fbpx

„Roboti už jdou, už tady jsou…“ A taký humanoidný umelo inteligentný partner nie je vôbec zlý nápad.

„Roboti už jdou, roboti už tady jsou…“

Spievali kedysi Olympic. „Roboti“ sa často zamieňalo za iné slová, v závislosti od veku kreatívneho žiaka. Vtedy sme sa aj trocha báli a zároveň boli fascinovaní tými striebornými mužíkmi so zváračskými prilbami na hlavách a veľkými červenými žiarovkami na hrudi vo videoklipe k pesničke. Vtedy sme totiž nepozerali YouTube videá, ale videoklipy. A nepozerali sme v telke televízne filmy, ale televízne inscenácie. Je to síce to isté, ale…

Pomocnica v domácnosti

Tak sa volala inscenácia, ktorá ma zaujala. Keby som to videla dnes, určite by ma nadchla najmä hlbokou myšlienkou, mať doma všestrannú pomocnicu v domácnosti. Ale vtedy bol môj záujem upriamený na robotov. Hlavnými hrdinami boli totiž dvaja roboti.

Presnejšie, dvaja humanoidní roboti vyvinutí pre domácu potrebu na bežné domáce práce.

Ešte presnejšie, dve robotky.

A úplne najpresnejšie, dve robotky vyzerajúce ako čerstvé dôchodkyne v kvietkovaných zásterách.

Asi si hovoríte, prečo vyzerali ako dôchodkyne, veď…

Možno preto, aby domáci pán nemusel zvádzať boj s morálnymi hodnotami a domáca pani neprepadla žiarlivosti. V prípade domácich pomocníkov, samozrejme, naopak. Lebo človek sa dokáže zaľúbiť aj do robota. Napríklad do špičkového robotického vysávača alebo takej multifunkčnej žehliacej skrinky. To je láska jako trám.

No a takúto „tetu v zástere“ si objednali aj Novákovci. Susedia Takáčovci očumovali spoza plota, keď im poštár doručil krabicu, z ktorej vyskočila trochu objemnejšia „Bambuľka“. A očumovali ešte viac, keď Novákovci spokojne oddychovali na záhrade, zatiaľ čo „Bambuľka“ upratovala, varila, prala, žehlila, robila, skrátka, všetky domáce práce a s úsmevom im k záhradným ležadlám priniesla čerstvo upečený kysnutý čerešňový koláč s mrveničkou.

Ako to už medzi susedmi býva, netrvalo dlho a Takáčovci si takú podobnú kúpili tiež.

Závisť dokáže byť veľká motivácia.

Začalo súperenie, kto má lepšiu. Pomocnicu.

Toto súperenie začalo pomaličky, veľmi nenápadne fungovať aj medzi „Bambuľkami“. A keďže ľudská vynaliezavosť, pri pokusoch o dosiahnutie čo najväčšieho prospechu, nepozná hraníc, aj to robotické súperenie prerástlo v nekalý konkurenčný boj. Začali sa diať veci. Zmiznutá pošta zo schránky, vytečená voda z práčky, vypnutá chladnička, upchatá kanalizácia, vytopená pivnica…

Záver bol akčný. Dve „Bambuľky“ sa pobili, až si navzájom vytrhali káble a bolo po vtákoch. Po tých hardvérových aj po tých softvérových.

Zvíťazil človek nad robotom? Alebo robot nad človekom? Alebo robot nad robotom? Alebo sme všetci prehrali?

Odvtedy už sme ďalej

To, čo bolo v rámci technologického sveta len námetom úsmevných televíznych inscenácií, je teraz realita. Stojíme na prahu vývoja umelej inteligencie. Žijeme vo svete, kedy už umelé neurónové siete vedia namaľovať úžasné obrazy rôznych štýlov. Dokážu namaľovať rovnaký objekt viackrát tak, že každý je unikátny.

Poznáte Immu, Miquealu a Shudu? Sú to neživé modelky, ktoré majú obrovské množstvo sledovateľov. Najväčšie svetoznáme značky s nimi uzatvárajú miliónové kontrakty. Modelky z mäsa a kostí, so svojimi problémami, slabosťami, vrtochmi a náladami, nahrádzajú tie umelo vytvorené, večne mladé, ktoré sa dajú ľahko meniť a sú vždy v trende.

Máme aj digitálne moderátorky. Stačí nahrať text a moderátorka, nerozoznateľná od človeka, ho odmoderuje. Jedna z nich dokonca získala novinársku cenu.

Robotická roková nemecká skupina koncertuje po celom svete. Umelá neurónová sieť bez problémov skladá hudbu. Jedna z nich, napríklad, dopísala za 72 hodín nedokončenú skladbu Antonína Dvořáka 115 rokov po jeho smrti.

Tvorcovia v úvode spomínanej inscenácie ale v jednej veci neboli úplne fantazmagoricky mimo. Vystihli podstatu umelej inteligencie. A tá je v tom, že sa sama učí. Množstvo informácií, ktoré jej poskytneme, či už priamo, alebo vyplynú z nášho správania, neustále analyzuje, dopĺňa a upravuje k maximálnej dokonalosti.

Z roka na rok sa presviedčame, že umelá inteligencia dokáže množstvo vecí robiť lepšie ako človek.

