Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Fľaky alebo obraz?
Včera, keď som domaľovala obraz, som sa zahľadela na svoju paletu. A napadlo mi, že by mi mohla nejaká veštica vyveštiť z palety. Keď sa veští z kávy alebo dlane, tak prečo nie z palety? Čo by asi vyveštila?
Trochu žltého žiarivého slnka.
Trochu bielej čistej nevinnosti.
Trochu ružových zaľúbených dní.
Trochu červenej vášne.
Trochu oranžového nadšenia a optimizmu.
Trochu fialového luxusu.
Trochu zelenej harmónie, pokoja a kľudu.
Trochu šedej neutrálnej ničoty.
Trochu tmavomodrej bolesti a smútku.
A trochu čiernočiernej beznádeje.
Taký je život. Bol, je a bude. Stále dokola.
A na konci konečne zdvihneme oči od palety a uvidíme ten krásny obraz.
Alebo aj nie. Alebo si skôr všimneme na stene ten hrozný mastný fľak od gulášu, ktorý varil manžel pred troma rokmi. Netreba už vymaľovať?
Je to len na nás, čo vidíme. Fľaky alebo obraz? Realitu alebo romantiku?
Asi viac tie fľaky. Romantiku vytláča realita všedných dní. Smejeme sa z nej, vedome ju potláčame, sme opatrnejší, dávame si na ňu pozor, aby nám náhodou tá potvora nevošla do života. Ale romantika je stále našou súčasťou, nie je len v knihách a filmoch. Je v nás. Sme ľudské bytosti, túžime sa k niekomu a niečomu pútať, niečo cítiť.
Pamätám si, ako som, ako 13 ročné dievča, po večeroch čítala Gričskú čarodejnicu, môj prvý romantický román, a snívala som, že som krásna, múdra a šľachetná Nera.
Neskôr som sa učila po francúzsky, lebo to bolo romantické. Hľadala som romantiku vo Francúzsku.
Raz v Carrefoure sa ku mne blížili dvaja mladí Francúzi a krásnou francúzštinou na mňa prehovorili:
„Prepáčte, slečna, môžeme sa Vás niečo opýtať?“
A ja som ani nedýchala a zaplesala som: „A je to tu, môj francúzsky romantický príbeh začína.“
„Prosím, poraďte nám, akú veľkosť trička máme kúpiť priateľkám. Majú zhruba takú postavu ako Vy.“
No nič. Netreba zúfať.
O pár dní neskôr na pláži sa blížil francúzsky urastený fešák priamo ku mne a zase zabzučalo to krásne:
„Excusez-moi, Mademoiselle (Prepáčte, slečna).
„Neviete, kde sú tu toalety?“
Vytriezvenie? NIE.
Vychutnala som si romantický západ slnka, romantické uličky kamenných južanských mestečiek, obrazy pouličných maliarov, romantické olivovníkové háje a romantické rána v prebúdzajúcej sa kaviarni s croissantom, kávou a novinami.
Romantika nie je len o láske, je o pocitoch a emóciách. Niekedy tie najromantickejšie chvíle zažijeme sami so sebou.
Emócie sú život. To ostatné je len existovanie a pud sebazáchovy.
Či už si to priznáte alebo nie, aj tak všetci chceme romantiku. A kto tvrdí, že nie, tak klame sám seba. Možno nepotrebuje hneď pozerať západ slnka pri útesoch a prechádzať sa v kvietkovaných šatách alebo plátených nohaviciach bosí po pláži ako vo filmoch od Inge Lindström. Ale každý, keď umiera, je rád, že ho niekto drží za ruku.
Romantiku hľadáme v knihách, vo filmoch.
A to je dobre. Tým, že čítame alebo vidíme príbehy iných, často môžeme zdieľať ich problémy, sú podobné tým našim a podobne s tým bojujú, nedarí sa im, tak ako nám. Alebo sa im práve darí a my si nájdeme tiež cestu, zoberieme si z nich niečo, nejaké krédo, nejaký návod, NIEČO. Pretože, aby sme žili šťastný život, potrebujeme nájsť, rozvíjať a liečiť si svoje emócie a pocity a tie nám nijaká encyklopédia, alebo to, že sa naučíme po anglicky, nevylieči.
Tak čítajte, pozerajte, snívajte a nasávajte (myslím romantiku).
Ako sa hovorí, veď aj tak je najdôležitejšia láska.
Všetko ostatné je len viac alebo menej rozumné zabíjanie času.
Na záver si požičiam slová Štepána Šafránka z poslednej časti Básnikov:
„Všechny šťastné příběhy jsou si podobné. Čekáme na zázrak, a zapomínáme, že k němu došlo, když jsme se narodili. Až v knihách našich životú, zalistuje vítr, přejme si abychom mohli říct, jak bylo dobré, že jsme před láskou nezavřeli dveře. I když, jak říká Kendy, zazdít se to dá vždycky.“
