Viete ako vyzerá firemný vianočný večierok v čase krízy? Vyzerá tak, že si musí každý doniesť jedlo, pitie a sám si kúpiť darček.

Na horšie časy

Viete ako vyzerá firemný vianočný večierok v čase krízy? Vyzerá tak, že si musí každý doniesť jedlo, pitie a sám si kúpiť darček. Zažila som ich viac, ale jeden bol obzvlášť výnimočný.

Aby tam bol aspoň malý duch prekvapenia, dohodli sme sa, že každý kúpi nejaký darček, zabalí ho a prinesie. Darčeky sa očíslovali a hodili do vreca. Keď už večierok začal stagnovať, prišiel čas na darčeky. Každý si vybral číslo z klobúka. A začalo žrebovanie.

Držala som svoj papierik s číslom 4. Je to moje šťastné číslo. Konečne zaznelo:

„Číslo štyri“.

Natešená som vykročila a prevzala zabalený darček.

Pomaly som ho rozbaľovala a z rozbaleného vianočného papiera zrazu na mňa pozerala malá keramická ryba, hýriaca farbami, ktorá bola na plutvách aj na ústach už trošku obitá.

Tak sme sa na tom zasmiali.

Večierok skončil a ja som prišla domov. Stále mi vŕtala v hlave tá ryba. Rozmýšľala som, prečo sa jej asi ten darca vzdal.

Je kríza, treba šetriť. Čo bude míňať peniaze na darčeky pre nejakých kolegov, ktorých ani poriadne nepozná.

Alebo zabudol a nestihol nič kúpiť.

Alebo to bol darček od bývalého, bývalej.

Alebo sa len jednoducho chcel toho gýču zbaviť.

Koľko je takých vecí, ktorých sa chceme zbaviť?

Široká škála od úplne zbytočných serepetičiek až po výnimočne „užitočné“, ako bratia Česi hovoria, „krámy“.

Sú typy ľudí, ktorí sa „krámů“ zbavujú veľmi ľahko, typy, ktorí sa ich nevedia zbaviť a nakoniec typy, ktorí sa ich nemusia zbaviť, pretože neskladujú, žijú bez nich.

Väčšina z nás patrí do skupiny tzv. „Skladovačov“.

– „Veď to sa ešte zíde. Odložím to. Na horšie časy,“ hovoríme si.

Henrich David Thoreau, americký filozof, básnik a spisovateľ napísal:

„Náš život je premrhaný maličkosťami, zrušme ich“.

Tento pán Thoreau sa narodil pred 200 rokmi. Bol verejný kritik vtedajšej spoločnosti. Písal texty na podporu občianskej neposlušnosti a 6 rokov odmietal platiť dane štátu, ktorý vedie vojnu s Mexikom a podporuje otroctvo.

Kritizoval rýchlosť života, preťaženosť prácou, zahltenie informáciami, zbytočné zapodievanie sa bulvárom a módou.

Za neplatenie daní ho zavreli, ale dane za neho nakoniec potajomky zaplatila jeho teta. Aby v hanbe neostala.

A tak sa Henry rozhodol urobiť experiment.

Presne 2 roky 2 mesiace a 2 dni žil na samote na brehu jazera Walden Pond pri meste Concord.

Vlastnoručne si postavil zrub, živil sa tým, čo si vypestoval. Chcel porozumieť svetu a vedieť rozlíšiť to, čo je dôležité od všetkého nepodstatného. A keď sa vrátil, spísal všetky svoje poznatky do knihy Walden alebo život v lese. Je to taká oslava jednoduchosti žitia ako opaku konzumerizmu. Chcel upozorniť na to, že väčšinu vecí k plnohodnotnému životu vôbec nepotrebujeme.

Je zaujímavé, že aj po 175 rokoch stále bojujeme s tými istými problémami ako on. A v oveľa väčšej miere. Keby pán Thoreau žil teraz, asi by totálne zošalel.

Kupujeme, zbierame a skladujeme veci, ktoré v skutočnosti vôbec nepotrebujeme. Až sme úplne zahádzaní a nevieme sa pohnúť.

Zbavovaním sa „krámov“, či už ich vyhodíme, posunieme alebo darujeme, sa hýbeme vpred. Uvoľňujeme tým fyzický, ale aj duševný priestor.

Nie nadarmo sa hovorí, že keď si upracete v dome, upracete si aj v hlave.

Ale koľkých „krámov“ sa musíme zbaviť, aby sme sa trochu pohli? A ako to urobiť?

Ako upratovať nielen podľa Marie Kondo

Počuli ste o Marie Kondo? Je to Japonka, ktorá je od detstva posadnutá upratovaním. Sama o sebe tvrdí, že polovicu života strávila upratovaním. Táto malá Japonka povýšila upratovanie na vedu a umenie a dokonca robí kurzy, ako správne upratovať. Niekedy mi trochu pripomína Svěráka v Básnikoch, ako učí študentov lekárskej fakulty efektívne si upratať stôl podľa sektorov.

Nech už je to akokoľvek uletené, v jednej veci má Marie pravdu. A tou je, že upratovanie sa musí začať vyhadzovaním. Nechať si len veci nášmu srdcu blízke. Pri rozhodovaní by nám mala pomôcť predstava, že žijeme v priestore, ktoré obsahuje iba veci vyvolávajúce radosť.

Táto malá upratovacia maniačka ale vôbec netuší ako silno je v nás, Slovákoch, obzvlášť staršej generácie, zakorenený vzťah k odkladaniu vecí a skladovaniu. Nesieme si to z doby, kedy sa ešte štopkali ponožky, vlastnoručne opravovali autá, rádiá, televízory a smrkali sme do látkových vreckoviek. V rodičovských domovoch veru nájdeme všeličo. Odložené na horšie časy.

Nedávno mi zavolala moja mama:

• „Potrebujem uvoľniť skrine a máš tu krabicu plnú všelijakých vecí. Keď nabudúce prídeš, musíš si to pozrieť a pretriediť. Ak niečo chceš, tak si to zober. Ostatné spálim.“

Tak tomu sa hovorí výzva.

V krabici som našla staré skriptá, zošity a knihy zo študentských čias. Ale väčšinu z nej zaberali listy. A začala som čítať. Čítala som ich celý deň. Boli to úžasné listy od spolužiačok, spolužiakov, priateľov, frajerov a od mojej sestry. Keďže internet a mobily ešte vtedy neboli, tak sme si písali listy. Listy plné humorných príbehov, dobrodružstiev, tajomstiev, vyznaní, listy písané rukou a perom. Veru poviem vám, boli slzy od smiechu aj od dojatia.

Povedala som si: „Nechám si ich, zídu sa. Na horšie časy.“

Sú aj veci, ktorých sa nechceme vzdať.

A tak, moja rada znie:

Zbavte sa nepodstatných vecí, či už vo svojom domove alebo v hlave a urobte si miesto pre tie, ktorých sa nikdy nevzdáte.

Silvia Grecová