#životológia

Smiechom spúšťame hormóny šťastia, mladneme, posilňujeme si imunitu, zabúdame na stres a problémy a zároveň lepšie spíme. Je vedecky dokázané, že desať minút úprimného smiechu je ako tridsať minút na veslárskom trenažéri. A dokonca smiechom aj chudneme.

Robiť veci jednoducho a dobre už nejako nejde. Každá požiadavka na akúkoľvek zmenu musí prejsť nekonečným procesom, aby bola zrealizovaná a funkčná na užívanie. Z týždňa je mesiac, z mesiaca polrok, z polroka rok, z roka dva roky. A aktualizované je už neaktuálne. Tak sa začne proces odznova. Moja kolegyňa zvykla v takýchto situáciách, keď už jej dochádzala trpezlivosť, vtipne poznamenať: „A kto to ešte musí podpísať? Djokovič, Federer alebo aj Nadal?“

Stále sa snažíme robiť všetko perfektne, nič nepokaziť, vyhýbať sa konfliktom a situáciám, ktoré sú nepríjemné. Máme už podvedome zafixované, že nám môžu ublížiť. Bojíme sa urobiť chybu. Môže za to vraj Mária Terézia a jej školský systém, ktorý je nastavený tak, aby vychovával ideálnych ľudí, ktorí nerobia chyby. Už v škole sa nám kóduje do hlavy, že robiť chyby je zlé. A tak ani poriadne nezistíme, čo je pre nás dobré. Bojíme sa nesprávneho rozhodnutia.

Moje ponímanie kabelky sa obmedzuje na koženú alebo koženkovú, veľkú alebo malú, kúpenú u Číňana, v Poľsku na trhoch alebo v normálnom obchode v 70%- nom výpredaji. A nepýtajte sa ma na značky, tam som stratená. Moje kabelky sú skôr úžitkové ako okrasné.

amarátka sa zatvárila veľmi vážne a povedala: „No neviem, či v tvojom prípade nie je už neskoro. Ja som sa totiž odjakživa držala tohto základného pravidla:  „Nejlepší prevence je mít dva milence.“ Prevencia sa veru oplatí. Ale znepokojilo ma to „neskoro“. Začala som nad tým rozmýšľať, že kedy je na milenca neskoro. V akom veku? A nie sú dvaja málo? A čo to obnáša? Alebo nie sú dvaja veľa? Dá sa to stíhať? Je na to dosť energie? Pracujúce ženy v zrelom veku, matky, upratovačky, zásobovačky, ošetrovateľky, kuchárky, práčky, vychovávateľky na plný úväzok to predsa nemôžu stihnúť. Kde nájsť čas na „prevenciu“?

Vo vzťahoch je dôležitý fakt, že nikto nevelí. Vydržíme veľa, pretože koniec koncov nechceme ísť životom sami.

Dnes máme sviatok všetkých pracujúcich. Vedeli ste, že tento sviatok je na počesť chicagských robotníkov, ktorí 1. mája  1886 odštartovali v Amerike a Kanade vlnu štrajkov za 8 hodinový pracovný čas? Tento pravý dôvod sviatku sa časom nejako zatlačil do úzadia.  Historicky si ho stále niekto privlastňoval.

Pre niekoho je dobrý človek ten, kto sa neháda, vždy sa usmieva, nie je drzý, vždy sa pozdraví, správa sa slušne, triedi odpad, je tolerantný, vždy hrá fér, chodí pravidelne na domovú schôdzu, dodržiava predpisy, skrátka nerobí nič zlé. Pasívne koná dobro. Stačí to? Cíti sa dobre?

V jednom mojom obľúbenom seriáli mal hlavný hrdina strach zo zmien. Tento človek nemal rád zmeny, dokázali ho dohnať k šialenstvu. Mal rád, keď bolo všetko stále rovnaké.

Predstavte si dvojizbový panelákový byt. V ňom troch mužov a jednu ženu. Jeden muž tam prebýval len cez víkendy, dvaja boli trvalí nájomníci.

Zvieratá sa riadia inštinktom. Ale my ľudia sa dopúšťame chýb. Na rozdiel od zvierat máme emócie, ktoré nám zahmlievajú zrak. Chceme dávať neustále pozor nie len na seba, ale aj na ostatných. Pokiaľ si nakoniec neuvedomíme, že či už zviera alebo človek, môže sa stať, že zostaneme úplne sami.

V istom veku začnete pociťovať aj isté zmeny. Napríklad si kýchnete a sekne vás v krížoch. Alebo, keď potrebujete niečo zodvihnúť, tak sa, samozrejme, už nezohýbate, aby vás nedajbože neseklo, ale si pekne čupnete s vystretým chrbtom. Tak, ako nás to páni ortopédi učia.

Romantiku vytláča realita všedných dní. Smejeme sa z nej, vedome ju potláčame, sme opatrnejší, dávame si na ňu pozor, aby nám náhodou tá potvora nevošla do života. Ale romantika je stále našou súčasťou, nie je len v knihách a filmoch. Je v nás. Sme ľudské bytosti, túžime sa k niekomu a niečomu pútať, niečo cítiť.