Klobúk, bábovka a pastelky alebo kde hľadať šťastie v živote
Vždy som milovala cestovanie vlakom. Pohodlne som sa usadila na svoje rezervované miesto pri okne v smere jazdy. Vlak sa pomaly rozbiehal a ja som si vychutnávala pocit, že nemusím dávať pozor na autá, brzdu, plyn, spojku, značky, obchádzky, zápchy, kamióny, retardéry, semafory, chodcov, cyklistov v trojrade vedľa seba a nedeľných šoférov.
Mohla som sa plne sústrediť na rýchlo sa meniace prírodné scenérie za oknom, ako z obrazov Martina Benku. Ideálny čas na premýšľanie, snívanie alebo čítanie knihy.
Ale tentokrát to bolo iné. Rýchlik z Prahy do Bratislavy praskal vo švíkoch.
Oproti cez uličku sedela štvorčlenná rodina s dvoma malými deťmi, ktoré sa neustále medzi krikom, plačom, jedením rezňov, rozlievaním farebných lepkavých tekutín, pýtali tú najfrekventovanejšiu detskú cestovateľskú otázku: „Kedy tam už budeme?“ Ich rodičia spokojne ticho driemali. Buď bol ten čaj, čo popíjali z termosky echt Tatranský, alebo už mali prirodzene otupené zmysly po týždňovom výlete so svojimi milými živými stvoreniami.
Oproti mne sedel mladík so slúchadlami na ušiach. Aj cez krik detí som jasne rozumela, hoc aj striedmemu, textu thrash metalovej pesničky, ktorá mu revala z uší. Za mnou sa hádali dvaja manželia v strednom veku tým klasickým „Ale veď som ti to hovorila“, „Nie, to si mi teda nehovorila“…..
Kúsok ďalej veselo skotačila partia Írov po rozlúčke so slobodou, ktorí sa ešte rozhodli navštíviť perlu na Dunaji.
Zavrela som knihu, snívanie už dávno prestalo fungovať, Benkove obrazy sa zmenili na Dalího surrealistické šialené preludy.
Vedľa mňa bolo jedno voľné miesto. Vlak práve vchádzal do stanice a ja som sa v duchu modlila, aby si ku mne neprisadlo nejaké spotené prefajčené indivíduum, ktoré sa nezmestí na jednu sedačku.
Otvorili sa dvere na vagóne a vošla asi 70 ročná pani s veľkým kufrom a veľmi originálnym a vkusným klobúkom na hlave. Už som si premietala ten scenár, ako si životom znechutená, na všetko sa sťažujúca pani dôchodkyňa sadne vedľa mňa a za chvíľu sa bude chcieť vymieňať, lebo na ňu fúka sprava, potom na ňu svieti veľa slnka, potom fúka zľava alebo jej bude vadiť, že nemá kufor priamo nad sebou a všetci budeme musieť robiť výmenu batožín.
Pani zbadala voľné miesto a veľmi príjemným hlasom sa ma opýtala, či si môže prisadnúť. Pomohla som jej vyložiť kufor. Poďakovala a sadla si spokojne na sedadlo. Asi päť minút ticho sedela a pozorovala okolie. Potom vytiahla spod sedadla príručnú tašku a vybrala z nej pastelky a papiere. Deti oproti prestali kričať. Pani sa k nim naklonila a porozprávala im krátku rozprávku. Podala im pastelky a papiere a vyhlásila súťaž o najkrajší obrázok z práve vyrozprávanej rozprávky. Deti zobrali pastelky a začali potichu kresliť.
Potom z príručnej tašky vybrala krabičku s domácou bábovkou. Postavila sa a ponúkla ju tým rozhádaným manželom. A viete ako to chodí, s plným ústami sa zle rozpráva. A navyše dobré jedlo spúšťa endorfíny a súboj Titanov bol ukončený.
Nakoniec sa postavila a s bábovkou v ruke išla k partičke rozbláznených Írov. Ponúkla ich a v angličtine ich elegantne vyzvala, aby navštívili reštauračný vozeň. Chlapci odišli.
Vyzerala ako moderná verzia babičky Boženy Němcovej.
