Nebojte sa použiť vlastný sedliacky rozum. Ono to síce neprelomíte hneď, ale kúsok po kúsku sa to podarí.

Ako sa naučiť používať sedliacky rozumTak sa mi zdá, že v našej prekomplikovanej dobe sa stráca zdravý sedliacky rozum.

Robiť veci jednoducho a dobre už nejako nejde. Každá požiadavka na akúkoľvek zmenu musí prejsť nekonečným procesom, aby bola zrealizovaná a funkčná na užívanie. Z týždňa je mesiac, z mesiaca polrok, z polroka rok, z roka dva roky. A aktualizované je už neaktuálne. Podobne, ako to bolo v príbehu PIATICH LOPÁT…

Príbeh piatich lopát

Bol raz jeden vojak. Nie, nebol v ozajstnej vojne. Práve nastúpil na základnú vojenskú službu. Bolo to v časoch, kedy ešte každý muž mal povinnosť absolvovať túto „skúšku“ odvahy, vytrvalosti, odolnosti a príležitosti, buď si utužiť telo aj ducha, alebo úplne zcvoknúť.

Nuž, a ako to na vojne býva, vojak dostal úlohu. Úloha znela: „Odniesť 5 lopát do skladu na piate poschodie.“ Vojak zobral lopaty a šiel.

Prvé poschodie

Na prvom poschodí stretol rotmajstra Slobodného. Pekne pozdravil, ako sa na vojaka patrí. Rotmajster Slobodný sa ho pýta:

„Kam s tými lopatami, vojak?“

„Na rozkaz rotného Malinu ich mám zaniesť do skladu na piatom poschodí,“ odpovedal poslušne vojak.

„Na piate? Tam predsa lopaty nemáme. Odneste ich do skladu na štvrté poschodie,“ rozkázal pán rotmajster.

„Rozkaz!“ poslušne zasalutoval vojak.

Druhé poschodie

Na druhom poschodí stretol štábneho nadrotmajstra Smetanu.

Pozdravil.

„Kam idete s tými lopatami?“ zakričal na neho štábny nadrotmajster Smetana.

„Na rozkaz rotmajstra Slobodného ich mám odniesť do skladu na štvrté poschodie.“

„Lopaty???“ To nemyslíte vážne. Lopaty predsa máme na treťom, číslo skladu 325. Odchod!“ rozkázal pán štábny nadrotmajster.

„Rozkaz!“  Vojak si už v duchu premietal scénu z Dobrého vojáka Švejka a hlavou mu išlo: „Který blbec Vás sem zase poslal?“

Tretie poschodie

Na treťom poschodí, ako inak, stretol poručíka Kováča.

Vojak pozdravil. Poručík odzdravil.

Už to vyzeralo, že sa to obíde bez obligatórnej otázky, keď zrazu pán poručík zakričal:

„Kam idete s tými lopatami?“

„Na rozkaz štábneho nadrotmajstra Smetanu ich mám odniesť na tretie poschodie.“

„A vy neviete, že lopaty máme na piatom poschodí?“ kričal pán poručík.

Vojakovi opäť prebehla hlavou hláška zo Švejka: Každej nemůže bejt chytrej. To by pak bylo na světě tolik rozumu, že by z toho byl každej druhej člověk úplně blbej.“

„Rozkaz!“ povedal vojak a odkráčal po schodoch.

Piate poschodie

Na piatom poschodí bolo ticho a kľud.

„Výborne,“ hovoril si vojak. „Nájdem sklad, šmarím tam lopaty a je to“.

Zrazu sa otvorili dvere a vyšiel kapitán Malík.

„S poschodím stúpa hodnosť,“ pomyslel si vojak a opäť pozdravil.

„Čo sa tu motáte s tými lopatami? Nemáte čo robiť?“ kričal pán kapitán, až bol celý červený.

„Na rozkaz poručíka Kováča ich mám zaniesť do skladu na piatom poschodí“ odpovedal vojak.

