Sme každá iná. Malé, štíhle, veľké, objemnejšie, navonok tvrdé, ale vo svojom vnútri jemné a krehké.

Japonská odysea

Ahojte,

sme tu. Je nás veľa. Sme každá iná. Malé, štíhle, veľké, objemnejšie, navonok tvrdé, ale vo svojom vnútri jemné a krehké. Niektoré sme pevné ako skala, niektoré pružné ako prútik. Chceme sa vám zapáčiť, prilákať vašu pozornosť. Či už v minimalistických jednoduchých outfitoch, elegantné v koži, alebo hýriace farbami. Sme vtipné, vieme vás rozosmievať. Ale sme aj vážne, múdre, romantické, inšpirujúce, vieme poradiť, niečo naučiť, zahojiť rany, motivovať. Vieme vo vás prebudiť vášeň, emócie a aj najtajnejšie skryté sny.

A túžime po dotykoch vašich rúk, po vašej pozornosti, po vašich pohľadoch, ktoré nedokážete od nás odtrhnúť.

Chceme, aby ste si nás zapamätali. Ale aj aby ste pri nás zabudli. Aby sme boli vaše po celý život. A ak nie po celý život, tak aby tie chvíle strávené s nami boli pre vás jedinečné, kúzelné a nezmazateľné.

Verte, s nami môžete byť tými, akými v skutočnosti ste, alebo sa stať takými, akými by ste chceli byť. Vyvoláme vo vás ten pocit. Pocit krásy, múdrosti, zvedavosti, dobrodružstva, odhodlania, radosti zo života, smiechu, nadhľadu a lásky.

Milujeme vás a túžime, aby naše city boli opätované.

Tak si nás berte, prenikajte do nášho vnútra nespočetne veľakrát. Zas a zas. A my vám za to dáme všetko.

Vaše knihy.

Je marec. A okrem toho, že by sa mal poberať starec (povedzme, že starec = zima, aby nedošlo k nejakým depresiám a panikám), tu máme mesiac knihy. A tak som sa v úvode snažila vžiť do duše kníh a prihovoriť sa ľuďom.

Miestami som mala pocit, že sa prihováram ako JA sama. Zvláštne, možno preto tak milujem knihy. Lebo sú ako ja. Lebo sú ako my, ľudia. Nechceme len tak niekde celý život sedieť v kúte a zapadať prachom. Prišli sme na tento svet, aby sme niečo urobili. Chceme tu niečo zanechať, chceme robiť radosť, zabávať, chceme skrátka žiť. Veď za každou knihou stojí človek. Človek, ktorý rád číta.

Niektorí čítajú, odkedy sa to naučili, iní objavia vášeň pre čítanie možno neskôr a niektorí možno nikdy.

Čitateľská vášeň môže prísť nečakane a z rôznych pohnútok.

Napríklad aj z takýchto.

Môj manžel je vášnivý.

Vášnivý rybár. Čo, okrem iného, znamená, že večer v našej obývačke bežia v televízii videá o ďalších vášnivých rybároch s dlhýýýýýýýýými prútmi zápasiacimi s veľkýýýýýýýýými rybami.

Nedávno u nás bežalo video o tom, ako nejaký šialený Japonec skúša uloviť rybu na všakovaký spôsob a veľmi náruživo to vysvetľuje. A predstavte si, že to pozeráte v pôvodnom znení s titulkami, čiže v japončine. Po piatich minútach to nás, nerybárov, zdvihne z gauča. Najskôr som šla len vybrať umývačku, ale tá piskľavá melódia jeho hlasu v kombinácii s dialektom južného ostrova Kjúšú, mi vyvolávala predstavu, ako by asi znel vysokofrekvenčný tón píšťalky, ktorý naše ucho za normálnych okolností nie je schopné zachytiť. Tento nepríjemný zvuk tak rezonuje v ušiach, že ste schopní vraždiť.

Verte mi, snažila som sa. Pri formule sa dá aspoň driemať. Monotónny zvuk motora príjemne uspáva. A po príjemnom driemaní, odmena v podobe Fernanda Alonsa.

Ale čo s upišťaným malým Japoncom? Pri tom sa nedá ani žehliť. A to je už čo povedať.

A tak si vždy zoberiem knihu a idem si čítať do spálne.