Sadla si a ponúkla mladého metalistu bábovkou, pričom mu šarmantne porozprávala, aké nepríjemné je prísť o sluch. Metalista vypol hudbu a začal driemať. Vo vagóne bolo príjemné ticho a vonku opäť bežali krajinky z Benkových obrazov.
Nakoniec ponúkla aj mňa. Bábovka bola fakt úžasná.
„Máte nádherný klobúk,“ prihovorila som sa jej.
„Ďakujem, to som si kúpila v Taliansku. Vždy som po takom túžila.“
Oči jej zrazu žiarili a začala mi rozprávať svoj príbeh.
Mala v sebe šarm, eleganciu a odhodlanosť Sophie Loren, ale zároveň aj nežnosť a lásku víly Amálky. Tejto milej pani Amálke, ako som si ju pre seba pomenovala, pred rokom zomrel manžel. Deti sa rozpŕchli, býval s ňou už len jeden 40 ročný syn, ktorý sa stále neoženil. Ale už je dospelý, žije si svojim životom. A tak začala rozmýšľať, čo by mohla robiť, aby sa necítila sama.
Raz, keď bola vyzdvihnúť vnučku v umeleckej škole, kam chodila na výtvarnú, opýtala sa len tak s humorom, či by nemohli chodiť na výtvarnú aj také staré ako ona. Na jej prekvapenie škola vtedy robila aj večerné kurzy pre dospelých.
„Tak som sa prihlásila a začala som tam chodiť. Po polroku som predala svoj prvý obraz a išla som za to na zájazd do Talianska. Teraz maľujem ďalší, lebo na jar chcem ísť do Španielska. A vnúčik ma učí po anglicky, aby som sa mohla dohovoriť, keď by som sa náhodou stratila,“ zasmiala sa.
Keďže aj ja rada maľujem, bolo o čom rozprávať. A zrazu som si uvedomila, že už hodiny sa rozprávame, pojedáme bábovku, lúštime spolu krížovky, smejeme sa na vtipných tajničkách a len tak na živote.
Je až neuveriteľné, aká mi bola táto cudzia osoba zrazu blízka. A nie len to.
Vďaka pani Amálke som si uvedomila, že zmeny sa dajú robiť v každom veku. Netreba sa báť starnutia.
V každom veku máte príležitosť rozhodnúť sa, akí chcete byť. Robiť rozhodnutia je ťažké. A obzvlášť v zrelšom veku. Nie každá zmena hneď prinesie očakávané ovocie.
Poznáte ten pocit, keď dlho sedíte na jednom mieste bez pohybu, väčšinou vám stŕpne noha. Keď sa postavíte, na začiatku cítite veľkú bolesť, nepríjemný pocit. Ale po chvíli začnete cítiť, ako vám do nohy začína prúdiť krv, nový život. Noha ožije. A je to také príjemné.
To isté sa deje so zmenami, pre ktoré sa ťažko rozhodujeme.
Zo začiatku je to tiež nepríjemné, bolestivé, máme strach a chceme sa vrátiť späť do vyjazdených koľají. Ale keď vytrváme, nakoniec pocítime tú novú krv. Novú nohu. Nový život. Tú radosť a iskry v očiach pani Amálky.
V jednom mojom obľúbenom seriáli mal hlavný hrdina strach zo zmien. Tento človek nemal rád zmeny, dokázali ho dohnať k šialenstvu. Mal rád, keď bolo všetko stále rovnaké.
Jeho kamarátka mu vtedy povedala zaujímavú vec. Povedala, že jediné, čo zostáva isté a nemenné je to, že sa všetko mení. Nevyhnutnosť zmeny, je v podstate ideálna konštanta. Inak povedané, zmena je vlastne naša jediná istota.
Netreba sa báť zmien.
Je jedno či máte sladkých osemnásť alebo zrelých osemdesiat. V každom veku môžeme chňapnúť po šťastí.
Teším sa na tie všetky zmeny, ktoré ma ešte čakajú a to v akomkoľvek veku.
Ako povedal Jean Cocteau:
„Skutočnú mladosť dosahujeme v zrelom veku.“
A tak sa s klobúkom na hlave, bábovkou a pastelkami v taške vydávam do krajiny zázrakov.
Mohlo by sa vám páčiť…
SooGooD – víkendovka pre vaše telo a myseľ vo Wellnes hoteli Kontakt