fbpx

Mám akosi pocit, že dnes chce vyčnievať už takmer každý. Aj taký, ktorý by mal radšej sedieť vzadu.

Prvý máj je sviatok práceNECH ŽIJE 1. MÁJ, HURRRÁÁÁ!!!

Je máj, lásky čas.

Ale dnes to nebude o láske.

Bude to o niečom, čo nám rovnako, ako láska, veľmi zasahuje do života. O niečom, čo nás ovplyvňuje. Nachádzame ju, ale aj strácame. Je obohacujúca, ale aj zatracujúca. Občas sa z nej cítime unavení a zranení. Tešíme sa z nej, ale aj pre ňu často trpíme. Milujeme ju, ale aj nenávidíme. Môže byť vzrušujúca, napĺňajúca, ale aj obyčajná každodenná, jednoduchá.

Reč bude o práci.

Dnes máme sviatok všetkých pracujúcich. Vedeli ste, že tento sviatok je na počesť chicagských robotníkov, ktorí 1. mája  1886 odštartovali v Amerike a Kanade vlnu štrajkov za 8 hodinový pracovný čas? Tento pravý dôvod sviatku sa časom nejako zatlačil do úzadia.  Historicky si ho stále niekto privlastňoval. Po vzniku prvej Československej republiky to boli politické strany, ktoré ho využívali v rámci politického boja, ako boj proti nezamestnanosti, potom ako boj proti alebo v prospech fašizmu.

Po februári 1948 ho využil totalitný režim na propagáciu svojej ideológie. Oslavy sa zmenili na organizované, zhora predpísané prvomájové sprievody.

Vtedy sme sa na prvého mája nebozkávali pod rozkvitnutými čerešňami.

Nebol čas. Už od rána vyhrával rozhlas a zvolával nás do prvomájových sprievodov.  Bolo sa treba organizovať a správne zaradiť. Rozhodnúť sa, či sa organizovať v rámci pionierskeho zväzu a vyžehliť pionierske košele, alebo v rámci telovýchovnej jednoty a vyfasovať erárne teplákové súpravy. Alebo v rámci nejakého iného zväzu. Tie medzi sebou zvádzali niekedy kruté boje o vyšší počet účastníkov sprievodu. Účasť bola dôležitá. A prípravy tiež.

Transparenty, mávatká, nácvik pochodu a kričania hesiel pred tribúnou. Jednohlasne.

Oslava práce, na ktorú mal každý právo, ale aj povinnosť. Kto nepracoval, sedel v base ako príživník.

Boli sme poslušní a organizovaní. Typizácia socialistického realizmu na čiernych a bielych bola v plnom prúde.

Ten, kto vyčnieval a bol iný, tak ten bol, prinajlepšom na smiech, prinajhoršom na odstrel. V škole sme boli všetci pionieri, zväzáci, dodržiavali sme pravidlá a vôbec po nás nik nechcel vedieť, čo si naozaj myslíme. Len sme si to mysleli a poniektorí už ani nemysleli. Zvykli sme si žiť v rade, v mase. Byť ako ostatní, jednoliati, pracovať a žiť v rámci „možností“.

Bolo to v nás ešte dlho aj po nežnej revolúcii. A možno je to v v istej miere v nás aj doteraz.

Povedať svoj názor, byť iný, bolo stále kontrolované brzdou zvyku z minulosti. Nedochádzalo nám to.

Ja som si zmenu prvýkrát uvedomila na mojej  maturitnej písomke zo slovenčiny. Slovenský rozhlas vyhlásil témy. Všetci, vrátane mňa, sme si vybrali úvahu, už ani neviem o čom. Asi 15 minút som sedela a nenapísala som ani čiarku. Úvaha je od slova uvažovať. Uvažuj, hovorila som si stále. Napíšeš pár fráz, čo už niekto povedal, zopár citátov, nejaké omáčky a máš to.

A vtedy mi to zaplo. Môžeš robiť, čo len chceš, zabávaj sa, buď tvorivá, nechaj konečne fantáziu pracovať. Môžeš písať, čo si myslíš, nemusíš sa držať fráz a poučiek vystrihnutých z literatúry socialistického realizmu. Máš vlastné myšlienky, vlastný štýl a vlastný názor.

Zdvihla som rázne ruku: „Môžem si zmeniť tému?“

Učiteľ sa zasmial a súhlasne prikývol.

Akoby som sa zrazu ocitla úplne na inom mieste a v inej hlave. Papiere sa plnili a nevedela som prestať. Vtedy som ako jediná písala fejtón. Bol to príjemný pocit. Zrazu mi to všetko dávalo zmysel. Dopadlo to dobre. Na jedničku. A odvtedy už som iná, prepla som sa do iného módu. Idem si svojou vlastnou cestou bez zatiahnutej ručnej brzdy. Niekedy je možno trochu „čudná“, ale je moja.

Porevolučné časy priniesli ale aj rozčarovanie.

Mnoho ľudí zostalo zaskočených, keď prišli o prácu. Zrazu sme pochopili, že o prácu treba aj bojovať. Že treba pre to niečo urobiť. Že je treba byť lepší, najlepší.

