fbpx

Žijeme v dobe, kedy je jednoduché komplikovať, ale komplikované, ba priam nemožné zjednodušovať.

Ako si zjednodušiť životKOMPLIKOVANÁ JEDNODUCHOSŤ

„Čo nás trápi a čo teší,“ bola téma fejtónu mojej maturitnej písomky zo slovenčiny. Rada by som si ho teraz prečítala a zistila, čo ma vtedy trápilo. Lebo, okrem školskej dochádzky, univerzálnej hnedej omáčky v školskej jedálni, akné a nie vždy úspešného dobývania opačného pohlavia, nás vtedy netrápilo takmer nič. Teda nič také, čo by bolo hodné zamyslenia sa. Bol to jednoduchý svet s jednoduchými vecami okolo a jednoduchým životom.

Život bol niekedy menej a niekedy viac zábavné dobrodružstvo.

Dnes už sme „veľkí“ a trápi nás toľko vecí. Svet je stále komplikovanejší. S pokrokom súvisí viac možností, ale tým je aj viac zákonov, usmernení, nariadení, formulárov, a tým aj viac medzier, obchádzok, zachádzok, špekulácií, vysvetlení, nedokonalostí, hlúpostí a absurdít. A tým viac rozhodovaní sa. A tým viac… Viac a viac…

Je to jeden obrovský chaos, v ktorom sa už ani nadpriemerne inteligentný človek nevie zorientovať. Kým sa zorientuje, príde nový chaos a zase bojuje, ako sa len dá. A potom sa stane, že počas nášho boja už ani nevieme, za čo, s kým, s čím bojujeme a celý boj stráca zmysel. A my bojujeme za nezmysly.

Ľudstvo už odpradávna bojuje.

Dnes, namiesto kameňov, šípov, mečov, pušiek a granátov, bojuje s papiermi, formulármi, zákonmi, usmerneniami, nariadeniami, novelizáciami ich novelizácií, pečiatkami, kľučkami dverí, ale aj kľučkami právnymi. Stojíme pred namierenými hlavňami nabitými neschopnosťou, hlúposťou, aroganciou a zbytočnosťou.

Aj naše telo stále bojuje. Ani o tom nevieme. Dozvieme sa to až vtedy, keď ten boj prehrávame.

Nedávno som si spomenula na jednu starú slovenskú inscenáciu. Marián Zednikovič ležal bezmocne a zúbožene na nemocničnej posteli, na ktorej bola pripevnená tabuľka s diagnózou: „Pretrhnutý v práci“. Lekári len krútili hlavami, zalamovali rukami a nevedeli si poradiť s touto záhadnou diagnózou.

„Ako ste k tomu prišli?“ pýtali sa. Pacient len zahanbene mykal ramenami.

Za čias socializmu to bola veľmi vydarená komédia s vtipnou pointou.

Dnes by to bola ťažká psychologická dráma. Tento „vírus“ je dnes totiž rozšírenejší, než ten, ktorého meno sa (ne)vyslovuje.

Žijeme v dobe, kedy je jednoduché komplikovať, ale komplikované, ba priam nemožné zjednodušovať.

Nestačí už len gombík s nápisom „Ťahom zapni, stiskom vypni“. Najskôr musíme mať povolenie na gombík. Zvlášť na zakúpenie, potom na namontovanie. Zvlášť na spustenie do prevádzky, potom sa zistí, že nefunguje, lebo niekde inde niekto musí zadať správny kód, o ktorý musíme, podľa nového predpisu, požiadať minimálne na troch rôznych miestach, pričom na dvoch z nich sa dozvieme, že to už nie je v ich kompetencii.

A na konci zistíme, že čas vypršal a že náš „gombík“ je nefunkčný a musíme požiadať o nový.

K tomu potrebujeme potvrdenie o nefunkčnosti, žiadosť o odblokovanie, potvrdenie o jeho ekologickej likvidácii a mašinéria sa začína znova. Medzitým sa gombík už nevyrába, takže musíme začať pátranie, browsovanie, obvolávanie, odvolávanie a čakanie. Sme v poradí.

A máme 40 rokov staré déjà vu, kedy sa nám ale o možnostiach digitalizácie a technológiách dnešných čias ani len nesnívalo.

Nedávno sme so synom pozerali môj obľúbený film Piaty element.

Postaršie scifi s mladším Bruce Willisom. Po chvíli pozerania mi dal môj syn krásnu otázku:

„Prečo všetky staré filmy o budúcnosti vyzerajú, ako keby boli z minulosti?“

Ľudia si vždy predstavujú budúcnosť jednoduchšie.

A hoci tá naša skutočná budúcnosť z minulosti je nakoniec krajšia, dokonalejšia a efektnejšia, na druhej strane je aj zložitejšia a náročnejšia. Snaha o zjednodušenie nakoniec rozvíri uragán komplikácií.

Každá nová technológia nám ušetrí čas, ktorý zaplníme ďalšou prácou. Chceme byť produktívnejší, výkonnejší a rýchlejší. Chceme mať to, čo nemáme a nikdy nebudeme mať ničoho dosť.

Niekde som čítala krásnu vetu: „Často robíme veci, ktoré nechceme, aby sme si mohli kúpiť, čo nechceme.“

Tak ako bohatý továrnik, ktorý sa počas svojej dovolenky pri mori díval na rybára, ako sedí pohodlne vedľa svojho člnu.
„Prečo nejdete loviť ryby?“ pýtal sa.
„Pretože som dnes ulovil už dosť,“ odpovedal rybár.
„Neulovíte viac rýb, ako potrebujete?“ pýtal sa bohatý muž ďalej.
„Čo by som s nimi robil?“
„Mohli by ste si viac zarobiť a potom si kúpiť lepší čln, aby ste mohli plávať ďalej a uloviť viac rýb.“
„A čo potom?“
„Potom by ste si mohli kúpiť nylonové siete a potom uloviť ešte viac rýb a zarobiť ešte viac peňazí. Za nejakú dobu by ste mali celú flotilu a boli by ste bohatý ako ja.“
Rybár sa opýtal: „A čo by som robil potom?“
„Potom by ste si užívali života.“
„A čo si myslíte, že robím teraz?“ znela rybárova odpoveď, ktorý sa pritom pokojne díval na more…

Tak si idem užívať života. V celej jeho jednoduchosti.

Pretože, nakoniec, tie najjednoduchšie veci sú tie najkrajšie.

Silvia Grecová

#zivotologia

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať