Naučme sa pozerať z výšky tak, aby sme videli to podstatné. Zistíme, že z diaľky nám je zrazu všetko bližšie.

Pohľad z vesmíru

Keď som sa nedávno vracala z prechádzky a kľučkovala som pomedzi domy a bytovky, už sa stmievalo. Také to šero, kedy ľudia už zrazu zistia, že treba zasvietiť svetlá, ale ešte nestihnú zatiahnuť závesy alebo stiahnuť žalúzie. A zrazu vidíte zvonku do ich obývačiek, kuchýň, spální, detských izieb, pracovní…

„Títo majú aké krásne svietidlo!“

„Pekná kuchyňa.“

„Krásna farba na stenách.“

„A tu majú aký perfektný obraz.“

„Títo sa asi len teraz nasťahovali, vyzerá to tam také čisté a nové.“

„Tam varia večeru.“

A zrazu som išla okolo našej bytovky.

Aj v našom byte sa už svietilo. A žalúzie nezatiahnuté. Manžel je doma. Ale nevyzerá zle. Ten byt. Vyzerá tak neuveriteľne pekne.

Ale keď som prišla domov, videla som steny, ktoré by bolo treba vymaľovať, cítila som nevynesené smeti, všade pohodené krabice, poháre, taniere a iné obvyklé veci na tých najneobvyklejších miestach. Tá čistota, usporiadanosť, priestrannosť a krása videná z ulice sa zrazu rozplynula. Mala som chuť zakričať, ako kričal pred rokmi Milan Kňažko: „Utvorte koridooooor!!!“

Z diaľky je všetko iné.

Pozerať sa do diaľky tak, že vidím, aká je Zem guľatá, pozerať na oceán je úžasné, ale nakoniec vám padne pohlaď na tie špinavé nohy v piesku s kŕčovými žilami a zdeformovanými prstami.

Ako sa teda pozerať?

• Z diaľky?
• Z výšky?
• Zblízka?

Niekedy sa hodí tak a niekedy inak. Podstatné je vedieť, kedy ako.

Či už sa pozeráme z diaľky alebo zblízka, dôležité je, čo vidíme a ako to vnímame.

Nedávno som čítala knihu Vývoj života, v ktorej autor Nick Lane píše o najväčších vynálezoch evolúcie od DNA po sex, od teplokrvnosti k vedomiu až k samotnej smrti.

Už v úvode ma zaujala jeho myšlienka:

„Na pozadí nepreniknuteľnej temnoty vesmíru sa vyníma očarujúca, modrozelená guľa planéty Zem. Iba necelé dva tucty ľudí doposiaľ poznali, aký je to pocit hľadieť na našu planétu z Mesiaca alebo z ešte väčšej vzdialenosti, ale krehká nádhera snímky, ktorú potom poslali domov, sa odtlačila do duše celej jednej generácie. Tomu pohľadu sa nič nevyrovná. Malicherné ľudské šarvátky o územia, ropu a najrôznejšie presvedčenia sa zdajú byť ničotné oproti tomu, že ona krásna planéta, obklopená nekonečnou prázdnotou, je naším spoločným domovom, domovom, o ktorý sa musíme starať, domovom, o ktorý sa delíme a ktorému vďačíme za tie najúchvatnejšie vynálezy z dielne samotného života.

Mierumilovná krása našej planéty tak, ako ju vidíme z vesmíru, neodpovedá skutočnej histórii jej vzniku a vývoja, plnej dôvtipu, sporov a zmien. Je iróniou, že búrlivá minulosť zmien planéty sa odráža aj v našich vlastných žabomyších vojnách a že my sami, plienitelia Zeme, sa nad ňu dokážeme povzniesť a uvidieť ju v jej prekrásnej jednote.“

A rovnako by sme sa mali povzniesť a pozrieť z toho pomysleného vesmíru aj na nás, ľudí, na seba a náš život.

Pretože, keď sa budeme pozerať z výšky, resp. nadhľadu, možno konečne budeme vidieť to, po čom všetci tak túžime. Život vo svojej kráse a jednote.

Veď všetci chceme len prežiť svoj život, niečo pekné zažiť a v pokoji umrieť.

Albert Einstein povedal:

„Hneď ako začnete vnímať vesmír ako hmotu, ktorá sa rozširuje do ničoho, čo je vlastne niečo, nosenie pruhovaného oblečenia s kockovaným vás nebude trápiť.“

Naučme sa pozerať z výšky tak, aby sme videli to podstatné.

Zistíme, že z diaľky nám je zrazu všetko bližšie.

A to nepodstatné zmizne niekde vo vesmírnej supermasívnej čiernej diere.

Silvia Grecová

Viac textov od Silvie nájdete tu: #zivotologia

Korektúra: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: 

https://www.facebook.com/Corectus/