„Na tomto poschodí nemáme lopaty, to musíte ísť na prvé,“ autoritatívne kričal kapitán.

„Vykonám!“ zahlásil vojak a vduchu mu bežal opäť Švejk so svojou hláškou: „Napoleon se u Waterloo opozdil o pět minut a byl v hajzlu s celou slávou.“

Vojak chvíľu počkal, kým pán kapitán zalezie do kancelárie. Potichúčky sa vrátil a všetkých päť lopát oprel do kúta za otvorené chodbové dvere.

Spokojne s úsmevom na tvári kráčal dole schodmi a v duchu si hovoril Švejkove: „Život lidskej je tak složitej, že samotnej život člověka je proti tomu úplnej hadr.

Tom Cruis by si povedal: „Mission impossible“.

Ale vojak vedel svoje. Úloha splená.

Že to vyzerá ako z bláznivej českej komédie?

Nie. Je to na základe skutočnej udalosti.

Ten vojak bol totiž môj manžel, a dlho sme sa na tej príhode zabávali. A chce to ešte dodatok.

Keď po nejakom čase vojaci sedeli na pive, rozprával im môj muž túto príhodu. Ozval sa vojak, ktorý robil v kotolni:

„Tie lopaty si mal doniesť mne do kotolne. Už dva mesiace čakám na nové. A v tej budove, kde si bol žiadne sklady nie sú, to vie predsa každý.“

Príbeh piatich lopát mi naskakuje v hlave veľmi často. Myslím, že všetci sme občas „nosičmi lopát“.

Počas svojho pracovného života som sa nanosila „lopát“.

Dlhoročným pozorovaním som dospela k poznaniu, že čím viac vedúcich na jednom mieste, tým sa stáva z jednoduchej úlohy zložitá a priam nevyriešiteľná. A keď sú tí vedúci ešte aj nekompetentní, tak sa veľmi ľahko stane, že tie lopaty prejdú dlhú, náročnú púť, až skončia niekde, kde nemajú. Skryté za dverami. Ako väčšina problémov. Zametené pod prah, či zasunuté pod posteľ.

A prijme sa nový tím vojakov, ktorý dostane úlohu urobiť analýzu návratnosti lopát. A ďalší nový prijatý vojak dostane za úlohu vypracovať novú smernicu na uskladňovanie lopát. Ďalší „vojak“ dostane úlohu napísať objednávku na nové „lopaty“, druhý musí tú objednávku odniesť na schválenie, najskôr na prvé poschodie, potom na druhé, na tretie…………

„Lopatový“ proces sa začína odznova. A kým sa lopata dostane do kotolne, pec úplne vychladne.

Tak sa mi zdá, že v našej prekomplikovanej dobe sa stráca zdravý sedliacky rozum.

Robiť veci jednoducho a dobre už nejako nejde. Každá požiadavka na akúkoľvek zmenu musí prejsť nekonečným procesom, aby bola zrealizovaná a funkčná na užívanie. Z týždňa je mesiac, z mesiaca polrok, z polroka rok, z roka dva roky. A aktualizované je už neaktuálne. Tak sa začne proces odznova. Moja kolegyňa zvykla v takýchto situáciách, keď už jej dochádzala trpezlivosť, vtipne poznamenať: „A kto to ešte musí podpísať? Djokovič, Federer alebo aj Nadal?“

Takže, keď budete náhodou niekedy „niesť lopaty“, prosím spomeňte si na môj príbeh a nebojte sa použiť vlastný sedliacky rozum. Ono to síce neprelomíte hneď, ale kúsok po kúsočku sa to raz podarí.

A lopata sa ocitne v tých správnych rukách.

A keď bude najhoršie, spomeňte si na Švejka:

„Poslušne hlásím, že sirky nemám.“

„A co jste to za vojáka, když nemáte sirky?“

„Prosím voják bez sirek.“

Jednoduché, že?

Silvia Grecová

Mohlo by vás zaujímať