Chvíľu som rozmýšľala, či neposuniem svoje predsavzatie konať dobro až od zajtra…

50 odtieňov dobra alebo čo robí človeka dobrým človekom

„Krásne dobré ráno. Vitajte v našom rannom rozhlasovom vysielaní,“ ozval sa ráno rádiobudík. „Dnes začíname deň súťažou „KTO TO POVEDAL?  Dnešný citát znie: „Keď konám dobro, cítim sa dobre, keď konám zlo, cítim sa zle – to je moje náboženstvo.“  

„Abraham Lincoln,“ zachrčala som polorozospatým hlasom a otvorila konečne jedno oko.

Postupne som otvorila aj druhé oko a snažila sa vstať z postele.

„Dnes by som sa chcela cítiť dobre. Čo tak vyskúšať Vaše náboženstvo, milý Abraham. Veď ste zrušili otroctvo,“ hovorila som si cestou do kúpeľne. Do zrkadla sa už ráno ani nepozerám, aby som z toľkej krásy náhodou neodpadla. A tak som išla rovno vhupnúť do vane.

„Toto nieeeee!“

„Pavúk? Vo vani?“

„A aký veľký!!!“

V duchu som zahrešila a chvíľu som rozmýšľala, či neposuniem svoje predsavzatie konať dobro až od zajtra.

Som totiž extrémna arachnofobička.

„Čo už, záväzok zaväzuje,“ povedalo moje druhé odvážnejšie JA.

„Keď dobro, tak dobro.“

A tak namiesto obvyklého smrtiaceho aktu s veľkou papučou, nabrala som so sebazaprením a krajným odporom pavúka na papier. Svižným krokom som utekala s „pavúčikom“ na balkón.

„Len si choď za slobodou!“ zakričala som.

Mokrá dlažba, šmyk a bola som na zemi. Pavúčik rýchlo odkráčal z papiera. Ja už až tak rýchlo nie. Odretá ruka, narazené koleno a ľavý bok. Tak som zase zahrešila. Tentokrát už nie v duchu. Pomaly som sa postavila na nohy, ošetrila rany, obliekla som sa a utekala do práce.

V aute som si už veselo vyspevovala spolu s Freddiem Mercurym, že je krásny deň, slnko svieti, cítim sa fajn a nik ma nezastaví.

Až kým som ho nezbadala.

„Pavúk!“

„Na okne!“

„To snáď nieeee! Som v nejakom scifi filme a toto je nejaka invázia pavúkov?“ zahudrala som a rozmýšľala, čo urobím.

„Len pokoj, toto bude jednoduché, iba otvorím okno, vylezie alebo ho vycucne vietor von“.

Otvorila som okono a pavúk rýchlo odkráčal z okna. Ale smerom dnu.

„To nič, to zvládnem, budem si predstavovať, že tu nie je,“ opakovala som si.

Bola zima a začalo pršať, tak som rýchlo stláčala gombík na zatváranie okna. Okno sa nehlo. Asi stokrát som stláčala gombík a nič.

S otvoreným oknom, s tvárou ošľahanou vetrom, ako horolezec, ktorý práve dosiahol vrchol osemtisícovky a s účesom a la Albert Einstein som zaparkovala.

Prirútila som sa do miestnosti, kde už dvadsať minút bežalo pracovné stretnutie.

„Prepáčte, že meškám. Ale môže za to Abraham Lincoln.“

Všetci sa úžasne zabavili na mojom rannom príbehu.

„Pocitové náboženstvo pána Lincolna predsa len na chvíľu fungovalo, ale nabudúce hádam postačí, keď budem triediť odpad,“ pomyslela som si.

Snáď mi to Veľký Arachňák, boh všetkých pavúkov, raz oplatí.

Takto to ale určite pán Lincoln nemyslel.

Konať dobro len preto, že sa chceme silou mocou cítiť dobre, respektíve za to niečo očakávame, nie je to pravé orechové.

Tak ako dobro samé, aj konať dobro môže mať veľa odtieňov.

V poslednej dobe sme si tak nejak zvykli, že dobré skutky robíme pre niečo. Očakávame, že budeme za to nejako odmenení, pochválení, spoločensky vyzdvihovaní. Dnes Ti pomôžem ja, zajtra Ty mne. Niečo za niečo. Poniektorí sa tým radi pochvália, čo dobrého urobili a čo dobrého urobia keď….. Veď to počúvame každý deň na tlačovkách a v správach.

Zabúdame, že to pravé konanie dobra spočíva v nezištnosti. Pomáhať by malo byť našou prirodzenou súčasťou. Nemali by sme očakávať, že za pomoc niečo dostaneme.

Často konáme dobro, keď urobíme niečo zlé, keď sa potrebujeme najako očistiť.

Ivan v Mrázikovi tiež zacítil zrazu nutkanie robiť dobré skutky. Ale povedzme si, ťažko sa robia dobré skutky s medveďou hlavou na krku. Nakoniec to zvládol, pretože ako to už v rozprávkach býva, dobro vždy zvíťazí nad zlom. A zo zloducha sa stane dobrý človek.

Ale čo je to, čo robí človeka dobrým človekom?

Pre niekoho je dobrý človek ten, kto sa neháda, vždy sa usmieva, nie je drzý, vždy sa pozdraví, správa sa slušne, triedi odpad, je tolerantný, vždy hrá fér, chodí pravidelne na domovú schôdzu, dodržiava predpisy, skrátka nerobí nič zlé. Pasívne koná dobro. Stačí to? Cíti sa dobre?

Tá najväčšia a najkrajšia odmena sa ale dostaví, keď urobíme niečo dobré aktívne a nezištne, bez očakávania odmeny.

Nestačí len nerobiť nič zlé. A čo je vlastne dobré a čo už zlé? Kde je tá hranica? Aj zlo má veľa odtieňov. Menšie zlo pri voľbách, klamať pre kľud v rodine, také to zlo, čo je na niečo dobré……. množstvo odtieňov.

Ján Werich povedal, že: „Hlúposť je najväčšie zlo.“

Niečo na tom bude.

Z ľudskej hlúposti vždy vzišlo najviac zla. Bojovať s hlúpymi ľuďmi je naozaj ťažké a zbytočné.

Niekde som raz čítala dobrú radu, ktorá je stále aktuálna.

Znela takto: „Odporúča sa dávať si pozor na hlupákov a držať si ich od tela a hlavne nepripúšťať k moci, pretože svojou deštruktívnou silou sú schopní čohokoľvek, kedykoľvek a kdekoľvek.“

Túto schopnosť by nám všetkým mali primiešať do protichrípkovej vakcíny.

Často mi ľudia hovoria, že som ich mojimi článkami potešila, pohladila dušu, rozosmiala.

A to je presne ono. Ak moje príbehy a zamyslenia potešia druhých, pomôžu im v nejakej situácii pozerať sa na veci inak, získať nadhľad, niečo pochopiť, niečo zmeniť, alebo sa len usmiať, tak mám z toho radosť. Nič za to neočakávam a cítim sa dobre. Konám dobro.

Takže, milý pán Abrahám, Vaše náboženstvo funguje.

A len tak mimochodom, v špajze chovám pavúka. Volá sa Oskar a myslím, že sa cíti dobre.

Silvia Grecová