otvoríme.

Šialene krásna alebo krásne šialená?

„Myslel jsem, že když budu zhruba dělat to, co chce, že budu mít svatý pokoj. A to se tedy ukázalo jako strategie úplně nahovno,“ povedal Jiří Bartoška vo filme Teorie tygra.

Úprimnosť nás niekedy môže rozdeliť a niekedy zblížiť. To už je riziko toho, keď sa niekomu zdôveríme a otvoríme.

Byť úprimný je niekedy ťažké. Bojíme sa, že niekoho stratíme, že mu ublížime, že nebudeme obľúbení. Je veľa dôvodov, prečo nebyť úprimný.

Pravda má mnoho podôb.

Tá SKUTOČNÁ PRAVDA, ktorú treba povedať

Veľa z nás má tendenciu sa podceňovať. Z rôznych dôvodov. Či už je to z prehnanej skromnosti, nízkeho sebavedomia, alebo nejakého vnútorného strachu. Na druhom konci, máme takých, ktorí majú sebavedomie, žiadny strach, ale sú bez akejkoľvek sebareflexie. Napríklad taká, ktorá príde do slovenského rádia na konkurz na moderátorku a rozpráva po slovensky ako László a Ildikó Komárom dokopy. Úplne sebavedomo a zároveň úplne nezrozumiteľne, číta pripravený text do mikrofónu a tí, čo počúvajú, pomaly po jednom odpadávajú pod vysielací mixážny pult. Také sa stalo.

„Ďakujeme, my sa vám ozveme?“

Nie. Tu treba povedať pravdu, takú, aká je.

Niekedy to nepomôže hneď a ešte zopár konkurzov prebehne, aby pravda padla na úrodnú pôdu. Ale nakoniec snáď padne.

A niektorí tú pravdu neunesú.

„Napíšme si navzájom na papier klady a zápory toho druhého,“ navrhla môjmu kamarátovi jeho priateľka, študentka psychológie, v rámci vylepšenia vzťahu.

Kamarát to zobral naozaj vážne. A naozaj úprimne.

Bol to rozchod od stola. Postavila sa, odišla a už sa nevrátila.

Aj túto pravdu bolo treba povedať.

Tá HLBŠIA, PROSPEŠNEJŠIA PRAVDA

Otec:

„Synu, keď sa oženíš, tak pochopíš, že existuje hlbšia, oveľa prospešnejšia pravda a je rovnako dôležitá ako tá skutočná.“

„Poviem ti príklad. Sledujeme v televízii Pobrežnú hliadku.“

„Ona povie: Zlatko, myslíš si, že tá žena v bikinách je pekná?“

„Skutočná pravda znie: Pekná? Dočerta, kiež by tak bola nahá!!!“

„Tá hlbšia, prospešnejšia pravda znie: Táto? Ale zlatko, v porovnaní s tebou je nemožná.“

Syn:

„Tá najprospešnejšia pravda je, že pozerať sa na to so ženou, je neskutočná blbosť.“

SPROSTREDKOVANÁ PRAVDA alebo nehovor, že som ti to povedala 

„Ale nepovedz jej/mu, že som ti to povedal/a.“

Poznáte to?

Nakoniec všetci všetko vieme, ale tvárime sa, že nevieme. A postupne tú pravdu spracujeme. Pretože pravda je niekedy z úst toho nezainteresovaného krajšia. Je pretransformovaná, očistená o zbytočnú drámu a neovládnuteľné emócie. Prefiltrovaná cez iné uši, ústa a srdce. Pravda, ktorá je ľahšie pochopená a všetko je nakoniec tak, ako má byť.

ÚPRIMNÁ, ZBLIŽUJÚCA PRAVDA

„Si šialene krásna a krásne šialená,“ povedal jej konečne. Síce si to požičal z filmu Jednotka samovrahov, ale povedal to. Úprimne.

No a keď už úprimne prejavíte svoje city, potom nasleduje fáza zahmlievania a „klamania“, aby sme sa zapáčili čo najviac a naše city boli opätované.

Ako hovorila Phoebe zo seriálu Priatelia: „Aj by som sa na neho nahnevala, ale ešte je skoro, aby som ukázala svoje pravé ja.“

Keby niekto spísal všetky tie nevypovedané veci, tak by písal do konca života a ešte stále by nenapísal všetko.

A keby sme mali poruke posúvača nevypovedaných vecí, ktorý ich vie počúvať s porozumením a posúvať s pochopením, takého vzťahového „posunovača u dráhy“, tak by sa na tých našich životných dráhach nikdy nič nevykoľajilo a všetky vlaky by došli šťastne do depa bez straty vozňa.

Vzťah si zaslúži úprimnosť. Od začiatku až do konca.

Nikdy nie je skoro a nikdy neskoro. Treba ju ale vedieť správne dávať a správne prijímať. Pretože všetko sa dá pochopiť, ak je to úprimne vysvetlené. A ten, kto nevie takúto úprimnosť dávať alebo prijímať, „nebo obojí“, ten nám za ňu nestojí.

Nedá sa celý život predstierať. Hovorí sa, že tí najšťastnejší ľudia sú tí, ktorí nič nepredstierajú. Nepredstierať, byť úprimný a otvorený, neznamená byť tvrdý, necitlivý a zlý. Ale tiež to neznamená, že musíme všetko povedať.

„Úprimnosť nespočíva v tom, že povieš všetko, čo si myslíš, ale v tom, že si presne myslíš, čo hovoríš.“ (I. Livra)

Aj tá najkrutejšia pravda sa dá povedať tak, že nás nakoniec poteší.

Môžeme predstierať, že ten „obed“ je vynikajúci a dať si potom, potajomky za rohom v bufete, nejaký obľúbený pokrm. Ale riskujeme, že ten „obed“ bude „vynikajúci“ každý deň. A po čase sa nám môže pokaziť žalúdok.

Hoci sa to niekedy nezdá, úprimnosťou hovoríme tomu druhému, že nám na ňom záleží.

Pretože my sami sme tí „posunovači u dráhy“, ktorí môžu posunúť všetky vlaky na tú správnu koľaj.

Na záver citát jednej hrdinky z môjho obľúbeného seriálu:

„Ľudská myseľ je zvláštna vec. Je to miesto, kde sa rodia nápady. A jeden druhému do nej nevidíme. To znamená, že spolu musíme komunikovať. Pri zvieratách používame čo najjasnejšie pokyny. Slová, ako sú sadni, ľahni, zostaň, nie. Ale medzi ľuďmi sa veci tak nejak komplikujú. To, čo hovoríme občas, nie je to, čo si myslíme. Občas sme nútení pochopiť zmiešané náznaky. Alebo začať od začiatku. Ale nech už je to akokoľvek ťažké, a aj keď si niekedy veľmi nerozumieme, musíme sa neustále snažiť a bojovať o pochopenie od toho druhého. Pretože nakoniec dokážeme ostatných naučiť, ako sa k nám majú chovať.

Čo znamená, že zodpovednosť komunikovať neleží na pleciach tých ostatných, ale na našich vlastných.“

Silvia Grecová

Viac textov od Silvie nájdete tu: #zivotologia

Korektúry: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/