A keď odchádzam, vždy si pri tom spomeniem na citát od amerického komika Groucho Marxa:

„Televízia vie veľmi dobre vzdelávať. Vždy, keď ju niekto zapne, idem si do druhej miestnosti niečo prečítať.“

„Ty sa vlastne staráš o moju vzdelanosť,“ povedala som manželovi nedávno.

Chvíľu na mňa nechápavo pozeral, tak som mu vysvetlila, z čoho tento môj odvážny výrok vzišiel. Zasmial sa a išiel si spokojne pustiť druhý diel japonskej rybárskej odysey.

Aténa hrdo a vznešene odkráčala do spálne s ruskou klasikou pod pazuchou.

Aj keď sú cesty ku knihám akokoľvek náhodné, či priam bizarné, musíme len poďakovať a chopiť sa tejto príležitosti.

Ale treba si dobre vybrať.

Pre mňa je dobrá taká kniha, pri ktorej mi hneď beží v hlave film. Vidím hrdinov príbehu, počujem ich hlasy, vidím, čo majú oblečené, ako sa pohybujú, ako sa dívajú. Vidím im až do duše. A prostredníctvom nich nahliadam do duše svojej.

Dobrá kniha je plná myšlienok, ktoré si hneď chcem zapamätať. Chcem sa zoznámiť s autorom/autorkou a posedieť s ním/ňou na kávičke. Kniha, v ktorej je troma vetami povedané takmer všetko. A najviac medzi riadkami.

Kniha, ktorá vám pomôže prekonať strach, smútok, beznádej, ktorá vás povzbudí, rozosmeje a prinúti premýšľať. Taká, ku ktorej sa neustále vraciate. Chcete sa s ňou podeliť, požičať ju, ale súčasne máte strach, že vám ju nevrátia.

Dobrá správa je, že takýchto kníh je veľmi veľa.

Oprášte knižnicu, či už vlastnú alebo tú obecnú, alebo si kúpte knihu novú. A čítajte. Potešíte tým nejakého autora, ktorý do tej knihy dal kus seba. A chce ho dať vám. Chce sa podeliť. Ale hlavne, potešíte samých seba.

A ak neviete, čo čítať, choďte do čitateľských klubov. Netreba sa báť. Môžete kľudne len ticho sedieť a počúvať. Diskutérov je tam dosť. A tipov na dobrú knihu tiež. Aj ja som členkou jedného, a veru, porozprávať sa o prečítanej knihe s inými je veľmi obohacujúce. Je neuveriteľné, koľko rôznych pohľadov je na tú istú knihu. A koľko dobrých kníh by som neobjavila, nebyť klubu.

Knihy mi veľmi príjemným spôsobom pomohli a stále pomáhajú zistiť mnohé veci o sebe samej. Napríklad to, že škola, vzdelávanie, práca nám dávajú a rozvíjajú našu inteligenciu. Ale knihy nám dávajú bonus. Dávajú nám tú krásnu a vzácnu ingredienciu – múdrosť.

Ako si vybrať dobrú knihu?

Je marec, tak, poberaj sa starec!

Poberaj sa do knižnice, kníhkupectva a vyber si nejakú krásnu, pravú, papierovú, voňavú, nefalšovanú knihu, po akej ti duša piští.

Na záver môj obľúbený starý vtip z „knihovníckeho“ prostredia.

Bača sa dožil veku 100 rokov, a tak za ním na jeho narodeniny prišla televízia, aby s ním natočila reportáž.
„Ako vy to, bača, robíte, že ste sa dožili tak vysokého veku?“
Bača hovorí: „No, ráno vstanem, dám si panáka…“
„Tak moment, to nemôžeme vysielať, že ráno vstanete a hneď chľastáte,“ prerušil ho reportér.
„Keď budete chcieť povedať, že pijete, hovorte namiesto toho trebárs, že si prečítate knihu.“
„Tak dobre. No, ráno vstanem, prečítam si knihu, potom si prečítam ďalšiu, dám ovciam a potom čítam a čítam a čítam… až mám všetko doma prečítané, tak idem k Ferovi a tam čítame jeho knihy.
Keď prečítame aj tie jeho, ideme čítať do knižnice.
A keď nás vyhodia z knižnice, tak ideme spolu za Janom, no a ten má doma tlačiareň…“

Silvia Grecová