„Nechce spať, nechce papať, nechce kakať, stále plače, nedá nám spať, ale je NÁŠ/NAŠA“

Vyšší level

Keď sa nám narodil syn, prišli sme domov z pôrodnice, položila som ho na stôl a prvé, čo mi napadlo, bolo: „No, a čo teraz???“

Všetky tie „načančané“, čarovné, ružové ilúzie o materstve, ktoré vás má nabiť neskutočnou energiou, silou a krásou, sa dávno rozplynuli už v pôrodnici. Nastúpili pocity únavy, strachu, stresu, bolestí, neschopnosti a bezradnosti. Bol tu zrazu nejaký tvor, ktorý tu nebol. Čo si budeme nahovárať. Chvíľu to trvá, kým sa zorientujete.

Až kým môj muž nevyslovil tú zázračnú vetu.

„Nechce spať, nechce papať, nechce kakať, stále plače, nedá nám spať, ale je NÁŠ“.

Túto vetu som si opakovala mnohokrát. Niečo odbúdalo a niečo nové zase pribúdalo. S neustálymi obmenami si ju opakujem v podstate stále. A pri všetkom možnom. Pripomína mi, že sa treba prepnúť do ďalšieho levelu. A že táto hra, bez ohľadu na to, či prehrávate, alebo vyhrávate, stále pokračuje. Hra, v ktorej, keď hodíte kotvu, vždy ju niečo presekne a ženie vás to dopredu prekonávať samých seba a skákať z levelu do levelu.

Rýchlo zistiť, ktorý gombík ako funguje. Čo stlačiť, aby som šla hore, doprava, doľava a čo, aby som nespadla niekde do hlbokej priepasti. Rýchlo sa zorientovať v nových pravidlách. Hra, kde nemáte 10 životov, ale len ten jediný.

Zrazu sa z bábätka stane batoľa, ktoré zmizne niekde, kým si nachvíľu pretriete oči.

Potom príde moment, kedy v zazipsovanom spacom vaku prelezie vysokú drevenú ohradu postieľky, a zatiaľ čo vy driemete pri žehlení, váš byt sa zmení na jaskyňu Altamira s pravekými maľbami. A vy, ako jej objaviteľ, čumíte a rozmýšľate, kto, ako, prečo a čím to tu namaľoval.

Nasleduje level odplienkovania, so strávenými i nestrávenými zvyškami na koberci, škôlkarské dobrodružstvá a školácke vytriezvenia.

Praveké maľby na stenách vystriedajú nálepky rôznych štýlov, potom graffiti a nakoniec sa vymaľuje nabielo, kúpia sa nové tenisky veľkosti 44, v skrini prevládnu biele a čierne tričká a namiesto „nechaj mi otvorené, prosím“ počúvate „ZAVRI“.

A zrazu sa pozriete do zrkadla a zistíte, že ste v dosť pokročilom leveli.

Perspektíva vrátenia sa naspäť je už nenávratná.

„Predstav si, bola som v našej alma mater na zápise,“ rozprávala mi moja kamarátka 40 plus.

Nie, nešla študovať. Išla tam namiesto svojej netere, ktorá z nejakých dôvodov nemohla ísť. Tešila sa, ako zapadne. V rifliach, tričku, teniskách, mikine a s pocitom maximálnej radosti a sviežosti ducha i tela sa postavila do radu medzi študentov. Postupne sa na ňu začali študenti obracať s rôznymi otázkami, žiadosťami o radu, prípadne jej odovzdávať vyplnené papiere a indexy. Prišlo vytriezvenie. Došlo jej, že už evidentne nezapadá. Že už je v inom leveli. V leveli postaršej zaslúžilej administratívnej pracovníčky študijného oddelenia.

And the next level is… (A ďalší level je…)

„Čo chytím, prevraciam, skúšam a hoci to chcem vyhodiť a mala by som, je mi to ľúto a vrátim to späť,“ rozprávala mi nedávno moja kamarátka 60 plus, keď sa odhodlala vytriediť si šatník.

Veľké odhodlanie zbaviť sa starých kusov sa postupne menilo v nostalgiu, melanchóliu až ťažkú schizofréniu.

„Niektoré veci som nemala na sebe aj viac ako dvadsať rokov. Ale zdá sa mi, že ich niekedy ešte dám. Zabúdam pri nich, koľko mám rokov, ale viažu ma spomienky. Zabúdam, že kraťasy zostanú po rokoch rovnaké, ale moja telová schránka v 70-ke bude pokrčená. A sotva v nich vybehnem na ulicu. Pamätám sa, ako som sa nedávno šla fotiť na občiansky. Keď mi pani urobila už tretiu fotku, podľa mňa, ani jedna nič moc, poprosila som ju o štvrtú. S maximálnym znechutením mi pani „fotografka“ vtedy povedala: „No, Sklenaříková z vás nebude,“ a vybrala tú prvú.“

Sklenaříková už nebude ani zo mňa.

Adriana Karembeu, ktorá sa usmieva a žiari v záchodových časopisoch. V časopisoch, ktoré väčšinou pribalia k tým prvoplánovo zakúpeným a dávam im druhú šancu v krabici na záchode. A tak som ich raz, v dlhej chvíli, otvorila a premýšľala. Keby som oblepila všetky steny záchodu stranami týchto časopisov, tak by som mala pred sebou obraz ženy, ktorá je krásna, elegantná, ale aj rozšafná, zbiera bylinky, má ten správny esprit, je večne mladá, štíhla, s krásnym súmerným chrupom.

A ak náhodou nie, tak má po ruke zázračný krém za 200 eur, ktorý ju zaručene omladí, šaty za 300 eur, ktoré ju zaručene zoštíhlia, topánky za 500 eur, ktoré jej zaručene predĺžia nohy, balayage makeup, ktorý z nej spraví za 5 minút chic Francúzku a zubára za xxx… eur, ktorý jej spraví dokonalý chrup. Taká, ktorá cestuje, má čas, medituje pri východe aj západe slnka a pozná odpovede na všetky otázky.

Shakespeare by si teraz zahundral to svoje: „Svet je samé klamstvo.“

A tak som zavrela časopis, vstala a spláchla každodenný (niekedy aj viacdňový) produkt našej prosperity. Chvíľu som ešte stála, kým mi odtŕpnu nohy, umyla si ruky a vrátila som sa späť do teplákovej reality s mydlom Bupi, krémom Nivea, Indulonou na všetko (ruky, topánky a tak…), ortopedickými papučami, zubnou pastou z Lidla a svojimi bolesťami, strasťami a malými radosťami všedných dní.

Reality, ktorá nie je taká luxusná, žiarivá, večne mladá, bezstarostná a exkluzívna, ale je MOJA.

A dúfam, že raz, keď prídem do toho najvyššieho levelu, bude niekto sedieť pri mojej posteli a povie: „Nechce papať, nechce kakať, nechce spať, stále plače, nedá nám spať, ale je NAŠA.“

Silvia Grecová

#zivotologia

Korektúry: Katarína Málková