Štruktúrovanie informácií, textov, analýza röntgenových snímok, diagnostika v medicíne. Dokáže robiť operácie s maximálnou presnosťou a úspešnosťou.

Autonómne autá nám umožnia si počas cesty prečítať noviny, knihu, telefonovať esemeskovať, vybavovať maily alebo si zdriemnuť. Nemuseli by sme meškať kvôli parkovaniu, auto nás vysadí tam, kde chceme a pôjde sa zaparkovať.

Ale otázky strachu z nepredvídateľnosti umelej inteligencie sú tu stále.

Máme obavy, lebo je to niečo nové.

Rozhodne sa správne? Prečo sa tak rozhodne?

Čo keď sa pomýli? Čo keď sa stane nehoda?

A čo ľudia? Sú neomylní?

Zoberte si také pochybenia lekárov, šoférov, konštruktérov…, skrátka, zlyhania ľudského faktoru. Často nevieme, čo robíme a prečo to tak robíme.

Máme strach, aby sa tie dve „tety v zásterách“ nepobili a nedajbože nezačali biť aj nás.

„Nehoda“ je ale vysoko nepravdepodobná. A ak sa aj náhodou stane, umelá inteligencia sa dokáže z toho rýchlo poučiť, čo je, bohužiaľ, zase vysoko nepravdepodobné u ľudí.

Presvedčiť nás môže štatistika a skúsenosť. Keď si pozrieme štatistiku, koľko prešlo autonómnych áut kilometrov bez nehôd v porovnaní s človekom, tak vidíme, že sú bezpečnejšie. Umelá inteligencia totiž oproti človeku dokáže obsiahnuť obrovské množstvá dát a skúseností.

Taký humanoidný umelo inteligentný partner nie je vôbec zlý nápad.

Rastie. Dokonale rýchly a zároveň ide po kvalite. Neprestáva. Stále hovorím o učení a rozvoji, hoci aj ten druhý význam nie je na zahodenie, že?

„Muži nie sú schopní rásť, meniť sa, ani pokročiť. Naše zdokonaľovanie končí použitím záchodu,“ povedal Gerard Butler, ako obludnú pravdu o mužoch vo filme Chceš ma, chcem ťa.

Zato umelo inteligentný partner, muž či žena, sa z našich aktivít rýchlo naučí, čo sa nám páči a čo nie. Čo máme radi. Veľmi rýchlo sa poučí, prehodnocuje a správa sa tak, aby sme boli maximálne spokojní.

Ale pozor, tak ako sa budeme správať my k nemu, naučí sa správať aj on k nám.

Ako bude náš život vyzerať za 100, 200, 300 rokov? Zničí nás umelá inteligencia? Bude umelá inteligencia slúžiť nám alebo my jej?

Keď som bola dieťa, kreslili sme v škole na výtvarnej, ako bude vyzerať svet v roku 2000. To bola vtedy pre nás ďaleká budúcnosť. Všetci sme kreslili robotov. Iba jedna spolužiačka nakreslila, ako leží v hojdacej sieti a líže zmrzlinu. Učiteľka sa jej opýtala, prečo nakreslila toto. A ona povedala, že to už bude dospelá a konečne nebude musieť chodiť do školy. Bude sa hojdať v sieti, jesť kopec zmrzliny a (ukazujúc na obrázok, kde má na nohách topánky) že sa už nebude musieť ani prezúvať. Tá sa nenechala zmanipulovať nejakou automatizáciou a robotizáciou.

Tá videla svoju budúcnosť úplne inak.

Niekde som čítala, že jedna z najstarších túžob ľudstva znie tak, že raz budeme môcť naplniť svoje materiálne potreby bez driny a budeme sa môcť venovať našim skutočným záujmom, zábavám a vášňam. Že raz sa nikto nebude musieť zodierať pri nepríjemnej práci, pretože potraviny, oblečenie, bývanie a všetky ostatné základné veci pre nás zaistia naši automatickí sluhovia, ktorí vyplnia všetky naše priania.

NAŠI automatickí sluhovia.

Veľa ľudí sa obáva, aby sme sa my nestali automatickými sluhami umelej inteligencie. A ONA by to mala celkom ľahké. Aj tak už sme z 99 % automatizovaní. Že vraj 99 % činností robíme automaticky. Naša osobnosť alebo to, čo vnímame ako naše „JA“, je len zlomok toho, čo náš mozog robí. Väčšinou sú to automatizované telesné funkcie.

A možno správanie ľudí nás už vedie k tomu, že stratíme aj to 1 % a ONA nám bude vládnuť ako „Centrální Mozek Lidstva“ a my budeme jesť „amarouny“. A bude nám to jedno, pretože už úplne osprostieme a možno aj vymrieme. Už nebudeme rozmýšľať, tvoriť a prestaneme sa starať o našu dušu.

Oproti nám, ľuďom, ONA nemá emócie. Na tie sme experti my, ľudia. V nich je naša zraniteľnosť, ale zároveň aj prednosť.

Možno by sme sa mali skôr upriamiť na seba, na naše emócie a správať sa tak, aby sa tá umelá inteligencia od nás naučila, že pri vzájomnej spolupráci, JEJ, ľudí a počítačov, sa všetci môžeme spokojne hojdať v sieti a lízať zmrzlinu.

Silvia Grecová

#zivotologia

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

 

Mohlo by vás zaujímať