Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Okuliare na čítanie? Tak, už to prišlo. Tak ako prišla prvá menštruácia, prvá opica, prvá láska, prvý bozk…
V jeden májový večer, keď sa po dlhých lockdownových časoch otvorili kultúrne inštitúcie, sa päť žien, blížiacich sa k päťdesiatke, stretlo v divadle. Po úvodnom zvítaní a komplimentoch, že dobre vyzerajú a že sa vôbec nezmenili, lebo takto to medzi ženami 40 plus funguje (ale naozaj dobre vyzeráte), sa usadili na svoje miesta. A keďže divadlo nedáva veľa priestoru na rozhovor, rozhodli sa ísť po predstavení do blízkej vinárničky. Výmena informácií a noviniek za posledné tri roky bola nevyhnutná, lebo takto to medzi ženami, nielen 40 plus, funguje.
Čašník rozdal jedálne a nápojové lístky a medzi ženami pokračoval boj o slovo, lebo aj toto sa medzi ženami deje. Obzvlášť po troch rokoch izolácie.
„Máte vybraté?“ opýtal sa čašník v nádeji, že dostane rýchlu odpoveď.
„Prepáčte, ešte sme si nevybrali,“ povedalo 5 žien a rýchlo zobrali lístky do ruky.
„Prosím ťa, neprečítala by si mi ponuku? Ja som si zabudla okuliare,“ opýtala sa jedna druhej.
„Ja som si tiež zabudla,“ povedal druhá a obrátila sa na tretiu.
Tretia sa už dve minúty prehrabávala v taške a hľadala okuliare.
Mladý čašník už netrpezlivo prešľapoval a čakal, čo sa bude diať.
„Čo by ste nám mohli odporučiť?“ opýtala sa šarmantne tá prvá, keď zistila, že iná možnosť nie je.
Objednali si. Čašník priniesol. V pohároch bolo viac ľadu ako nápoja. A keďže to nebol vôbec teplý májový večer, ale poriadne studený, dámy ho poprosili ľad vybrať. Už zostáva len dúfať, že v tých pohároch potom nebola nejaká tá čisto náhodne vypustená zlostná slinka. Ale to už by bolo na iný článok.
Na túto milú príhodu mojich kamarátok som si spomenula asi po pár mesiacoch.
To, že nedokážem prečítať tie miniatúrne písmená na príbalových letákoch liekov, to už som vedela dávno.
„Veď to predsa neprečíta nik,“ povedala som vtedy kolegyniam v práci.
„Ja to prečítam.“ „Aj ja,“ zaprotestovali moje 30-ročné kolegyne a čítali mi:
„Amyláza, glukoamyláza, citran horečnatý, kyselina alfa-lipoová, alfa-galaktozidáza, laktáza, beta glukanáza, maltáza, xylanáza, XU pektináza, invertáza, hemiceluláza…“
Udivene som ich počúvala. To si, skrátka, nevymyslíte.
Nuž, ale teraz som už nedokázala prečítať takmer nič.
Ani noviny, ani knihu, ani titulky v telke. A moje správy na mobile vyzerali ako písané v babylončine. Zmes rôznych nezmyselných slov, ktoré mi moja inteligentná klávesnica prepisuje a moje, kedysi ostré oko, si to už teraz nevšimne.
Objednala som sa k očnej lekárke.
„Čo vás trápi?“ položila mi pani doktorka tú obligatórnu otázku.
„Nevidím čítať,“ odpovedala som spokojná, že konečne, prvýkrát, dokážem exaktne popísať, čo ma trápi a lekár úplne presne, tiež na prvýkrát, trafí diagnózu.
Pani doktorka sa na mňa s úsmevom pozrela a povedala:
„Tak už to prišlo?“
Nuž, prišlo. Tak ako prišla prvá menštruácia, prvá opica, prvá láska, prvý bozk, prvý sex, prvá výplata, prvé povýšenie, prvé dieťa, prvé auto, prvý byt alebo prvé lumbago, resp. seknutie v krížoch.
Dostávam sa do situácií, kedy vidím, že väčšina lekárov je mladších ako ja. Pred absolvovaním röntgenu sa ma už namiesto toho, či nie som tehotná, pýtajú, či nemám zubnú protézu.
V potravinách musím mať okuliare na čítanie, aby som zistila záručnú dobu. A ráno pri vstávaní sa musím prevrátiť na bok a naučeným švihom, súčasne s odrazením sa rukou od postele, skladať nohy na zem.
Áno, už to prišlo.
Ale spolu s tým prišiel nadhľad. Prišiel vnútorný pokoj, kedy sa už netrápim zbytočnosťami. Kedy viem, čo je podstatné a dokonale to viem využiť. Napriek neostrému zraku sa teraz všetko vyjasňuje.
„Všeobecnejšie by sme tiež mohli povedať, že prvých štyridsať rokov nášho života nám dodáva text, nasledujúcich tridsať rokov komentár k nemu, a práve tento komentár nám umožňuje plne pochopiť zmysel textu, jeho stavbu, morálku a všetky subtílnosti.“ (Arthur Schopenhauer, Životná múdrosť)
A hoci nevidím čítať, vidím množstvo iných vecí, ktoré som predtým nevidela.
Niečo odchádza, niečo prichádza. Taký je už zákon zachovania energie.
A viete, čo ešte stále neprišlo?
„Já jsem tvoje stáří, pozvi mně dál,“ spieva Michael Kocáb.
Tak ja som ešte to svoje „stáří“ nepozvala.
A dúfam, že keď to raz náhodou príde, tak už nebudem pri vedomí.
Viac textov od Silvie nájdete tu: #zivotologia
Korektúry: Katarína Málková
Okuliare na čítanie nosí aj MUDr. Veselý
Prečo nepodstúpiť operáciu ihneď a kedy zložiť okuliare na čítanie? Aj o tom sme sa spolu rozprávali… Rozhovor môžete sledovať priamo tu, alebo na YouTube
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/
