„VRAŤ SE DO HROBU?!“ Vek je relatívny. Záleží, kto ho hodnotí. EŠTE chcem – UŽ môžem.

EŠTE a UŽ

„Slečna…,“ oslovil ma minulý týždeň jeden pán v čakárni u lekára.

Je pravda, že mal síce okolo 70 rokov, ale aj tak poteší, keď ma v mojom veku niekto takto spontánne a bezprostredne osloví. Že SLEČNA.

„VRAŤ SE DO HROBU!“

Nie, to som mu nepovedala.

V rovnomennej českej komédii takto zareagoval 18-ročný mladík na diskotéke smerom k 30-ročnému sociológovi Víťovi, ktorý sa vydával za študenta gymnázia, aby mohol v rámci svojej práce bližšie preskúmať hodnotový rebríček maturantov.

Ako vidieť, vek je relatívny. Záleží, kto ho hodnotí.

Ale akokoľvek sa na to budeme pozerať a či už budeme cvičiť tvárovú gymnastiku, využívať výdobytky estetickej medicíny, výživových poradcov, trénerov, jesť zdravo, pravidelne športovať, veľa sa smiať a vyhýbať sa stresu, faktom je, že starneme.

Zo slečny je mladá pani, potom pani a nakoniec, ako hovorieval Julo Satinský, „Praženica“. Vtipný príklad na stupňovanie prídavných mien.

Zrelý – zrelší – najzrelší – mŕtvy.

Ako povedala moja kamarátka: „Máme rozum a nadhľad 40-ročných, ale UŽ nemáme telo, pamäť a energiu 20-ročných a EŠTE nemáme čas a možnosť voliť vlastné priority 60-ročných.“

Sme uviaznutí v krajine UŽ – EŠTE.

EŠTE by sme chceli, ale UŽ…

UŽ by sme mohli, ale EŠTE…

V poslednom čase som si všimla, že môj muž aktualizoval svoju YouTube videotéku. Rybársku tematiku pomaly vytláča SADO-MASO.

„Turistická SADO-MASO“. Tak som nazvala Cestu hrdinov SNP.

„Sadomasochisti“, čiže nadšenci turistiky, sebapoznania a seba dokazovania si, že majú na prekonávanie náročných prekážok, pešo prejdú trasu od Dukly až po Devín. 765 kilometrov zhruba za 28 dní. A o svojej ceste natáčajú videá.

Pozerá, rozmýšľa, pokúša ho to. Odhodlanie veľké, ale sily už menšie. EŠTE by, ale UŽ…

Ale UŽ môže.

Jeden večer to prišlo. Prišlo to s videom skupinky postarších pánov, ktorí už SADO vnímajú skôr ako sadnúť si a MASO skôr ako mäso. Toto putovanie tak poňali primerane k svojmu veku a s pohárom vínka v ruke. Pretože v tomto veku si už nič nedokazujeme, len si užívame.

Môže to byť napríklad lístok na futbalový zápas Arsenal Londýn proti Manchester United, vyliezť na Lomnický štít, zahrať si v kapele, vypestovať pod Tatrami na záhradke melón, ochutnať niečo, čo sme ešte nikdy nejedli, alebo niečo celkom iné.

Nedávno som stála v potravinách pri pokladni. Staršia pani, ktorá práve platila, nečakane oslovila ďalšiu pani, čakajúcu v rade.

„Ste to vy? Neprenajímate vy náhodou skákacie hrady?“ opýtala sa jej.

„Áno, prenajímame. Máte záujem?“

„Áno, moje dcéry mi konečne splnia môj sen a na šesťdesiatku mi objednajú skákací hrad,“ povedala tá milá rozžiarená pani.

„Ale poponáhľajte sa.“

„Ja viem. Aby som si ešte aj zaskákala,“ zasmiala sa šesťdesiatnička.

„Nie. Ja len, že vždy máme všetko na mesiac dopredu vybúkované.“

Sú to naše sny. Malé, veľké, bizarné, nečakané a aj naliehavé.

Herec, režisér a scenárista Christopher Reeve povedal: „Dosiahnutie snov je na začiatku nemožné, potom nepravdepodobné a neskôr nevyhnutné.“

A ja som rada, že som vo veku, kedy si viac uvedomujem tú nevyhnutnosť a začínam si tie moje sny plniť.

Najlepšie začať hneď. Skrátka, životný štýl „Zodpovedne do hrobu“.

EŠTE chcem – UŽ môžem.

Pretože nie je nič lepšie, ako si pri tom poslednom aperitíve povedať:

„Užila som si to tu.“

Užívajte aj vy.

UŽ môžete.

Alebo EŠTE?

Silvia Grecová