Nájsť dobrého lekára je ako nájsť dobrého muža/ženu. Mnohí by nás aj radi vypočuli, ale na to nie je čas.

ČAS NAD ZLATO

„Lekári sú skupina ľudí, ktorí predpisujú lieky, o ktorých vedia málo, na choroby, o ktorých vedia ešte menej, pre ľudí, o ktorých nevedia nič,“ povedal môj obľúbený seriálový Mentalista lekárom, keď vyšetroval vraždu jedného z nich.

Šarmantne povedaná pravda. Väčšina o nás naozaj nevie nič. A hoci sa im aj snažíme otvoriť (niekedy aj doslova), niektorí nám nevenujú ani len očný kontakt. A potom si doma v správe s pravopisnými chybami prečítame napríklad, že sliznice sú v norme, že brucho je palpačne pokojné, hoci sa ten lekár na nás ani nepozrel a ani sa nás nedotkol. Skrátka, mentalisti.

Ale oni by nás aj radi vypočuli, porozprávali sa, spoznali, popozerali, ale na to nie je čas.

Jedna pani doktorka, ktorá si ten čas našla, mi to veľmi pekne vysvetlila. Systém je nastavený tak, že úkon, ako napríklad naordinovanie CT-čka, MR-ka a iných všakovakých prístrojových vyšetrení, je rýchly a desaťkrát viac ohodnotený, ako hodina rozhovoru s pacientom.

A tak sa rozhovor skráti na minimum. Z lekára sa stáva nedokonalá umelá inteligencia, ktorá vám kladie štandardizované otázky, na ktoré odpovedáte a vôbec netušíte prečo sa to pýta. Neviete na ne kvalitne odpovedať. A dostanete sa prinajlepšom k nejakému štandardizovanému záveru, a prinajhoršom k mylnému alebo k žiadnemu.

Keď sa s vami lekár naozaj rozpráva, poriadne vysvetlí, prečo sa pýta práve na toto a na tamto a čo to znamená, ak je to tak alebo onak a s čím to oné súvisí, tak sa vám zrazu začnú skladať puzzle. Predtým nepodstatné informácie sa teraz stávajú relevantnými a spolu s medicínskou odbornosťou lekára vyskladáte kód do ťažko zaheslovaného súboru s názvom „DIAGNÓZA“.

Lenže na rozhovor si treba nájsť čas. A toho pri kvante pacientov veľa nie je.

Sú aj takí, ktorí si ten čas nájdu. Ale hľadajú sa ťažšie, ako ten čas.

Nájsť dobrého lekára je ako nájsť dobrého muža/ženu.

Základom je dôvera.

A dôvera vychádza z úprimnosti a vzájomného pochopenia.

A vzájomné pochopenie z vysvetlenia.

Nuž, a vysvetlenie z komunikácie.

A na komunikáciu treba čas.

A sme tam, kde sme boli – ČAS.

NA VŠETKO TREBA ČAS

„Pani doktorka, prečo ste mi to nedali vyšetriť už hneď na začiatku, keď mi bolo tak dlho zle?“ opýtala som sa svojej lekárky po mojom takmer zomretí.

„Lebo som nepredpokladala, že niečo také môžete mať. Pretože ste na to ešte mladá,“ zdôvodnila mi svoj postup pani doktorka.

Vtedy sa pozrela do mojich zdravotných záznamov na môj rok narodenia a s úsmevom povedala:

„Ahaaaaa, vy ale nie ste až taká mladá, vy len tak vyzeráte. Tak to potom môže byť.“

Sú chvíle, kedy vám to, že vyzeráte na svoj vek, môže zachrániť život.

Problém teda nebol len v čase. Ale aj v niečom INOM.

Pozreli ste si niekedy svoj výpis zo zdravotnej poisťovne? Viete, koľko peňazí tam ide mesačne?

Skôr, ako si ho pozriete, radšej si sadnite.

A potom, keď potrebujeme, tak nám ani stolicu poriadne nevyšetria. Len štandardne. A o dva týždne, keď sme už jednou nohou v hrobe, tak potom opáčia konečne aj trošku nadštandard. A komplexný balíček služieb už možno ani nestihneme dostať.

Platby nadštandardné, služby, pri veľkom šťastí a našej neoblomnosti dožadovania sa, štandardné.

Za tie peniaze, čo tam idú, by som si mohla dať vyšetriť komplexne stolicu aj raz do mesiaca, a to v zahraničnom supermodernom laboratóriu s 20-stranovou analýzou a hodinovou konzultáciou k tomu, kde mi povedia aj to, čo som jedla pred polrokom a možno aj prečo. Je smutné, že za to, aby si lekár našiel čas naštudovať váš chorobopis, pozorne vás počúvať, dôkladne klásť otázky a dôkladne odpovedať na tie vaše, aby si našiel čas na hľadanie, riešenie, vysvetľovanie, pátranie a dialóg s pacientom, že za toto si k tým nadštandardným pravidelným mesačným platbám musíme ešte priplatiť nemalé peniaze.

Platíme totiž za čas. A čas je drahý.

Podľa fyzikálnej definície je čas nepriestorové lineárne kontinuum, v ktorom sa udalosti dejú v zjavne nenávratnom poradí. V NENÁVRATNOM. To, čo bolo, už nebude.

Predstavte si, že sa čas na našej planéte zastaví. Napríklad na 30 minút. Všimli by sme si to vôbec? Na koľko by sa mal čas zastaviť, aby sme si to všimli? Koľko časového deficitu máme? A čo by sme s ním robili? Vieme ho vôbec využiť? A bolo by ho vôbec niekedy dosť?

Čas je to najťažšie, s čím bojujeme. Ako narábať s časom, nás neučia.

Život sám nás má naučiť, ako s časom narábať. Ale neučí nás život práve naopak, ako ho nemať?

Čo by ste robili, keby sa zastavil čas? Rýchlo by ste šli urobiť niečo, čo ste nestihli?

Ja by som si vyložila nohy, pustila Mentalistu a jedným očkom by som si vychutnávala, ako ručička na hodinách skáče na jednom mieste.

Až kým sa to zase všetko nerozbehne a nezmizne v nenávratnom poradí.

Prajem vám ešte veľa, veľa času!

Silvia Grecová

Viac textov od Silvie nájdete tu: #zivotologia

Korektúra: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: 

https://www.facebook.com/Corectus/