Viete, čo sa deje, keď dve staršie matky čerstvo po skončení materskej dovolenky idú na výlet do Francúzska?

Keby sme mali viac času, tak…

Existujú rôzne kategórie dovoleniek.

Sú dovolenky s rodičmi. Potom máme dovolenky s priateľmi, dovolenky s frajermi/frajerkami, snúbencami/snúbenicami. Nasleduje výnimočná dovolenka – „líbánky“ (takú som nemala). Potom rodinné dovolenky s deťmi.

A na konci je tu jedna, pevne veríme, že dlhá dovolenka, kedy sa ráno zobudíme a netreba ísť do práce. Len treba vstať z postele. Ale to bude zrazu tá najťažšia práca, akú sme si kedy vedeli predstaviť.

A ešte sú tu také tie „takzvané dovolenky“. Napríklad materské a pomaterské.

Že aké sú to pomaterské dovolenky?

To sú také, keď žena po materskej dovolenke nastúpi do práce a zrazu si môže v pokoji vypiť čaj alebo kávu. Môže v pokoji, bez nejakých rušičov a rušičiek pracovať, komunikovať s ľuďmi, ísť na obed, na ktorý má až neuveriteľných 30 minút. Kedy sa cíti, že je v nejakom úžasnom sci-fi filme, kde takmer ničomu nerozumie, ale všetko je super a baví ju to, a pomaly prestáva mať tie typické mamičkovské tiky.

A vyvrcholením pomaterskej dovolenky je, keď sa takéto ženy – matky, vyberú spolu samé niekde do sveta na predĺžený víkend. Na dlhšie sa obyčajne ani nedá.

Viete, čo sa deje, keď dve staršie matky čerstvo po skončení materskej dovolenky idú na výlet do Francúzska?

Odtrhnuté z reťaze si užívajú všetko, čo im úžasné Côte d´Azur poskytne?

To znie sľubne.

Realita?

Ponuka firemných odborárov na štvordňový výlet na juh Francúzska znela lákavo. A keďže som si mohla zobrať niekoho so sebou, spontánne som oslovila moju kamarátku. Kamarátka veľmi spontánne súhlasila.

Večer „V“

Po druhej (domácej) šichte sme, kvalitne unavené, konečne nastupovali do autobusu. Zostava, a najmä sprievodkyňa mi silno pripomínala českú komédiu „Účastníci zájezdu“.

Usadili sme sa a hurá na JUH.

Sprievodkyňa nás privítala a niečo „duchaplné“ rozprávala do mikrofónu. Zavtipkovala som. Kamoška ticho. Vtip som zopakovala hlasnejšie. Možno nepočula. Nič. Možno už nie som vtipná, predsa len, všeličo sa zmení počas materskej. Ešte párkrát som sa pokúsila o nejaký dialóg, ale nakoniec to bol vždy monológ s maximálnou ignoranciou. To som mohla rovno zostať doma. ?

Ráno, po nočnej more, kamarátka ožila.

„Prepáč, mala som strašnú migrénu a dala som si tie moje silné lieky. Vôbec neviem, čo sa v noci dialo.“

Zasmiali sme sa a hneď som si vypýtala tie jej zázračné pirule, pretože po tej prebdetej noci v stiesnenom autobuse som mala pre zmenu migrénu ja.

S migrénou a opuchnutými nohami sme, s pomocou zázračných tabletiek, strávili 8-hodinovú povinnú prestávku v Monaku. Večer sme šťastne došli do Nice. Ubytovali sme sa a tešili sa na normálnu posteľ. Ale v niektorých hoteloch si stále naivne myslia, že všetci túžime spať pod jednou perinou. Asi nám chceli vytvoriť pocit domova, kde nám stále niekto ťahá perinu. Nuž čo. Aspoň máme každá pre seba 80 cm šírky postele a nemusíme ležať v strede na zlome dvoch matracov a budiť sa na to, že si na vás tie zázračné bytosti vykladajú nohy, prípadne rovno na nejaký kopanec do brucha.

Konečne vyspaté sme so sprievodkyňou s mikrofónom v ruke vyštartovali na výlet.

Jej slová: „Šoféri mi hovoria, že som ako obohratá platňa“ sa čím ďalej viac potvrdzovali.

Stále totiž opakovala:

„Keby sme mali viac času, tak 3 kilometre odtiaľto je krásne mestečko, ktoré…“

„Keby sme mali viac času, tak by sme mohli navštíviť úžasný zámoček…“

„Keby sme mali viac času, tak…“

Na konci zájazdu som si uvedomila, že viem viac o miestach, ktoré sme nenavštívili, ako o tých, ktoré sme videli.

Zaujímavé. Zvláštne zmiešané pocity. Sklamanie, čo všetko som nevidela a zároveň zvedavosť a veľká chuť sa tu zas vrátiť.

Času bolo málo stále. A tak sa bežne stávalo, že pri zastavení sa, aby sme si odfotili nejaký pekný záber, sme našu skupinku s Usainom Boltom v sukni na čele stratili z dohľadu. Až kým sme niekde v diaľke nezačuli to známe: „Keby sme mali viac času…“

Toto sme nechceli počuť. Táto veta nám bzučala v hlave celú materskú dovolenku.

Navzdory tomu, kde sme boli či mohli byť, keby bolo viac času, náš výlet bol systematicky prerušovaný telefonátmi z domova s otázkami, kde je sprej do nosa, kde je CD-čko s rozprávkami, čo robiť, keď má dieťa hlísty, čo robiť, keď nechce spať, čo, ako, kde, kedy…

Ako povedal jeden kamarát, zážitky nemajú byť ani dobré, ani zlé, ani pekné, ani škaredé, ale majú byť intenzívne.

Intenzívne veru boli.

Po návrate som si prvý deň ráno vychutnala čaj osamote v kuchynke s vyloženými nohami a povedala som si: „Sedím v práci a je mi dobre.“

Čas pokročil, a tak mi napadlo, že by sme si mohli dať k našej blížiacej sa 50-ke repete. Ako experiment, či to bude iné. Zmenilo sa niečo?

Myslím, že áno. My sme sa zmenili. Pretože už sme sa naučili jednu dôležitú vec, ktorá platí nielen o dovolenke:

„Vlak by mal ísť tak pomaly, aby motýle mohli otvorenými oknami voľne lietať dovnútra a von.“ (nejaký klasik)

Krásnu pohodovú dovolenku prajem.

Silvia Grecová

Viac textov od Silvie nájdete tu: #zivotologia

Korektúra: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: 

https://www.facebook.com/Corectus/