Posunuli sme sa. Dnes je tá doba rôznofarebná. Je veľa možností na výber. Za hodinu práce si môžeme dopriať viac ako kedysi. Ale veľmi ľahko sa dá o prácu aj prísť. Len mám akosi pocit, že dnes chce vyčnievať už takmer každý. Aj taký, ktorý by mal radšej sedieť vzadu. Možno je tá súťaživosť až príliš extrémna a nekompromisná.  A oficiálny 8 hodinový pracovný čas už opäť nie je veľmi reálny. Nemáme čas na život.

Práca je dnes asi najfrekventovanejšie slovo. „Mám veľa práce“, „Musím utekať do práce“, „Dnes nemôžem, budem dlho v práci“, „Som zase bez práce“, „Zmenila som prácu“, „Už ma to v tej práci nebaví.“

Tak, či onak, akákoľvek doba nebude nikdy dokonalá a zhovievavá ku všetkým a všetkému.

Kedysi sa čakalo na banány, dnes sa čaká na iné. Napríklad na termín u lekára. Na banány to bolo maximálne 2 hodiny. Ale na lekára čakáme prinajlepšom 3 mesiace.

Nedávno som sa u lekára hneď po polročnej kontrole objednávala na ďalšiu kontrolu o polroka. Pani recepčná sa zahľadela do počítača a hovorí:

„Najbližší voľný termín je o rok.“

„Vy používate nejakú časovú bránu?“ opýtala som sa.

„Prosím, myslíte platobnú bránu?“ zaklipkala očami recepčná.

„Nie, časovú, viete, takú, cez ktorú sa dá po roku vrátiť o polroka dozadu. Ale zase, keď sa vrátim o polroka dozadu, tak tam nebudem mať termín. A podľa Einsteina sa dá cestovať len do budúcnosti. Vrátiť sa naspäť je zatiaľ proti fyzikálnym zákonom. Tak ako to teda urobíme?“

Slečna sa na mňa dívala a určite premýšľala, či som náhodou nezablúdila a namiesto na psychiatriu som prišla na ortopédiu.

„Len rozmýšľam, ako sa dá prísť na polročnú kontrolu o rok?“ dodala som rýchlo s úsmevom na tvári.

“Bohužiaľ, skorší termín nie je možný. Tu ste u lekára. Berte alebo neberte. Buď, alebo. Ja mám veľa práce,“ zavrčala.

Myslím, že čochvíľa niekto šikovný spraví nejaký portál, kde sa budú vymieňať a predávať termíny u lekárov. „Predám termín u ortopéda na 3.3.2025. Cena dohodou.“

Pokiaľ nezomierate, tak čakáte. A ak ste na umretie, tak máte prioritu, ale môže sa stať, že zomriete. Pred tým polrokom by ste ešte možno mali šancu na prežitie.

Buď, alebo!

Občas sa nečakane stane, že vám lekár ponúkne termín hneď na druhý deň alebo ešte v ten istý deň. Lenže tu začínajú pochybnosti a otázky typu: Nemá pacientov? Prečo nemá pacientov? Asi nebude veľmi dobrý lekár. Asi je úplne nanič.

„Prepáčte, ďakujem, ale zajtra nemôžem. A asi už nemôžem nikdy.“

A takto to nie je len s lekármi, ale aj s údržbármi, opravármi plynových kotlov, remeselníkmi všetkého možného druhu. Čakáte v rade.

Na druhej strane, taký poisťovák, tam je to iná káva. Ešte ho ani nezavoláte a už máte u neho v diári termín. Tam to funguje dokonale.

Všetci majú plné ruky práce.

Práca bola, je a vždy bude.

Asi nenájdeme tú zázračnú krajinu, kde pečené holuby padajú do huby a z vodovodného kohútika tečie pivo, ako to bolo v jednej rozprávke.

Niekde som čítala, že jedna z najstarších túžob ľudstva znie tak, že raz budeme môcť naplniť svoje materiálne potreby bez driny a budeme sa môcť venovať naším skutočným záujmom, zábavám a vášňam. Že raz sa nikto nebude musieť zodierať pri nepríjemnej práci, pretože potraviny, oblečenie, bývanie a všetky ostatné základné veci pre nás zaistia naši automatickí sluhovia, ktorí vyplnia všetky naše priania.

Možno raz…

Ale dovtedy nás bude musieť šľachtiť práca.

A preto sa treba snažiť robiť to, v čom sme dobrí a čo nás baví.

Ako povedal Konfucius: Nájdite si prácu, ktorú milujete a nikdy nebudete musieť pracovať.“

Na záver mi nedá nespomenúť predsa len aj tú lásku, keď je už ten máj.

Môj obľúbený francúzsky básnik, Luis Aragon povedal:

„To teda už ľudia, nemajúci v raji čo na práci, sa tak dokonalo nudili, že pre zmenu vynašli lásku.“

Lebo aj láska vyžaduje veľa práce.

Tak utekajte už vybozkávať tú svoju, svojho pod rozkvitnutú čerešňu.

Nech je stále čo robiť.

Česť práci!

Silvia Grecová

Unavení z práce? Poďte s nami v júni oddychovať do Tatier…

SooGooD – víkendovka pre vaše telo a myseľ vo Wellnes hoteli Kontakt

Podporte knihu o tom, ako si budovať finančnú rezervu v predpredaji. Ďakujem. Martina Valachová